vo filme Pokoj v duši, nenechal divákov chladnými. Záujem okolia ho teší, no nijako zvlášť ho nerieši. Pravé hodnoty má v sebe totiž jednoznačne vymedzené a za najdôležitejšie momentálne považuje otcovstvo. Attila Mokos, ktorý ako vraví, je doživotne nainfikovaný láskou k divadlu, si našiel čas na rozhovor v rámci recepcie po premiére spomínaného filmového titulu.

Prinútila vás postava Tóna Pánika z filmu Pokoj v duši nejako výraznejšie sa zamyslieť nad životom a hodnotami? Stvárnili ste pomerne ťažkú a psychologicky náročnú rolu, zaujíma ma teda, aké otázky vám nastolila?

- Zrazu som si uvedomil, akým životom žijem a aké hodnoty má kto kam posunuté. Zistil som, že ja našťastie nemám tieto posuny nesprávnym smerom veľmi veľké. Každý z nás má svoje súkromie a z času na čas niečo rieši, často aj hekticky, alebo nesprávne. Ale žiť sa musí. V každodennom rytme života mi tento film trošku pomohol, zapôsobil na mňa.

Hrdina, ktorého ste stvárnili, v sebe dusí emócie a nenecháva ich až tak predrať sa na povrch. Aký ste vy v súkromí? Dávate všetko najavo, rozprávate o problémoch, alebo práve naopak...

- Pocity v sebe nedusím. Niektoré veci síce určite áno, ale skôr potrebujem všetko vypovedať. Snažím sa nedržať to v sebe, lebo to nie je dobré. Potom to človeka zdeformuje. Keď ma niečo bolí, urazili ma, alebo ja som niekoho nechtiac urazil a zrazu sú z toho konflikty, pokúšam sa zo seba dostať všetko von. Lebo inak sa trápim.

Film je o trojici štyridsiatnikov, čo je presne vaša veková kategória. Čo je podľa vás na tomto veku najkrajšie?

- Dôchodok je blízko.(Smiech.) Až tak ale nie, žartujem. Myslím si, že pre muža, teda aspoň pre mňa, je v tomto veku najdôležitejšie otcovstvo. Momentálne to pociťujem najsilnejšie. Je to niečo, čo si človek uvedomí naplno až v štyridsiatke, teda ak je mu to takto umožnené.

Máte aj vy jedného či dvoch najlepších priateľov, o ktorých sa môžete kedykoľvek oprieť?

- Ak by som mal byť úprimný, nemám takých priateľov, že od detstva... Mám veľmi veľa kamarátov, ale toho najlepšieho nemám. Netuším, čím to je. Asi by som sa nad tým mal zamyslieť. Lebo momentálne každý hľadá chybu niekde inde a v niekom inom, len nie v sebe. Musíme sa však otočiť, zamerať sa na seba a pozrieť sa do zrkadla, akým životom vlastne žijeme. Myslím, že je chyba vo mne. Asi nedokážem úplne otvoriť ten svoj svet, svoje vnútro.

Odjakživa ste túžili byť hercom? Alebo presnejšie, kedy vám začalo vŕtať v hlave, že toto je pre vás tá správna cesta?

- Po gymnáziu som išiel na vysokú školu dopravy a spojov. Vydržal som tam však asi semester a potom som zutekal. A to takým spôsobom, že som rodičom ani nič nenaznačil. No a nastúpil som tuto v Košiciach v roku 1985 do divadla Thália. Skrátka ma to nejako ťahalo k herectvu. Exhibícia podľa mňa musí byť. Akurát je ale len otázkou času, dokedy pretrvá. Či nie je iba prvoplánová. Lebo 18-ročný chalan, ktorý chce byť hercom, nevie, čo to obnáša. Čo príde ďalej.

A čo prišlo?

- Skúsenosti. Človek určité veci pochopí, začne svet vnímať inak. S otvorenými očami začína študovať ľudí a situácie. A potom, keď má šťastie na dobrých pedagógov, nájde ako herec tú svoju správnu cestu. Skrátka sa nainfikuje a potom sa z toho už nedostane a práve v tom je veľké nebezpečenstvo.

Čím konkrétne sa nainfikuje?

- V divadle pracujú nenormálni ľudia. To vážne. Nainfikovaní a úplne nenormálni. Umelecké prostredie si ich podmaní. Ono ale zvonka sa to môže zdať ako veľmi zaujímavá robota, nestereotypná, ale po istom čase sa zo všetkého stane rutina. Najprv vás nový režisér, nová rola a nový scenár fascinujú, ale furt to ide dokola a odrazu je to monotónne. Potom po istom čase, napríklad ako ja teraz, už pociťujem, že si v divadle nachádzam len málo motivácie. Som ním ale natoľko nainfikovaný, že ho nemôžem opustiť.

