Róbert Roth: „Pohodlnosť robí z ľudí pupkaté zvieratá"

HEREC JE NAJMLADŠÍM HAMLETOM, SERIÁLY ZÁSADNE ODMIETATí, ktorí nechodia často do divadla poznajú najmä jeho výnimočný hlas. Má za sebou desiatky

HEREC JE NAJMLADŠÍM HAMLETOM, SERIÁLY ZÁSADNE ODMIETA

Tí, ktorí nechodia často do divadla poznajú najmä jeho výnimočný hlas. Má za sebou desiatky divadelných postáv: je ruským hrdinom, Hamletom, šašom. S Robom Rothom sa nenudíte, hovorí otvorene, zaujímavo a vtipne. Má povesť rebela, ktorého je ťažké skrotiť.

Ste štvrtý a najmladší Slovák v úlohe Hamleta, ktorá je prestížnou životnou rolou.

- Je pravda, že to má strašný cveng. Keby v Košiciach hral v jednom týždni Seal, Jean Michael Jarre, a Electric light orchestra, vedel by som si vybrať. No keby sem prišli Rolling Stones, ostatní by mi boli ukradnutí. Nie preto, že ich milujem, ale preto, že stoja najvyššie. Aj táto postava stojí z určitých dôvodov na akomsi zvláštnom piedestáli. Každý ju túži hrať. Predčasom Chudík povedal, no nie s trpkosťou: Na rozdiel od Roba, ja som toho Hamleta nikdy nehral. Až vtedy mi to došlo. Asi za tým je niečo viac, ako som si myslel. Hamlet je také Yesterday. Paul McCartney nahral veľa dobrých piesní, no keby na koncerte nezahral Yesterday, diváci by odišli sklamaní. Je povinnosťou divadla mať Hamleta dva-trikrát za storočie v repertoári.

Je to pre vás česť byť členom Slovenského národného divadla?

- Áno. Mal som dosť šťastia aj v detstve, tykám si s ľuďmi, ktorých som už vtedy obdivoval. Vnímal som to trochu inak. Nemám ani vysokú školu, o protekcii sa teda nedá hovoriť. Určité veci mám za sebou vďaka mojej práci. Keď som x krát videl v televízii SND, bol som strašne hrdý, že som Slovák či Čechoslovák. SND obsahuje názov krajiny, v ktorej žijem a chcem žiť. Nikdy som nemal pocit, že by som chcel ísť niekam robiť kariéru. Tu je moje miesto, som strašne spätý s touto kultúrou.

Žiadne najprestížnejšie dosky sveta vás nelákajú?

- Tam je strašný problém s jazykom. Nech by som ho akokoľvek zvládol, bol by som zrejme odsúdený na role prisťahovalcov a emigrantov. A to ma skutočne neláka.

Váš prípad zrejme dokazuje, že prax je dôležitejšia ako akákoľvek teória v škole.

- Keď som končil konzervatórium, na základe školského predstavenia som dostal ponuku do Trnavského divadla. Ja som neváhal, prišlo mi to úplne logické. Ani vo sne mi nenapadlo ísť na vysokú školu.

Pred niekoľkými mesiacmi ste vydaním vášho debutového albumu Klamanie telom načreli aj do hudobnej branže.

- Áno, ale nechcel by som sa zaradiť k spevákom. Bola to priateľská záležitosť pre vlastné potešenie, ktorú sme vytvorili po štúdiách. Pre vlastnú radosť a bez nejakej ambície preraziť.

Vaše meno nesie aj kapela s vtipným názvom Rýchla rota Roba Rotha.

- (úsmev). To bolo pár koncertov, ale nie samostatných. Tam išlo o kapelu OBD, v čase, keď už bol spevák totálne opitý, hrávali jednu pieseň od Rolling Stones. A pamätám si na jeden koncert kde ju spieval, no nevedel vôbec text a spieval hatlaninou, vymýšľal si angličtinu. A to ma veľmi nahnevalo. Keď skončil koncert šiel som za nimi a povedal som im, že ma to vytáča a keby mali záujem, odspievam to bezchybne. Prišiel som na jednu skúšku, odpálil som to a odvtedy trvala neoficiálna ponuka, že si s nimi môžem zaspievať na koncertoch.

Vaša najobľúbenejšia kapela je Rolling Stones, vy ste však vydali album šansónov. Ako to?

