jediným virtuózom, ktorý začal na nástroj hrať až v dospelosti. A hoci, ako sám tvrdí, hra na gitaru mu spočiatku vôbec nešla, dnes patrí k svetovej špičke a so svojím umením precestoval 70 krajín sveta. Keď sme sa stretli v Košiciach, intenzívne žil tým, čo je jeho 13-tou komnatou. Krôčik po krôčiku sa dostáva bližšie k pravde o svojom pôvode i o svojich biologických rodičoch. Do Prahy ho totiž priviezli príslušníci Červenej armády (1945) na tanku a vychovali ho adoptívni rodičia. Štěpán Rak.
Váš pôvod i okolnosti, za akých ste sa dostali do Čiech, sú vskutku kuriózne...
- Zdá sa, že som sa v minulom živote nudil a rozhodol som sa, že do toho ďalšieho sa vrátim značne neobvyklým spôsobom. (Smiech) Do Čiech ma totiž priviezli ruskí vojaci na tanku. Moja biologická matka, Vasilina Slivková, hrdinka Sovietského zväzu, čo bolo najvyššie vojenské ocenenie, ma porodila koncom 2. svetovej vojny pravdepodobne na Dukle. Ako bábätko som teda cestoval v tanku, no v Prahe som dostal záškrt, takže som musel ostať v nemocnici. V tom istom čase dostala moja matka povolávací rozkaz a musela sa vrátiť späť na Zakarpatskú Ukrajinu. Neuposlúchnutie by ju stálo život, pretože by bolo vnímané ako dezercia. Takže ma chorého musela nechať v nemocnici s tým, že keď sa všetko vyrieši, vráti sa po mňa a vezme ma domov. Medzitým však zavreli hranice na východ a do Čiech sa už dostať nemohla.
Takže ste boli daný na adopciu...
- Áno. Adoptovala si ma rodina Raková so symbolickými menami Jozef a Mária. Vlastné deti mať nemohli a veľmi túžili po dievčatku. Veď ma potom aj obliekali ako dievča. (Smiech)
Čím ste ich tak očarili, že si nevzali dievčatko, ale vás?
- Neočaril som ich, zvýšil som sa im. (Smiech) Potom po rokoch mi mamička vravievala: "Štěpánku, ty si sa nám zvýšil. Tam už nikto iný nebol.
Vraveli ste, že sa k vám vaša biologická matka nemohla dostať, pretože zavreli hranice na východ. V roku 1948 však voľby vyhrali komunisti a hranice sa zas otvorili...
- A moja matka vďaka svojím vynikajúcim kontaktom vypátrala, kde som. Najsmutnejšie na tom je, že chodila k nám, kľačala pred domom a prosila mojich rodičov, aby ma vrátili.
Pamätáte si na to?
- Viete, že mám na to matné spomienky? Na schúlenú postavu pred domom a na to, že moja mamička vždy prišla a odviedla ma preč.
Kedy ste sa dozvedeli, že ste adoptovaný?
- V 50-tych rokoch, keď sa začala tá hrozná doba politické procesy, popravy,... sa deti so mnou zrazu nechceli hrať a pokrikovali po mne: "Rusáku, priviezli ťa na tanku." Bolo to pre mňa veľmi bolestné, vždy som chodil domov s plačom a pýtal si od mamy vysvetlenie. Ona sa tiež stále rozplakala a vravela len, že ľudia sú hlúpi a aby som si z toho nič nerobil. No postupne som sa dozvedal pravdu...
Aký to bol pocit, byť z ničoho nič konfrontovaný s novou realitou?
- Práve toto je moja najväčšia 13-ta komnata. Že som si musel priznať, že som odinakiaľ, no nevedel som odkiaľ. Nemal som žiadne informácie, rodný list, nevedel som o sebe nič. Až keď zomrela moja mamka, dal mi môj kamarát Bořivoj Zelený list, ktorý uňho pre mňa nechala. V ňom bolo napísané meno mojej matky a otca a to, že mama bola z Chustu v Podkarpatskej Rusi.
Keď ste sa dozvedeli tieto informácie, nemali ste chuť nájsť svojich príbuzných, prípadne súrodencov?
- Predstavte si tú náhodu, že moja dlhoročná kamarátka Helenka Dubničová má manžela pochádzajúceho z Chustu. A on pozná celú moju rodinu. Práve vďaka nemu som sa nakontaktoval na svojho brata Voloďu. Ja som sa s ním síce ešte osobne nestretol, ale môj syn áno. Doniesol mi od neho fotku mojej mamy, súrodencov a mnoho nových informácií. Oni o mne vedeli. Mama im o mne rozprávala, povedala im, že vie aj adresu, kde bývam a najdôležitejšou novou informáciou pre mňa bolo, že som sa nenarodil v Prahe. Dovtedy som žil v domnienke, že som sa tam narodil 8. augusta. No zdá sa, že mi tento dátum narodenia len náhodne vybrali. Musel som sa narodiť minimálne o pol roka skôr...
Ako ste sa vlastne dostali k hre na gitaru?
- Náhodne. Stále vravím, že ako 15 ročný som sa takmer zabil na bicykli a odvtedy som padnutý na hlavu. (Smiech) Vtedy som prežil klinickú smrť, videl som vlastné telo a mne už bolo krásne. Dostal som však pokyn vrátiť sa späť, pretože ešte nemám dokončenú prácu. To bol prelom v mojom živote. Dovtedy som sa umeniu vôbec nevenoval, potom som začal maľovať a vyštudoval som výtvarné umenie. Koncom strednej školy sme dali dokopy tradičnú jazzovú kapelu, a keďže som ako dieťa hral na husle, rozhodli sa chalani, že basa, to sú vlastne väčšie husle, takže budem hrať na tú. Najhoršie bolo, že chalani, ktorí hrali na gitaru slávne piesne ako Diana, Pramínek vlasů, tak na nich šli dievčatá oči nechať, no mňa za basou si vôbec nevšimli. Kvôli tomu som sa rozhodol začať učiť hrať na gitare. No spočiatku mi to vôbec nešlo. Potom som sa však dostal na konzervatórium k pánovi profesorovi Urbanovi.
Ste pravdepodobne svetová rarita v tom, že hoci ste s nástrojom začali až v dospelosti, stal sa z vás virtuóz. Vraví sa, že na to, aby to človek mohol tak ďaleko dotiahnuť, musí sa začať učiť už v detstve.
- Zrejme máte pravdu. A nie je to moje jediné prvenstvo. Som tiež prvý, kto založil gitaru ako odbor na vysokej škole, stal som sa prvým profesorom gitary na vysokej škole v Čechách, som prvý gitarista, ktorý hral medzi kanibalmi na ostrove Milingimbi v Austrálii, čo bol najväčší zážitok môjho života. Nikdy nezabudnem ako sme sedeli pod Južným krížom pri ohni a náčelník priniesol kultový pokrm. V mise priniesol niečo, čo si dal do úst, vypľul to a dal to ďalšiemu. Kolovalo to postupne až ku mne. Keď som to videl, mal som zimomriavky, no nevedel som, ako odmietnuť, aby som ich neurazil. Keď to už došlo až ku mne, zrazu ma osvietil nejaký duch svätý a povedal som: "Sorry, i am vegetarian." Samozrejme, že tomu nemohli rozumieť, po anglicky nevedia, no pre nich to bolo nejaké zaklínadlo, tak to vzali a odniesli preč. Viete si určite predstaviť, ako mi odľahlo. (Smiech)
V roku 2006 ste od Jana Řeřichu dostali unikátnu mramorovú gitaru, ktorá je jediná svojho druhu na svete. Vraj má liečivé účinky...
- Táto gitara je dokonca zapísaná v Quinessovej knihe rekordov ako jediná kamenná gitara na svete určená na koncertné účely. A má skutočne liečivé účinky. Vyskúšal som to nielen na sebe, ale aj na iných. Už nejaký čas robím gitaroterapiu. S Alfredom Strejčkom robíme v Čechách víkendový seminár, kde sa stretne približne 50-60 ľudí s rôznymi problémami. Fred ich učí rozprávať a ja im gitarou liečim dušičku. Je to úžasný pocit, keď za vami prídu ľudia so slzami v očiach a ďakujú vám. Aj počas terajšej šnúry po východnom Slovensku prišiel po koncerte za nami jeden pán, ktorý nám povedal, že to bol najkrajší zážitok jeho 80-ročného života. Úžasné bolo aj to, keď po koncerte v domove dôchodcov prišiel za nami pán, ktorý chcel skoncovať so životom a prišiel nám oznámiť, že si to rozmyslel. Tieto chvíle sú pre mňa skutočnými chvíľami šťastia. A aj preto tvrdím, že hudba je čosi nadpozemské, čo sa dotýka večnosti.
Profil
n Štěpán Rak sa narodil 8. augusta 1945
n svetoznámy gitarový virtuóz, skladateľ, profesor pražskej Akadémie múzických umení
n po strednej výtvarnej škole pokračoval v štúdiu na konzervatóriu, kde u prof. Štěpána Urbana vyštudoval gitaru. Na Akadémii múzických umení v Prahe vyštudoval aj odbor skladba
n po návrate z Fínska, kde spoluzakladal fínsku gitarovú školu, založil v roku 1982 odbor gitara na Akadémii múzických umení v Prahe
n v roku 2000 bol prezidentom Václavom Havlom vymenovaný za historicky prvého vysokoškolského profesora gitary v Českej republike
n jeho skladby patria k trvalému repertoára najvýznamnejších gitaristov súčasnosti
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