Ako to teda mienite riešiť?

- Musím hľadať iné cesty. Rozmýšľal som, že začnem režírovať, alebo niečo skúsim napísať. Musím nájsť nejakú motiváciu a inšpiráciu. Laťku postaviť inde a vyššie. Ale toto sa týka vyslovene len mojich pocitov z divadla, nie z filmu.

U vás je zaujímavé, že hovoríte, že ste boli a ste exhibicionista. Pôsobíte ale navonok veľmi skromne, až utiahnuto. Nie je vo vašom vnútri nejaký rozkol?

- Ani nie. Exhibícia je prítomná u všetkých hercov, je to len otázka miery, do akej dominuje. Nechcel by som nikoho uraziť, ale mohol by som menovať pár mien, kde je to až neznesiteľné. U mňa sa to nachádza, ale v priemernom množstve.

Ako spomínate na pôsobenie v divadle Thália? Prirástli vám Košice k srdcu?

- Pre mňa to boli prvé kroky na javisku. Veľmi veľký zážitok. Prvýkrát som mal možnosť pôsobiť v profesionálnom divadle, tu som dostal spomínané prvé infekčné injekcie. (Smiech.) Mám na to veľmi pekné spomienky - sladkých osemnásť rokov a Košičanky boli vždy veľmi pekné.

Už dlhé roky ale verne pôsobíte v Jókaiho divadle v Komárne. Nikdy ste neuvažovali nad odchodom? Istý čas ste dokonca pôsobili ako umelecký šéf, neskôr riaditeľ, vyhovovalo vám posunúť sa z pozície herca a viesť ľudí?

- Prešiel som si naozaj všetkým. V istom čase prišiel na mňa nátlak, že zober tú funkciu, musíš. Bol to núdzový stav a ja som cítil zodpovednosť. Možno naivne a možno laicky som uveril tomu, že to musím robiť. A robil som to 24 hodín denne asi sedem rokov. Musel som spraviť neuveriteľne veľa kompromisov, čo by som inak nerobil. Ale cieľ bol daný a bolo nutné ísť. Po siedmich rokoch som si ale povedal dosť. Bolo toho príliš veľa. Asi pred piatimi rokmi som pocítil, že stačilo, že si musia nájsť nového kormidelníka.

Momentálne ste na výslní, vo filme sa vám veľmi darí. Ste pripravený na to, že budete odrazu slávny? Lebo úspešný ste, ale vďaka takýmto snímkam prichádza popularita...

- Neviem. Vždy hovorím, že som v uvodzovkách z dediny. A keď som teraz prišiel do Bratislavy a uvidel som sa všade na bilboardoch, nevedel som si predstaviť, čo teraz urobím. Nieže by to človeku na istý čas nepadlo dobre. Ale zrazu je to pre mňa úplne nové. Poznám tento svet len čiastočne, ale nezažil som ho takto priamo. Ani sa tým radšej nezaoberám, lebo viem, že to potrvá pár týždňov a príde normálny život a ja sa doňho budem musieť vrátiť. Pre tento moment si to teda užijem a je to príjemné. Ale nebudem mať traumy z toho, že to skončí.

Na aký ďalší titul by ste sa veľmi rád nechali nahovoriť?

- Ťažko povedať, základom je ale dobrý text. Tématicky ma zaujíma vždy človek. Ak má viacero polôh, vývíja sa, cez nejaké konflikty sa divákovi ukázuje stav jeho vnútra a postoj k niečomu. To milujem. No a občas nezaškodia ani nejaké extrémy, ale v tom prípade je dôležitá otázka miery.

Profil:

n Na VŠMU v Bratislave úspešne absolvoval odbor herectvo v roku 1993.

n Už v roku 1984 však nastúpil ako herec - elév do divadla Thália v Košiciach. Bezprostredne po skončení vysokej školy potom nastúpil do Jókaiho divadla v Komárne, kde pôsobil aj ako umelecký šéf a riaditeľ divadla a ako herec tu pôsobí dodnes.

n Za úspešné stvárnenie niektorých svojich postáv získal cenu Ferenczy Anna.

n Z filmov účinkoval napr. v Prípade na vidieku Stanislava Párnického, v Krajinke Martina Šulíka, v Krutých radostiach Juraja Nvotu, v Démonoch Roberta Švedu. Hlavnú postavu stvárnil aj v slovensko-maďarskej snímke Marhuľový ostrov, ktorý sa má dostať do našich kín ešte tento rok. Hrá aj vo filme Nedodržaný sľub, ktorý má mať premiéru na jar tohto roka.

n Za hlavnú úlohu v študentskom filme Ďalšie dejstvo získal prémiu literárneho fondu IGRIC za herecký výkon.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári