SPEVÁK UŽ VIE, ŽE ŽIVOT JE AJ O ZÁVISTI A SMOLE
V minulosti veľký rebel, dnes umiernený, no stále originálny český spevák so špecifickým chrapľavým hlasom. Po trinástich rokoch sa vrátil na koncertné pódiá s kapelou, žije pre hudbu, svoje záľuby a pre ženy. Práve pre ne vždy robil muziku. Pred piatimi rokmi mu tragicky zomrel syn skokom z mosta, čo v ňom zanechalo hlbokú citovú ranu. Po čase sa s tým naučil žiť a túži po jednom - vychutnávať si hudbu a koncerty s dcérou. Dalibor Janda.
Minulý rok ste absolvovali turné nielen po Čechách, ale aj po Slovensku. Máte nejaký špeciálny dôvod, prečo ste polovicu koncertov rozhodili aj u nás?
- Slovensko mám rád, ľudia tu boli vždy ku mne akýsi milší. Cítim sa tu viac doma ako v Čechách, tam je to už o samých cudzincoch.
S kapelou ste sa vybrali hrať po dlhých trinástich rokoch. Prečo taká dlhá pauza?
- Dali sme dokopy staronovú skupinu Prototyp. V 96-tom sme kapelu rozpustili a jazdil som len unplugged s gitaristom ako hosť na rôzne akcie, párty a firemné večierky podnikateľov, ktorí si myslia, že na to majú. Teraz je to dosť moderné. Cítil som, že je to tak lepšie.
Prečo?
- S kapelou sme odohrali tisíce koncertov, bolo to hektické. Potom prišla iná doba. Ľudia začali chodiť na koncertné predstavenia, ktoré boli skôr hovorené a sťažovacie. Každý, kto nebol úspešný, to zvalil na minulý režim a neuvedomovali si, že je to tiež o pesničkách. Ľudia si však postupne uvedomili, že to, čo mali kedysi, im veľmi prirástlo k srdcu a ja som rád, že ma vrátili späť. Som šokovaný, koľko mladých ľudí si teraz príde pozrieť náš koncert, páčia sa im skladby a spievajú si ich s nami.
Nevadí vám, že aj teraz nemôžete odohrať koncert bez toho, aby nezazneli chornicky známe hity ako Hurikán alebo Tisíckrát? Hráte ich ešte rád?
- Človek musí mať rád, čo je jeho. Ja sa nechválim cudzím perím. Mojou zásadou je, aby som zanechal v divákoch to, čo je moje. Hurikán je Dalibor Janda, tak to vždy bolo a tak to je. Keby som mal hrať napríklad niečo od Toma Johnesa, nebolo by to z môjho srdiečka. Preto ani nemám rád revival kapely. Paradoxom je, že tie sa teraz ťahajú na pódiá.
Aj vy vraj máte v Čechách revival kapely...
- Áno, viem o troch. Je to smiešne, kým ja ešte spievam. Pripadá mi čudné, keď si oblečú na seba niečo, čo nosím ja a chcú sa mi podobať. Navyše, organizátori koncertov mnohokrát podvedú ľudí tým, že zorganizujú "môj" koncert prostredníctvom revival skupiny. Starší ľudia ani nevedia, čo slovo revival znamená, prídu na koncert v domnienke, že ide o originál a potom sú sklamaní.
Viete, koľko koncertov ste za svoju kariéru odohrali?
- Okolo štyroch tisíc.
Pamätáte si svoje absolútne prvé turné?
- Bolo to v roku 1983. Bolo také, že prišlo 15-20 ľudí a hovorili sme si: Bože, to dopadne, asi s tým všetkým budeme musieť praštiť. Nevzdali sme sa však a robili sme ďalšie pesničky, ktoré sa chytali a hrali sa.
Čím myslíte, že ste ľudí zaujali?
- Ani dnes to nefunguje tak, že úspech má ten, kto len perfektne spieva. Ide aj o to, že spevák musí mať premakaný imidž, musí niečim zaujať, niečim provokovať, musí mať charizmu. Nesmie byť podobný nikomu, musí byť samorast a sám sebou. Ja som možno zaujal tým, že som nebol ani Gott ani Neckář ani Matuška, alebo tí, ktorí boli v tej dobe slávni. Bol som iný, vyzeral som inak, bol som malý, tlstý...
A provokovali ste čím?
- Dovolil som si chodiť neoholený, čo sa v tej dobe veľmi nesmelo. Odmietal som chodiť na promo akcie v kravate a saku, vždy som chodil vo károvanej flanelovej košeli. Keď som bol slávny, populárny a ocenený Zlatým Slávikom, nepozývali ma preto ani spievať na Pražský hrad spievať vtedajším papalášom. Vnímal som to ako výhodu. No a potom som si narobil veľa nepríjemností tým, že som si skladal vlastné pesničky a mal som vlastného textára. Všetci ostatní mi ponúkali svoje texty a ja som ich odmietal a tým som si všetkých pohneval. U nás sa ani teraz veľmi nenosí, keď niekomu poviete niečo na rovinu.
Kedy naposledy ste niekomu na rovinu povedali, čo si o ňom myslíte?
- Ja to hovorím vždy. Bavím sa, keď nejakej speváčke poviem, že má krivé nohy a ona to nevstrebe. Veď, čo sa o mne ľudia narozprávali, že som malý a taký a onaký... Keď som začínal, tak mi povedal Petr Hanich, ktorý objavil Lucku Bílú, že: Pozri sa na seba ako vyzeráš, kde ty chceš spievať? Si zarastený, nízky a celkovo... A ja som sa len smial.
Kedysi ste boli iný, provokatívny, samorast. Ako by ste sa opísali dnes?
- Myslím, že som sa trochu ukľudnil, zistil som, o čom ten život je.
A o čom teda váš život je?
- Mám za sebou už špičku kariéry, ktorú som si udržiaval slušné roky. Zistil som, že to nie je už len o sláve a popularite, ale aj o závisti. Úspech vám nikto neodpustí. Vezmite si, koľko ľudí muselo byť kvôli Karlovi Gottovi vždy druhí. My v Čechách sme boli iba traja, ktorí mu toho Zlatého Slávika zobrali - Matuška, ja a Hulka. To ste mali vidieť tých rečí a pohľadov.
Dotýka sa vás, keď vidíte, že vás ľudia a kolegovia "nemusia"?
- Nikto to nepovie nikdy priamo, všetci si len šuškajú. Potom to vypáli v nejakom povrchnom programe ako skvelá reportáž. Keď vidím tie relácie, v ktorých sa hovorí o "celebritách", je mi nanič. Som taký rád, že tam nechodím. Oni ma aj volajú, ale ja to odmietam. Je to strašne povrchné, keď sa niekto načančá a oblečie a za pár týždňov je už na dne a kamery ho snímajú... To mi ozaj netreba. Mám veľa svojich záľub a bavím sa muzikou.
Tak spomeňte aspoň zopár svojich najväčších záľub.
- O mne je známe, že som vášnivý záhradkár. Mám ryby a zbieram sochy panovníkov a cisárov, ktorí nám vládli. Zbieral som aj motýľov, no teraz mi to už čas ani príroda nedovoľujú. Baví ma jar a jeseň. Relaxujem aj ďalšími rôznymi spôsobmi, ale o tých sa verejne nehovorí :)
Aby ste mohli relaxovať týmito spôsobmi, pomohli ste si aj tou zbierkou motýľov? Väčšina mužov totiž zvykne lákať ženy na zbierku motýľov...
- Jedna fanynka sa dokonca odvážila a vybrala sa raz ku mne, postavila sa do dverí a povedala: Chcem vidieť tú zbierku motýľov! Tak som jej ich ukázal. A ona neverila, že sú skutočné.
Máte 55 rokov, nie je to síce vek, kedy už treba bilancovať, ale predsa len, bilancujete?
- To je blbý vek. Netreba na ňom ani nič oslavovať a už vôbec ma neteší, ale treba ísť ďalej. Na určité veci si ale nezvyknem.
Na aké?
- Že už napríklad nepôjdem do zahraničia, lebo som to už prešvihol.
Aké máte ešte plány a sny?
- Nie som materialista. Netúžim po hmotných veciach. Dlho som zbieral mnoho vecí, mal som veľa záľub, ktoré boli pre mňa dôležité. A zbieral som aj ženy :) V podstate som robil hudbu vždy pre dievčatá.
Koľko žien ste nazbierali?
- Nedá sa to spočítať :) Ale dlho som bol sám, ženil som sa až v tridsiatke a stále si myslím, že som mal ešte počkať.
Ľutujete?
- Nie, neľutujem, ale ideálne je, keď sa chlap žení v kristovych rokoch. Vtedy už vie, čo od života chce. Do tridsiatky ani nie je pripravený na rodinu a keď má deti, vôbec nevie, čo mu doma vyrastá. Ja som si môjho syna, ktorý už nie je medzi nami, veľmi neužil, lebo bol vždy s mamkou a ja som chodil po svete. Úplne inak som už vnímal dcéru, ktorá prišla neskôr.
Ako vnímate synovu smrť s odstupom času niekoľkých rokov?
- No... Na jednej strane ma to už prechádza - mal som donedávna v sebe veľkú zlosť na to, čo nám urobil. Najhoršie je vôbec o dieťa prísť a za tým je hrozné dívať sa mu do hrobu. Čisto ješiťácky, prišlo mi ľúto, že som prišiel o potomka, ďalší Janda už nebude. S mojou ženou už to nejde. Život je bohužiaľ aj taký.
Nebadali ste vtedy na synovi, žeby bol nešťastný?
- Bol sám, mal 21 rokov, no vždy chcel bývať sám. Problémy nejaké mal a kým to boli finančné, pomohli sme mu. No nechcel sa nám zverovať, potom to nezvládol. Alebo v tom bola nejaká zranená láska, to už teraz nedoriešime...
Je vám po rokoch už lepšie?
- Zvykol som si. Musel som.
Kedy ste boli naposledy úplne radostný? Dá sa vôbec prežívať pozitívne pocity naplno po takej obrovskej traume?
- Som šťastný, keď je koncert vypredaný, keď je dobré počasie, keď dojdem z koncertu autom domov. A nie som šťastný, keď sledujem politiku, nie len našu, ale aj americkú.
Čo chystáte najbližšie?
- Dokončím CD, kde bude spievať aj moja dcéra. Zložila si naň dve vlastné pesničky, na ktoré sme ja i ona patrične hrdí.
Zuzana PANCISYNOVÁ
Autor: Baran
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