- Jednoducho. Chalani, Maroš Hečko a Martin Buntaj, mali pocit, že niektoré skladby sa im nehodia do repertoáru svojich projektov. Zavolali mi, že majú niečo, čo by sa pre mňa hodilo. Skúsili sme nahrať demo a potom sme sa na to vykašľali. Nechali sme to zámerne ležať s tým, že sa k tomu možno niekedy vrátime. S odstupom času povedali, že sa im to páči a že by to chceli vydať. A ja som sa nebránil.

V hudbe nadväzujete na legendy slovenskej hudby ako Dežo Ursíny a Jaro Filip. Bol to zámer?

- Nebol to zámer, ale strašne ma to potešilo. Môjmu bratovi, ktorý vie niektoré veci vycítiť, som posielal nahrávky, nech si to vypočuje. A raz mi povedal: Robo, nehnevaj sa, ale znie to ako Filip, Müller a Ursíny. Myslel si, že ma tým „zdrbe", no mňa to strašne potešilo. Tá ambícia rozhodne nebola, no mám k týmto interpretom hlboký vzťah.

Kritika vás však neušetrila, vraj sa vám rolu speváka nepodarilo zahrať.

- Tam mi trošku vadila práve táto veta. Som presvedčený, že ten pán, ktorý to napísal ma v divadle nikdy nevidel. Keby ma videl, určite by ma neupodozrieval, že som chcel zahrať rolu speváka.

Čo cítite, keď si ten album pustíte dnes? A budete za ním stáť aj za desať rokov?

- Ja to veľmi nepočúvam, lebo mi to pripadá blbé. Ale moja manželka si to rada pustí. Ona je výrazný kritik v mojej blízkosti a samozrejme je zaujatá. Aj keď som niečo z toho počul s odstupom času, nič by som nemenil. Prekliatie každého je druhý album. Keby som nebodaj niekedy túto ambíciu mal, chcel by som do toho procesu vstúpiť viac autorsky. Nad niečím uvažujem.

Prezraďte nad čím.

- Nechcem to prezrádzať, lebo možno k tomu nikdy nedôjde. Lou Reed sa pred niekoľkými rokmi znovu dostal k básni E. A. Poa Havran a tak ho to chytilo, že z toho spravil dvojcédečko, svoje videnie tej básne. A tým som vám vlastne povedal všetko. Mne ide tiež o Havrana, jedna kniha má blázni roky rokúce a napadlo ma, že dostať ju do takej podoby nie je zlý nápad.

V lete ste sa ženili. Vraj po päťmesačnej známosti.

- Nie je to pravda, trochu nás to urazilo. Dotklo sa nás to, pretože sme spolu boli vyše roka. Viete, ja sa nikde neobjavujem, je to zámerné, a navyše mám pocit, že je trápne rozprávať o tom s kým chodím, čo žeriem. So všetkou úctou voči mojim kolegom, ale nie som taký typ ako oni. Chcem podotknúť, že novinári sa dotrepali na svadbu len preto, že tam boli prominentní pozvaní kolegovia: Chudík, Polívka, Vášáryová.

Vaším poznávacím znamením je nezvyčajne krásny hlas.

- Na jednom fóre som našiel výborný komentár: Roth, to je ktorý? Hnusný ksicht s celkom príjemným hlasom.(smiech) To je strašná veta.

Kedy ste začali robiť v rozhlase?

- Mal som šesť rokov. Rodičia robili v rozhlase a celé to vzniklo náhodou. Stano Štepka bol spolužiak mojej mamy a mal reláciu s Milanom Markovičom. Mali dvoch hostí, a jeden z nich malo byť ukecané decko. Vedel od svojej kamošky Vilmy, mojej mamy, že ja teda ukecaný som. Nakoniec som vraj som toho druhého hosťa nepustil k slovu. A potom som išiel do rozhlasovej družiny. Rozhlas ma vychoval, aj keď sa často podceňuje. Ale tam človek nemá nič, len svoj hlas, a to nie je sranda.

Je pre vás dôležitejší obraz alebo zvuk? Je divadlo väčšou výzvou ako rozhlas?

- Veľmi úprimne, keď mi niekto pošle odkaz na internetovú diskusiu, kde sa píše o mojom hlase, už ma to otravuje. Je to aj o iných veciach. Aj keby sa Tomáš Maštalír dozvedel, že dievčatá sa chodia pozerať do divadla len na jeho svaly a preto, že dobre vyzerá, určite by ho to nepotešilo. To je žalostne málo.

