Kedy vzniklo u nás lekárenstvo a čo obsahoval košický zoznam liekov z roku 1732
V Zlatom levovi predávali aj liečivú sódovú vodu
Liečiteľstvo a lekárenstvo úzko súviselo odpradávna a o liečiteľských prostriedkoch sa dozvedáme z egyptských papyrusov, kde je opásaných 400 substancií ako liečiv. Mezopotámsky receptár uvádza 250 rastlín, 120 minerálnych látok a 180 liečiv živočíšneho pôvodu. Číňania verili, že na každú chorobu existuje liek. U nás datujeme počiatky lekárstva a lekární do 14. storočia. V Košiciach sa používal košický liekopis na 28 stranách a prvá lekáreň sa spomína v roku 1394. Majiteľ ďalšej lekárne Bartolomeus Czottam je vyobrazený na oltárnom obraze kaplnky sv. Anny-Mettercie v Dóme sv. Alžbety, ktorý dal namaľovať, aby ho daroval dómu.
Najstaršie lekárne
Preskočíme dobu k počiatkom lekárstva a lekární na našom území, čo bolo v 14. storočí. Odvtedy totiž máme písomné správy o lekárnikoch aj o verejných lekárňach. V Košiciach je lekáreň doložená z r. 1394, v Bardejove z r. 1442, v Kremnici z r. 1491, o prvom lekárnikovi v Bratislave z r. 1310. Okrem verejných lekární sa zakladali aj lekárne v kláštoroch. Sieť lekární sa rozšírila v 16. - 18. storočí. V 70. rokoch 18. storočia bolo na území Slovenska 55 lekární. Pripravovali v nich lieky podľa písomných a ústnych pokynov lekárov a od 17. do druhej polovice 19. storočia sa v nich vyrábali aj chemické liečivá.
S najstaršou lekárňou sa spomína aj prvý lekárnik v Košiciach, v 15. storočí ďalší, pôvodom z Francúzska, ktorý sa tu usadil a mesto mu udelilo občianstvo. Z konca 15. a zo začiatku 16. storočia sa stal majiteľom lekárne košický mešťan Bartolomeus Czottman, no v 16. storočí sa šíria na našom území len samé dobré správy o košickej mestskej lekárni a dokonca prerástli aj za hranice. Zo zahraničia sa zaujímali o jej prenájom, no bez výsledku. O storočie neskoršie sa vystriedali vo vedení mestskej lekárne dvaja pôvodom cudzinci - Cornelius Gatti z Bazileja a jeho brat Nicolaus, po ňom Johann Lesspichler, pochádzajúci z Regensburgu. Prevzatie lekárne do prenájmu bolo oficiálnou udalosťou a prebiehalo za prítomnosti zástupcov mestskej rady, mestského lekára (fyzikusa) a notára, prípadne jeho zástupcu. Všetko bolo písomne podchytené a uložené v archíve mesta.
Košický liekopis
Práca lekárnikov vychádzala zo zbierok predpisov na prípravu liečiv a liekov (dispenzatória a antidotánia), z ktorých sa neskôr vyvinuli liekopisy, obsahujúce aj údaje o vlastnostiach, uchovávaní, akosti a kontrole liečiv. Lekárne na našom území sa riadili podľa viedenského dispenzatória a augsburského liekopisu do roku 1700. Potom podľa ôsmich vydaní rakúskych liekopisov a od roku 1872 až do 31. decembra 1947 podľa uhorských liekopisov.
V Košiciach sa používal košický liekopis, ktorý vyšiel tlačou v roku 1732. Bol to zoznam jednoduchých liečiv a zložitých liečivých prípravkov, nachádzajúci sa v znovuotvorenej košickej mestskej lekárni. Zostavený bol podľa liekopisných diel, používaných v tom čase na území Slovenska: augsburského liekopisu a viedenského dispenzatória.
Spomeňme košických lekárnikov mesta, ktorých uvádza vo svojom Slovníku košických osobností Dr. Mária Mihóková: Majiteľom jednej z najstarších lekární v Košiciach na rohu Hlavnej a Mlynskej "U uhorskej koruny" bol Leopold Molnár (nar. 1830). V roku 1877 v nej predával "liečivé mlieko" kefír. Viliam Maléter (nar. 1819) bol jedným z najbohatších Košičanov a vlastnil lekáreň Zlatý lev - na Hlavnej 46, odkúpil ju Anton Megay (nar. 1864) a vyrábal aj predával v nej liečivú sódovú vodu, ktorú si dal patentovať Maléter.
František Koláth (nar. 1839) dostal povolenie na otvorenie piatej lekárne s názvom Salvator na Hlavnej 149, kde tiež vyrábal a predával sódovú liečivú vodu. Lekárnikom bol aj Viliam Benczúr (nar. 1811) otec slávneho maliara Júliusa Benczúra.
Kvôli úplnosti ešte uvedieme, že v lekárňach predávali aj niektoré druhy koloniálneho tovaru, na čo nemuselo byť osobitné povolenie. Zriaďovanie a kontrola lekární bola do r. 1748 v kompetencii mestskej rady, ktorá riadila ich prevádzku podľa medicínskych a lekárenských poriadkov. Potom ich zriaďovanie reguloval štát prostredníctvom zdravotníckych komisií alebo oddelení príslušných správnych úradov a ich vlastníctvo bolo viazané na koncesiu.
Doklad minulosti
Písomné dokumenty i umelecké diela sú dokladom minulosti a poskytujú nám predstavu o príslušnom časovom úseku. Ak sa pri návšteve Dómu sv. Alžbety pristavíme pri kaplnke sv. Anny Mettercie, nájdeme tam obraz s košickým mešťanom a bohatým lekárnikom Czottmanom s manželkou. Vidíte ho na snímke a ochotne vám podá o ňom výklad pani Marta Jamnická. Podala ho aj nám k postave lekárnika: "Dolu uprostred obrazu je znázornený dvojitým erbom mesta Košíc ozdobený mažiar, z ktorého vyrastajú rastlinné úponky, obrastajúce celý obraz. Pri mažiari po oboch stranách kľačia modliace sa postavy objednávateľa obrazu lekárnika Bartolomeja Czottmana a jeho manželky. Za donátorom stojí jeho patrón sv. Bartolomej apoštol s odznakom svojho martýria: s nožom, ktorým ho zaživa odrali. Značka na noži je majstrovskou značkou maliara. Za kľačiacou manželkou donátora stojí postava anjela, dotýkajúca sa na znak ochrany jej pleca. Pri manželoch vidíme ich osobitné rodinné erby. Na erbovom štíte Czottmanovom sú 2 osemramenné hviezdy v čierno-žltom poli, na prilbici anjel s rozostretými krídlami, s korunou a s erbovým štítom na prsiach. Na erbe jeho manželky vidíme na obraze ešte symetricky rozložené vyobrazenia 22 svätcov s ich atribútmi a označením ich mena v nimbusoch."
Pamiatka na tabakovú továreň je v Dóme sv. Alžbety
Nádherný luster, ktorý vidíte na snímke Veroniky Januškovej, je v Dóme sv. Alžbety v Košiciach. Je dielom ľubľanského kovolejára Maximiliána Samassu, ktorý ho vyhotovil na objednávku zamestnancov košickej tabakovej továrne. Pri príležitosti päťdesiatročného výročia existencie továrne v roku 1901 luster darovali dómu.
Túto ušľachtilú myšlienku zamestnanci - boli to v drvivej väčšine ženy - zrealizovali zo zbierok zo svojej skromnej mzdy za prácu, v zdraviu škodlivých podmienkach. V továrni sa od začiatku jej prevádzky v roku 1851 spracovával fajkový tabak a tabak na cigary, nie na cigarety (tie začali vyrábať koncom 19. storočia.
