Odkedy je v rukách dobrého lekára, depresie sú preč a cíti sa v pohode

Spevák Peter Muk nepochybne patrí k hviezdam českej popovej scény. Jeho hity o Mademoiselle Paris, Ty a já, Když někoho máš, Něžné dotyky, Závoj mlhy ... poznajú nie len českí, ale aj slovenskí poslucháči. Známy a populárny je však aj vďaka mnohým muzikálom, v ktorých účinoval a účinkuje. V Košiciach sa nedávno predstavil na benefičnom koncerte v Štátnom divadle, ktorý pripravila spoločnosť U..Steel, a.s. Košice .

S muzikou začal na začiatku 80. rokov ako baskytarista punkové skupiny Dural. V období 1985 až 1992 bol slavný už ako frontman kapely Oceán. Z tohto obdobia poznáme kultovú pieseň Ráchel. V rokovch 1992 až 1996 bol obdivovaný ako spolutvorca úspešného projektu Shalom. Na sólovú kariéru vykročil v roku 1992 v pozícii držiteľa českej speváckej Gramy a kapelového spoludržiteľa rady ďalších ocenení - Diskoslavík, ankety časopisov Melodie, Popcorn či Maxisuper, cena IFPI ČR za Najpredávanejší album roku. Jeho mimoriadny vokál okúzlil poslucháčov aj štúdiovej nahrávke Shalomu, ktorá bola pôvodne myslená ako bonusová cover verzia zabudnutej piesne Stín katedrál, která sa tak v roku 1996 stala znovu objaveným malým klenotom.

Z košického letiska prišiel priamo na pódium Štátneho divadla a na skúške niekoľkokrát odspieval všetky pesničky. Jeho let a príchod sa pritom oddialil kvôli silnému sneženiu v Prahe. Po rozhovoroch s novinármi čakal P. MUka ešte galaprogram. "A to nie je všetko," priznal sa nám. "Včera som mal vystúpenie na koncerte skupiny, v ktorej hrá môj bubeník. Spieval som tam dve piesne a celá akcia končila okolo druhej po polnoci, takže som toho veľa nenaspal." Počas svojej kariéry zažil aj rôzne iné "presuny", preto si zvykol pobaliť sa na cestu v dostatočnom predstihu. "Keď sme robili turné so skupinou Oceán, vyrážali sme z Českých Budejovíc do Trebišova skoro ráno. Po pätnástich či šestnástich hodinách v aute som mal opuchnuté nohy a stŕpnuté celé telo. No postavili sme sa na pódium a všetko bolo v pohode. Takto sme obišli celé Slovensko a vrátili sa domov."

V týchto týždňoch skúša muzikál Mona Lisa, rekonštruuje byt, chodí spievať blízko aj ďaleko. Má toho teda dosť. "O desiatej mám nástup na skúšku, potom musím skontrolovať robotníkov, potom znova na skúšku do divadla... Každý pondelok skúšam s kapelou do desiatej večer, lebo pripravujeme nový koncertný program." Navyše má s manželkou Evou dvojročnú dcérku Noemi, ktorá si tiež vyžaduje a zasluhuje pozornosť. "To je fakt. Kým nejde spať ona, nejdem ani ja, aby sme mohli byť spolu čo najviac." Práce a povinností má dosť, ale nejaký špeciálny relax, či oddychové obdobie vraj nemáva. "Cez víkend vystupujem a je pravda, že tých voľných víkendov, kedy nerobím nič, je relatívne málo. Občas sa potom cítim trochu opotrebovaný."

Rovnako nabitý program mal aj okolo Vianoc a Nového roka. Čas sa mu však isto zvýši na splnenie si predsavzatia, ktoré si dal na tento rok. "Chcel by som postupne prestať fajčiť," priznáva sa k svojmu neduhu i snahe, skoncovať s ním. "Fajčil som od dvanástich do osemnástich rokov. Potom som dlho žil bez cigarety, neskôr som začal fajčiť také malé tenké cigarky. Bolo to hrozné, tak som s tým radšej prestal. Pred dvoma rokmi som znova začal fajčiť a teraz by som s tým chcel ozaj postupne prestať, lebo mi to vadí. Takže moje predsavzatie do roku 2009 je jasné. Chcem to realizovať postupne, lebo sa mi to zdá prijateľnejšie, než s tým naraz seknúť. Tých mojich pokusov prestať bolo v poslednom období niekoľko, ale potom stačil nejaký stres, nejaký telefonát a už som znova siahal po cigarete."