Na mnohých diváckych fórach som našla desiatky chválospevov na vašu osobu. Hovoria tam o vás ako o najväčšom slovenskom hercovi, nepovedia vám inak ako Pán herec a nejedna dievčina sa na fóre priznáva, že sa do vás zaľúbila už po zhliadnutí jedného predstavenia.

- Netrpím touto obsesiou, že by som si o sebe čítal, ale niektoré veci sa ma dokážu dotknúť. Príde mi seba samého ľúto, napríklad keď niekto napíše: hnusný ksicht. To prečo robia? To je trochu o inom, o vnútri. Mal by som chuť im odpovedať, no oni sú pod prezývkami. Aj ja viem zamaskovaný s parochňou a tmavými okuliarmi vykrikovať spoza Dómu sv. Alžbety: Hej kokot!

Kto je pre vás Pán herec?

- Už je mŕtvy, ani sa nemôže v hrobe obracať, lebo zomrel taký tučný. Marlon Brando. On je najväčší. Obrazne aj doslova. (smiech)

Ste považovaný za rebela. James Dean bol rebel bez príčiny, vy ju máte?

- Serie ma povrchnosť, ľudia, neprofesionalita. Štvú ma ľudia, čo nerozmýšľajú, štve ma pohodlnosť, ktorú vidím aj u svojich spolužiakov. Keď som chodil do školy, a nerozumel som nejakému slovu, nemohol som si za minútu vyťukať všetko na mobile a počítači. Všetko je hrozne dostupné, ľudí to spohodlňuje a to sa mi nepáči. Pohodlnosť robí z ľudí pupkaté zvieratká. To mi prekáža a mám pocit, že to nevymizne.

Čo si myslíte o kategórii seriálových hercov?

- To sa ma pýtala aj manželka. Jednoducho mi vysvetlila: Robia to, čo vyštudovali. A má pravdu. Ale pre mňa táto práca nie je atraktívna a neoslovuje ma. Nechce sa mi zviazať svoj život na rok, a ak by to bolo nebodaj úspešné, na deväť sérií s jedným človekom a jednou postavou. Je mi oveľa príjemnejšie, keď vyjdem na javisko a niekto ma osloví šašo, Igor Andrejevič alebo Hamlet. S nijakou inou osobou si ma nespájajú. Kolegovia, ktorí hrajú v seriáloch majú viac roboty presvedčiť diváka, že nie sú len tí doktori. A to sa nie vždy podarí.

Vás do nejakej ružovej ordinácie zrejme nezlákajú.

- Nie. Jedna moja kolegyňa dostala otázku, čo hovorí na kolegov, ktorí nadávajú na tieto seriály. Povedala, že väčšinou na ne nadávajú tí, ktorí do nich žiadnu ponuku nedostali. Dostal som ponuky do všetkých, naposledy jednu včera. A pýtali sa veľmi dobre: Kde je vaša hranica neúčinkovania?

Sledujete politiku?

- Veľmi ma zaujíma, lebo tu chcem žiť. Príšerne ma vytáčajú ľudia, ktorých platíme z našich daní a ktorí nechodia do roboty. Berú prachy a nevedia si tam ani sadnúť na zadok. Ja keby som dvakrát neprišiel do práce, už tú rolu nehrám. A oni sú v pohode a smejú sa nám do „ksichtu". Nesúhlasím s tým, ale nič s tým nespravím. No keď je nejaká možnosť, angažujem sa.

Takže herec, rebel, intelektuál?

- Ale, nenadávajte mi. (úsmev) Chcem byť len slušný človek. A ak to toto obsahuje, tak nech sa páči.

PROFIL:

n narodil sa 28.10.1972

n slovenský herec so zaujímavým hlasovým fondom

n začínal v Detskej rozhlasovej dramatickej družine

n vyštudoval Konzervatórium v Bratislave

n hral v Trnavskom divadle, na Novej Scéne, v Bábkovom divadle Žilina a od roku 2000 v Činohre SND

n študuje dramaturgiu a réžiu na VŠMU v Bratislave

n vlani v marci mu vyšiel debutový album s názvom Klamanie telom

n jeho hlas možno počuť v reklamách na denník SME či reklame na Citroen

n je ženatý, žije v Bratislave