Luster vyhotovil majster Samassa na svietenie sviečkami, čiže smerom hore. V roku 1913 ho premenili na elektrické svietidlo, to znamená, že ho museli obrátiť, aby mohli naň pripevniť žiarovky. Mechanizmus umiestnený na povale dómu umožňuje nastaviť luster do ľubovoľnej výšky, spustiť ho až na zem, dá sa prečítať aj nápis, o ktorom málokto vie. Tento nápis je pamiatkou na niekdajšiu tabakovú továreň.
V 40. rokoch 19. storočia boli v Košiciach malé súkromné výrobne, kde spracovávali tabak. Bola to lukratívna komodita, z ktorej by štát mohol prosperovať a preto v päťdesiatych rokoch založil v mocnárstve tri tabakové továrne.
Jedna z nich r. 1850 v Košiciach na pozemkoch s budovami, ktoré boli skonfiškované práve pre túto výrobu na lokalite medzi Garbiarskou a Strojárskou. Začiatky boli skromné. Z prehľadu zamestnanosti a výroby (v Tematickej bibliografii Štát. ved. knižnice v Košiciach zostavenej D. M. Mihókovou) sa dozvedáme, že začínali výrobu s trinástimi zamestnancami a na konci toho istého roku 1851 počet robotníkov vzrástol na štyridsať. Vyrobili 25 800 kusov cigár v troch akostiach.
O tri roky mala už továreň 349 robotníkov, ktorí vyprodukovali 10 miliónov cigár a pretože továreň začala vykupovať tabak, zaviedla spracovanie fajkového tabaku. Jeho balenie prispôsobovali požiadavkám jednotlivých predajní tabaku.
Zvyšujúca sa výroba vyžadovala aj rozšírenie priestorov. Boli dokončené v dvojposchodovej novostavbe, kde zriadili aj sklady, zámočnícku, stolársku dielňu pre potreby továrne. V tom čase, keď sa v iných štátoch začala udomácňovať strojová výroba, v tabakovej továrni naďalej prevládala ručná výroba. V tejto manufaktúre sa používal parný stroj na rezanie tabaku, ďalší na výrobu fajkového tabaku, no cigary ručne a veľmi zručne a kvalitne robili ženy - robotníčky z Košíc a ich blízkeho okolia. V roku 1870 má továreň 1150 robotníkov a počet cigár vzrástol na šesťdesiat miliónov. V niektorých obdobiach boli problémy s pracovnými silami, pretože Košičania i ľudia z ich okolia odchádzali za prácou do Ameriky. Aj napriek tomu bola v tom období tabaková továreň najväčším priemyselným podnikom.
Sto miliónov cigár vyšlo z dielní továrne v roku 1880, kedy tento štátny podnik zamestnával 1519 robotníkov, medzi nimi pozoruhodný počet žien - až 1412. Vtedy sa vo fabrike začínajú objavovať deti, ktoré ženám pomáhali. Spočiatku ich bolo okolo tridsať, no keď sa počet cigár vyšplhal na číslo 145 miliónov kusov, detí bolo až 196.
Priestor, kde predtým stáli stajne kasární bol zastavaný budovami továrne a na konci 19. storočia bola jej celková rozloha 1990 štvorcových metrov. Prosperita továrne začala klesať, pretože tabakové továrne začali budovať aj inde. V roku 1900, kedy oslávila továreň päťdesiatiny svojej činnosti, mala okolo 1300 zamestnancov, stále s prevahou žien. Vo vojnových rokoch sa obmedzila výroba cigár i fajkového tabaku a to obmedzením pracovnej doby, čo malo dopad na výšku zárobku. Preto robotníčky vstúpili do štrajku. Ešte predtým štát chcel využiť väzňov ako lacnú pracovnú silu a to v tabakových továrňach. Pretože tým by bolo ohrozené množstvo rodín nielen v Košiciach, ale aj v Spišskej Belej, Smolníku a v Sátoráljaujhely, kde boli tabakové továrne, tento návrh sa nerealizoval.
Stranu pripravila Soňa Makarová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
