tak už roky stvárňuje nemé tváre v ľudských situáciách. Hoci by sa mohlo zdať, že je odborníkom na psie rasy, skromne tvrdí, že ani zďaleka. Svojimi fotografiami túži Antonín Malý robiť radosť milým ľuďom a podpichovať tých, čo sa doňho kruto navážajú.

Čomu ste sa od psíkov najviac naučili?

- Poviem vám úprimne, že od psov som sa teda nenaučil nič. Téma psa sa síce stala z koníčka mojím hlavným fotografickým motívom, ale nikdy som to takto neplánoval. Len sa to tak postupom času vycibrilo. Odjakživa som bol fotografom, takže som sa musel živiť normálnou prácou, fotiť reklamu, traktory, hory... Skrátka čokoľvek. Nemohol som si vyberať. Ale nejako postupne som sa dostal k psom, pretože sme ich doma vždy mali a samozrejme situácie s nimi sú často zábavné a doslova prosia o to urobiť cvak.

Ako vnímate skutočnosť, že verejnosť vás vníma cez túto časť vašej tvorby, aj keď je to len jedna z mnohých oblastí, ktorými sa zaoberáte?

- Množstvo ľudí má k psom kladný vzťah a ich obrázky, aj keď napríklad ide o digitálne montáže či manipulácie, sa páčia. Musím však povedať, že je to tak pol na pol, lebo mnohí, najmä fotografi, to považujú za úplný gýč. Tvrdia, že motív psa je po výtvarnej stránke nezmysel. Iní sú z toho však zase až nesúdne nadšení.

Na objednávku fotografujete aj iné zvieratká - sliepky, kozy. Predpokladám, že z takýchto požiadaviek zákazníkov nie ste nadšený...

- Som fotograf, a tak musím vedieť odfotiť čokoľvek. Fotiť sliepku je ale naozaj nad ľudské sily, aj keď to tak možno nevyzerá. Potrápil som sa, vytvoril som z toho potom seriál dvadsiatich montáží, z čoho síce veľký biznis nebol, ale ostali mi obrázky. Musím povedať, že vzbudili množstvo antipatií.

Sú niektoré plemená psov vhodnejšie na fotografovanie už samotnou svojou povahou, ktorou disponujú?

- Ani by som nepovedal povahovo, ako skôr vizuálne. Posledných dvadsať rokov som mal doma vždy psa, ktorý, ako sa vraví, tvárou narazil do steny. Mám rád ploskonosé plemená. Začínalo to boxerom a teraz je to americký buldog a Bordeauxská doga. Majú skosené placaté nosy a strašne veľkú výhodu v tom, že vlastne majú v tvári mimiku. Mám rád tie ich strašné pysky, aj to, ako slintajú. Pôsobia vizuálne veľmi zábavne a keď na vás pozerajú, ich "tvár" sa mení. Zatiaľčo keď vyfotím pekného retrievera, alebo chrta, tak sa tvária vždy rovnako.

Sú aj v rámci jedného plemena niektoré psy fotogenickejšie?

- Ťažko povedať. Ono je to s nimi niekedy veľmi ťažké. Keď aj mám fotky, že sa mi vyvaľujú v kreslách a podobne, sú to momentky v ilegálnych chvíľach. Takéto niečo sa nedá naštylizovať. Niekoľkokrát som sa o to pokúšal, ale so psom nie je často žiadna možnosť dohody. Dnes sa s ním dohovorím a on zajtra nebude vôbec chcieť.

Predpokladám, že sa vám stávajú aj vtipné veci, keď napríklad psík počas fotenia vykoná potrebu...

- U mojich psov nie, ale keď príde cudzí a je rozčúlený, zvykne si nové miesto označkovať. To zase vyvolá úplne šialenú reakciu môjho psa, ktorý sa to pokúša prečurať a je to začarovaný kruh. Vážnejšie problémy som však nikdy nemal.

Vás občas niektorí ľudia prirovnávajú akoby k La Fontainovi. Údajne akoby ste psom v rámci fotografií dodávali ľudské vlastnosti a vykresľujete ich v ľudských situáciách. Lichotí vám takéto označenie?

- Vlastne aj áno. To, že ma tak sem-tam niekto nazve, je veľmi pekné. Množstvo mojich fotiek je naozaj akoby bájkami so psou tematikou.

Často využívate aj americkú retuš, ktorá nie je taká frekventovaná. Prečo vám je blízka?

- Začal som ju používať pred rokmi, keď ešte neexistovala digitálna technika. Túžil som svoje fotky ozvláštniť a zlepšiť po grafickej stránke. V poslednom čase mi však všetky tieto ručné práce nahradil počítač.

Vo vašich fotkách nie je núdza o humor. Ste ale aj v súkromí taká veselá kopa?

- Vlastne ani neviem. Veľa vtipných obrázkov som práveže urobil akoby natruc. Skrátka druhým napriek. Mnohé reakcie kolegov boli totiž niekedy až nezmyselne negatívne. Nie, že by niekto išiel a mávol znechutene rukou, ale museli sa k tomu nutne aj vyjadrovať. Takže napríklad na svojich internetových stránkach mám množstvo nezmyselných negatívnych odkazov, že urážam českú fotografiu, alebo že moja tvorba vonkoncom nie je v súlade s výtvarnom. Preto som urobil natruc mnoho veľavravných obrázkov, ktoré ja samozrejme nepovažujem za umenie, ale ľudí to pobaví, tak prečo nie.

Predpokladám však, že máte aj kolegov, s ktorými si rozumiete.

- Ale samozrejme. S mnohými sa stýkam už od 70. rokov, keď som študoval na FAMU. V kontakte som aj s mnohými zo Slovenska. Ale moja tvorba je natoľko odlišná, že ju rešpektuje len málo ľudí. A ja nikomu nič nevnucujem.

Ako jeden z mála ste sa v tom období hneď po škole stali slobodným umelcom. Boli začiatky ťažké?

- Ako v každom odbore. Celý život som vlastne žil v tvrdom kapitalizme. Čo som si zohnal, za to mi zaplatili. Keď som nepracoval, tak som nemal peniaze.

Fotili ste niekedy aj ženské akty?

- Občas módu, ale že by som riešil niečo takéto, to ani veľmi nie.

A nechýba vám občas, keď stále fotíte len nemé tváre, bližší kontakt s nimi? Spätná väzba?

- My si spolu rozumieme, takže mi to ani nechýba. Fotil som však napríklad aj niekoľko muzikálov, včítane grafických prác. Napríklad Jesus Christ Superstar, Evitu, Cats..., takže zvyknem pracovať aj s ľuďmi.

Aké projekty máte v dohľadnom čase pred sebou?

- Jedným sú vodiace psy, ktoré sa vychovávajú pre nevidomých. Robím pre nich prezentáciu, z ktorej bude budúci rok kalendár. Do projektu sa zapájajú aj osobnosti zo spoločenského života. Druhým je fotografická podpora pražského trojského útulku. Tiež vznikne kalendár a cieľom je vybrať peniaze na túto inštitúciu. Keď môžem pomôcť, vždy rád pomôžem.

Prezraďte niečo o psíkoch, ktoré máte doma...

- Je pravda, že práve ich chúďatká najviac zneužívam. Jedným z nich je americký buldog Cecilka. Je to veľmi tučná, bielo-hrdzavá dáma. Míša je zase Bordeauxská doga. V poslednom období mi veľmi pomáhajú. Pripravoval som knihu Ako sa fotografujú psy a bola to naozaj úmorná práca. Veľmi mi pomohli.

A čím ich odmeňujete, keď tak počúvajú?

- Moje psy sa majú tak dobre, že žiadne piškóty, ani nič také, u nás neexistuje. Občas ich to samozrejme nebaví, ale úplatky sa nekonajú.

* * *

Profil:

n žije a pracuje v Prahe

n vyštudoval obor fotografie na Filmovej a televíznej fakulte a od roku 1973 pôsobí ako samostatný fotograf

n venuje sa propagačnej a reklamnej fotografii, fotografii do interiéru, od začiatku 90. rokov aj úžitkovej grafike

n klasickú fotografiu často dotvára ručným kolorovaním, americkou retušou a v posledných rokoch aj digitálne

n pravidelne vystavuje doma aj v zahraničí a psa ako výtvarný objekt využíva už od počiatkov svojej tvorby

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári