Mávať rukami na Námestí revolúcie, znamená žiadať "rýchle šípy" o pomoc
Ostrov slobody, perla Antíl, cigarová veľmoc. Tieto i ďalšie prívlastky má Kuba, krajina, ktorá sa pred vyše 50 rokmi vymanila spod amerického vplyvu. Pod vedením Fidela Castra sa vydala vlastnou cestou, ešte donedávna podporovaná tzv. východným blokom. Napriek tomu, že v 90. rokoch pomoc socialistických krajín skončila, Kuba si udržala nezávislosť a sama bojuje o prežitie. Ako sa to jej obyvateľom darí, to sa boli na vlastné oči presvedčiť manželia Eva a František Ocelíkovi. Spolu s ďalšími Slovákmi navštívili vlani v júli všetkých 14 kubánskych provincií.
Letecký presun na takmer opačnú stranu zemegule sa začal na letisku v Budapešti a po prestupe v Paríži skončil v Havane. Bolo veru načase. Stráviť po odlete z Európy vyše 10 hodín vo vzduchu a väčšinou sledovať iba vodu a slnko, ktoré ako keby nechcelo zapadnúť, bola pre cestujúcich riadna nuda. Než z Boeingu 747 spoločnosti Air France na kubánskej pôde vystúpili, čas na hodinkách si posunuli o šesť hodín dozadu.
"Hoci sme sa obávali prehnane prísnych prehliadok, všetko prebehlo hladko," spomína Eva na prvý kontakt s kubánskymi úradníkmi. "Dokonca ani naša batožina sa nikde nestratila. Na letisku nás čakala slovenská sprievodkyňa Katka, ktorá nás sprevádzala po celý čas pobytu. Keďže tam žije už tri roky, poznala miestne pomery a vďaka jej výborným komunikačným schopnostiam sme videli viac, ako zvyknú bežní turisti." Slovenská cestovná kancelária ju využíva okrem Kuby aj ako turistickú sprievodkyňu v Mexiku.
Prázdne obchody
Hneď na letisku si Slováci vymenili eurá či doláre na miestnu menu. No nie na tú, ktorú používajú Kubánci, teda moneda national, ľudovo tiež nazývané peso. Pre cudzincov a turistov je určený CUC, teda čosi ako naše bývalé tuzexové poukážky (1 CUC = 1,4 euro). Turisti nemôžu na ostrove platiť žiadnou inou menou, dokonca ani dolárom, lebo by im miestni nemali ako vydať. Samozrejme, tovar a služby za CUC-y sú asi trikrát drahšie, než za peso. "Priemerná mesačná mzda je okolo 300 peso," vysvetľuje František. "Na Kube je vraj nulová nezamestnanosť, no zrejme iba preto, lebo takmer každé pracovné miesto je obsadené dvoma ľuďmi. Jeden deň chodí do práce prvý, na druhý deň druhý. Aj mzda sa delí na polovicu. Počas voľných dní však Kubánci nesedia doma a neleňošia. Buď pracujú inde, alebo kšeftujú."
Platy sú nízke a rovnako aj životná úroveň väčšiny Kubáncov. Vláda im prispieva na nájomné, prídel základných potravín zabezpečuje lístkový systém. Každá rodina má knižku, v ktorej má presne vyznačené, koľko má členov a koľko i akých potravín jej na mesiac patrí. Ak si ich do určitého času v obchode nekúpi, tieto "prebytky" sa môžu predať. Pravda, už drahšie. "Pohľad do väčšiny obchodov, ktoré sme navštívili, bol smutný. Mnohé boli prázdne, v regáloch sme videli samé džúsy v plechovkách. Niečo ako v Rusku pred 30 rokmi."
Už v prvých dňoch pobytu si Eva, František i ostatní členovia zájazdu museli zvykať na takmer 90-percentnú vlhkosť vzduchu. Hoci leto vrcholilo, teploty až také vysoké neboli, pohybovali sa od 25 do 35°C. Spomínanú vlhkosť pociťovali nielen tým, že veci, ktoré si počas pobytu vyprali, na vzduchu schli pomaly. Jej dôsledky videli aj na vlastné oči. Najmä vtedy, keď navštívili príbytky jednoduchých ľudí, ktorí si nemohli dovoliť klimatizáciu. Ich steny pokrývala plieseň, ktorej sa nevedeli zbaviť a vzduch v interiéroch mal neraz "arómu" stuchliny.
"Za to, že sme videli, ako bývajú bežní Kubánci, sme vďačili hlavne našej aktívnej sprievodkyni," spomína Eva. "Keď videla stáť pred domom majiteľku, poprosila ju, či by nám ho neukázala. Mne keby sa po izbách motalo toľko ľudí, asi by ma vyniesli na nosidlách. Miestni s tým nemali žiadny problém. Možno aj preto, že sa nemali o čo báť. Izby totiž boli zariadené veľmi skromne, doslova chudobne. Maximom luxusu bol televízor a chladnička. Ale nemali sme pocit, že by to domáci zle znášali. Boli šťastní aj z toho mála, čo mali." Po každej návšteve zanechali Slováci v navštívenom byte malé darčeky. Cukríky, perá, zapaľovače alebo CUC-y. Keďže počas pobytu prespávali väčšinou v luxusných hoteloch, nepoužité mydielka, šampóny či telové mlieka potom rozdávali ako darčeky. Medzi Kubáncami mali veľký úspech.
Pojazdné vraky
Hlavnou náplňou zájazdu bolo spoznať všetkých 14 kubánskych provincií, ktoré rozdeľujú ostrov od mesta Piňar del Rio na západnej strane až po mesto Santiago de Cuba na východe. Úvodné tri dni však patrili Havane. V tej si ako prvú všimli dopravu, v ktorej niektoré autá pripomínali pojazdné vraky. V tomto smere sa na Kube akoby zastavil čas. Vidieť novinky bolo zvláštnosťou, po cestách sa preháňali najmä americké modely z 50. a 60. rokov. Teda tie, ktoré ostali na ostrove po revolúcii a stali sa majetkom štátu či jednotlivcov. Americké buicky, chevrolety a cadilaky dopĺňali ošarpané sovietske moskviče, ZIL-y a lady.
"Auto je na Kube považované za veľký majetok, preto sa o neho každý majiteľ dôkladne stará," vysvetľuje František. "Opraviť vedia všetko, hoci aj na kolene a to aj priamo na ulici. Vzhľad nie je dôležitý a nikomu nevadí, že mnohé autá vyzerajú ako starožitnosti, ktoré sa o chvíľu rozpadnú. Podstatné pre Kubáncov je, aby jazdili." Nové modely sa nedovážajú hlavne preto, lebo sú samá elektronika, v ktorej sa miestni nevyznajú. Preto sa aj diplomatom neodporúča, voziť sa na novinkách. V prípade poruchy by im ich nemal kto opraviť.
Hustota premávky nebola vysoká mimo miest ani v samotnej Havane. Štýl jazdy však stojí za zmienku. "Prechody pre chodcov neexistujú a semafory sme videli možno dva. Na ceste je pánom auto, peší sa musia prispôsobiť. Zvláštnosťou je systém predbiehania. Auto, ktoré chce predbiehať, zatrúbi a to, ktoré je predbiehané, zatrúbi tiež. Šofér tým dáva najavo, že vie o tom, že bude predbiehaný." Ďalšou zvláštnosťou je farba ešpézetiek. Modrú majú autá, ktoré môžu voziť iba miestnych. Cudzincov môžu voziť tie so žltou. Zelenú ešpézetku majú vozidlá polície.
Aj systém MHD sa líši od nášho. Medzimestské autobusy jazdia zriedka, a ak áno, na prepravu medzi mestami si treba dať žiadosť. Úrady rozhodnú, kto pocestuje, kedy a či vôbec. "Presun na kratšie vzdialenosti zabezpečujú ľudia v žltých vestách, ktorým sa hovorí ´zefektívňovač dopravy´. Stoja väčšinou na miestach, kde sa zhromažďujú ľudia, ktorí sa potrebujú niekam dopraviť. Zefektívňovač má právo zastaviť čokoľvek, čo ide po ceste. Auto, konský povoz či nákladiak. Ak nie je plne obsadené, vodič povie, kam má namierené. Ak sa v hlúčiku čakajúcich nachádza niekto, kto chce ísť rovnakým smerom, prisadne si. Samozrejme, na konci jazdy vodičovi zaplatí."
Ako doprava, ani samotná Havana nepripomína iné hlavné mestá sveta. Výstavba napreduje pomaly, väčšina budov je neudržiavaná a stojí iba silou vôle. Hlavne tie na pobreží Atlantického oceánu, ktoré sú vystavené vplyvom počasia, hlavne hurikánom. Dôkazom ich chátrajúceho stavu je fakt, že každý rok sa okolo 300 domov zrúti. Hoci je celá Havana najmä kvôli budovám, ktoré dali postaviť ešte Američania, zapísaná v UNESCO, nepomáha to. Financií, ktoré prichádzajú na jej záchranu, je totiž zúfalo málo.
"My sme sa okrem iného prešli po Malecone, čo je asi 20 km dlhá promenáda, vybudovaná pozdĺž mora. Bola plná ľudí a najmä detí, ktoré boli vďačné za každý darček, ktorý od nás dostali. U jednej zo žien sme ochutnali koláčiky, ktoré mala povolenie piecť. Takto drobno podnikať je akýsi uvoľňujúci ústupok Fidelovho brata Raula Castra, ktorý ho vlani vystriedal vo vedení krajiny. Vďaka tomu pribudli malé súkromné reštaurácie, kaviarničky a hotelíky, označené modrým okom. Platiť dane však musia aj v prípade, že mali niektorý mesiac slabší, než obvykle."
Aká by to bola návšteva Havany, ak by turista nevidel slávne Námestie revolúcie s portrétom revolucionára Chce Gevaru a sochou José Martího. Slováci neboli výnimkou. O námestí je známe, že sa tam vraj zmestia dva milióny ľudí. Obvykle na výročie revolúcie či iné sviatky. Donedávna zvykol z tribúny rečniť Fidel Castro a jedným svojim prejavom sa dostal do Guinnessovej knihy rekordov. Masám sa prihováral 8 hodín a 23 minút. "Zvláštnosťou týchto zhromaždení sú tzv. rýchle šípy. Sú to ľudia, ktorí majú na starosti krabicu s nádobou, slúžiacou na zber telesných tekutín. Tá sa ponad hlavy podáva každému, kto o ňu požiada zdvihnutím rúk a ich mávaním. Až sa nádoba naplní, rýchle šípy ju vyprázdnia. Tento ´zlepšovák´ je záchrana pre ľudí, ktorí si potrebujú uľaviť a z mnohotisícového davu nemajú šancu pretlačiť sa včas na toaletu..."
Okrem večera, ktorý turisti strávili na predstavení kabaretu Tropicana pod šírym nebom, bola pre nich zážitkom aj návšteva dvoch katedrál či múzea kubánskeho rumu. "Základom výroby je cukrová trstina, z ktorej sa lisovaním získa šťava. Po 24-hodinovom kvasení odšťavenej triesloviny v sudoch sa melasa nechá dvakrát vypáliť. Po druhom vypálení má alkohol 95 percent. Keď sa prefiltruje cez zmes uhlia, piesku a ďalších zložiek, nechá sa zrieť. Po troch rokoch vzniká biely, najlacnejší rum. No ak ďalších sedem rokov zreje v sudoch po škótskej whisky, získa hnedú farbu a výnimočnú chuť. Najdrahší je 15-ročný rum, nazývaný Matuzalem."
Slováci sa vydali aj po stopách spisovateľa Ernsta "papa" Hemingwaya. Prešli sa luxusnou promenádou Prado, obťažkanou mramorom a večer vraj i ľahkými ženami. V štýlovej kaviarni, ktorú navštevoval "papa" si dali jeho obľúbený kokteil daiguiri. Odtiaľ sa presunuli do ďalšej, kde sa vraj spisovateľ zvykol "doraziť" tak, že ho domov už iba odniesli. Konkrétne do hotela, kde býval posledných sedem rokov života. Nemenej zaujímavá bola aj návšteva kaviarne a domu rodiny Bacardiovcov, ktorá tam kedysi vyrábala známy rum. Po revolúcii sa presťahovali na ostrov Puerto Rico, čím Kuba prišla o jeden zo svojich dôležitých vývozných artiklov.
Po troch dňoch, ktoré boli bohaté na množstvo ďalších zážitkov, sa Slováci s Havanou rozlúčili a vydali sa spoznávať ďalšie zaujímavé miesta ostrova. Ak chcete vedieť, ktoré boli tie "naj", nalistujte si túto stranu aj o týždeň.
Róbert BEJDA
Autor: Premiéra v ŠD
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