Zdá sa, že melanchólia, ktorá P. Muka občas sprevádza, sa prenáša aj do jeho pesničiek. Ani na košickom koncerte nezneli veľmi veselé tóny. On sám to však vidí inak. "Nikdy sme nespievali vianočné pesničky, preto ich neponúkame ani v čase sviatkov. Tu v Košiciach spievam Stíny katedrál, čo je pozitívna pesnička, tiež Bon soir mademoiselle Paris, ktorá znela melancholicky, ale prerobili sme ju kedysi do g-duru, takže už je trochu optimistickejšia. Pieseň Tančí sama, je možno melancholickejšia. Vzišla z jednej mojej krízy, ktorú som mal so svojou bývalou priateľkou v roku 1997. Napísal som ju pri klavíri v štúdia Petra Jandu. Pamätám sa, že tam bolo krídlo, ktoré mu dal Láďa Štaidl, lebo mu niekde zavadzal. Našťastie, po tej piesni, ten citový problém dobre odpadol, takže tá pieseň nenesie v sebe spomienku na žiadnu veľkú tragédiu," smeje sa. Samozrejme, pri spievaní tejto piesne sa prenesie do nálady, ktorú mal, keď ju skladal. Niečo podobné prežívajú aj poslucháči. "Ako hovorí Béďo, teda Jožko Bednárik, ak idú z piesne poslucháčom po chrbte zimomriavky, tak je to dobré."

O P. Mukovi sa v tlači viackrát objavili články o jeho problémoch s depresiami, dokonca aj o jeho hospitalizácii v dôsledku týchto problémov. "To už je preč, teraz som už v pohode," hovorí otvorene. "Som vyše dva roky v rukách dobrého lekára a riadim sa celkom jeho pokynmi. Už nemám výkyvy raz hore raz dolu, tak ako som to zažíval od detských rokov. Konečne po prvý raz v živote žijem každodenný plnohodnotný život, som schopný sa tešiť z bežných vecí. Pri príchode nejakej zmeny alebo pri nejakom negatívnom pocite mám našťastie o dva dni znova pokoj, všetko je v poriadku. Beriem pravidelne lieky, ktoré mám predpísané, takže všetko hneď ustúpi."

Podobné problémy majú poväčšinou ľudia, ktorí žijú viac duchovným než materiálnym životom. K nim patrí aj P. Muk. "Samozrejme, každý má vek, či obdobie, v ktorom sa hľadá," priznáva. "Mal som sestru o desať rokov staršiu, mamu učiteľku... Stále som sa pohyboval medzi staršími ľuďmi a asi som bol zbytočne skôr dospelý, než bolo vhodné. To ma priviedlo k tomu, že asi od štrnástich rokov som sa cez politiku a filozofiu dostával k rôznym náboženským systémom, ktoré som študoval. Taoizmus, budhizmus, islám ani veľmi nie, o ňom som len vedel, juadaizmus až po kresťanstvo. Všetci žijeme v spoločnosti ovplyvnenej židokresťanstvom a nesieme bremeno tohto kódexu. Vďaka apoštolovi Pavlovi, ktorý zreformoval judaizmus na kozmopolitné náboženstvo sa rozšírilo medzi Slovanské národy prostredníctvom Cyrila a Metoda."

V devätnástich rokoch dokonca uvažoval o štúdiu na prešovskej pravoslavnej fakulte. "Potom som to nakoniec zrušil, samozrejme. V tej dobe som miništroval v Mariánskych Lázňach pravoslávnemu kňazovi, dnes je to arcibiskup Moravský. Sám som pokrstený, ako väčšina ľudí u nás. Celá naša cesta v živote je vlastne o hľadaní. A či príde svetlo alebo tma, to zistíme až vo chvíli, keď sa za nami zaklapnú dvierka od rakve. Veriť môžeme, ale istotu nemáme žiadnu. Vo veku od sedemnástich do dvadsiatich rokov je človek najradikálnejší, trošku žije s klapkami na očiach a za všetkým ide veľmi tvrdo. Nie že by ho potom život zomlel, ale naráža sám na seba, musí robiť určité kompromisy, ktoré by v období vlastného revolucionizmu, kedy sa stavia proti všetkému aj proti svojej rodine, nikdy neurobil. Z určitých vecí napokon musí ustúpiť."

P. Muk tvrdí, že ho "fascinujú" ľudia, ktorí vravia, že je prirodzené, že nebudeme kradnúť, porušovať pravidlá, kódex. "Ľudia pred tým poznali pedofíliu, ľudské obete a podobne a až vďaka Mojžišovi sa tu postavili nejaké pravidlá hry. Vďaka Ježišovi sme sa znova posunuli ďalej. Zaujímalo by ma, keby k tomu nebolo došlo, keby sa nerozšírilo židokresťanstvo a ostali by sme ako Slovania na druhej strane čínskej steny, aké modly a aké náboženstvo by sme tu mali. Ťažko môže niekto povedať, že dodržiavanie všetkých pravidiel má v sebe. Práve naopak. Dodržiavanie všetkých pravidiel je prinajmenšom ťažké a občas traumatizujúce, ako povedal aj Freud a Jung, môže to spôsobovať kopu problémov a nárast všemožných diagnóz."

Na založenie skupiny Shalom bolo kedysi treba nie len inšpiráciu, ale v istom zmysle aj odvahu. Priznať sa k tomu, že niekto je budhista, môže byť pre okolie zaujímavé a atraktívne. Hlásiť sa však verejne k sympatiám k judaizmu a židovskej kultúre vôbec, to je už vzácny jav. "Hlavne sme v tom ostali nejako sami," spomína P. Muk. "Judaizmus ako taký, nemá veľmi rád akúkoľvek formu filosemitizmu po všetkých tých rokoch a skúsenostiach, keď zažili pogromy a kadečo iné. Nemajú radi, keď nikto verejne a nahlas ten judaizmus prezentuje. Radšej si ho žijú niekde bokom."

Ako P. Muk spomenul, práce má dosť, na odpočinok veľa času neostáva, možno ani na melancholické myšlienky. Najbližšie ho čaká premiéra muzikálu Mona Lisa. "Malo by to byť v marci. Hrám tam úlohu Leonarda da Viciho. Aj keď som heterosexuál, už raz som mal ponuku zahrať si postavu v diele Obraz Doriana Greya. To som odmietol, ale z iného dôvodu. Teraz však mám hrať toho Leonarda, ktorý mal žiaka a ten bol jeho milencom. Vstúpil som do vôd, na ktoré sú možno zvyknutí americkí herci a dostávajú za to tie svoje miliónové honoráre."

Hrať milostnú scénu s iným mužom, ak je to proti hercovej či spevákovej prirodzenosti, chce citlivý prístup režiséra, aby nezašiel priďaleko a aby divák pochopil veci tak, ako majú byť pochopené. "Je to celkom sranda. Na tej roli sa striedame traja, takže ak by si na tom chcel bulvár zgustnúť, tak to odnesieme všetci traja." Nejaké veľké fyzické prejavy náklonnosti sa však ukazovať nebudú. "Je tam jedna scéna, keď ten Leonardov žiak Salay umiera. Leonardo to, samozrejme, nesie ťažko a pri tom, umieraní ho jemne pohladí po ruke. Nič viac, ale možno aj z toho trochu uberieme..."

Okrem účinkovania v muzikáloch plánuje P. Muk v tomto roku aj nejaké koncerty a možno príde na rad aj vydanie nového albumu. Verí, že snáď bude aj viac času na kamarátov. "Mnohých som v posledných rokoch vyselektoval, ale tých, čo mám, tiež vidím menej často. Hlavné asi je, že vieme o sebe a že sa občas podarí sa zísť a vyjsť trebárs aj na pivo. Poväčšine sú to však ľudia mimo branže." Okrem priateľov, o ktorých vraví, že je medzi nimi puto, má vzťah k potápaniu a ku gitarám, ktoré vášnivo rád zbiera. "Mám ich vyše dvanásť a sú poukladané okolo mojej postele. Ale už k nim ďalšie asi pridávať nebudem," dodáva Petr Muk.

Jarmila REPOVSKÁ

Autor: Namiesto prasiatok známky

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári