Hoci ako dvojročný stratil sluch, teraz mixuje hudbu na diskotékach
Osud nebýva vždy spravodlivý. Niekomu, kto neprejavuje väčšiu snahu presadiť sa, nadelili sudičky do vienka zdravie, bohatstvo i šťastie. Taký človek si potom to, aké dary dostal, často neuvedomuje a hazarduje s nimi. Na druhej strane sú ľudia, ktorí si už v detstve musia poradiť s ťažkou telesnou vadou a tvrdo sa pobiť o svoje miesto na výslní dnešného sveta. Jedným z nich je 23-ročný Peter Hoang zo Sniny. Nedbanlivosťou lekárov prišiel ešte v kojeneckom veku o sluch a neskôr sa pripojili aj iné zdravotné problémy. Napriek tomu sa nevzdal svojich snov, ktoré by boli odvážne aj pre nejedného zdravého človeka. Ako hluchý sa nielenže zaradil do bežného života, ale v Košiciach odštartoval dídžejskú kariéru.
Peter sa narodil 14. januára 1985 v Snine. "Narodil som sa ako každé iné dieťa, zdravý a počujúci. Nedbanlivosťou a nezodpovednosťou ošetrujúcich lekárov som však prišiel o svoj sluch, resp. pripravili ma o neho lekári, čo je veľmi smutné," napísal nám Peter, keďže kvôli svojmu zdravotnému stavu nevie ani plnohodnotne rozprávať. Keď bol ešte kojencom, používal sa liek STREPTOMICIN. "Pichli mi ho toľko, že dnes nosím okuliare a som ťažko nedoslýchavý - prakticky nepočujúci. Dve percentá sluchu sú ozaj málo."
Jeho biologický otec pochádza z Vietnamu a pracuje ako dôchodkový poradca, Peter o ňom hovorí ako o biznismenovi. "Moja mama pracuje ako obchodník manažér pre Ukrajinu, zastupuje ukrajinských občanov pri vybavovaní víz, ale poskytuje im aj inú právnu pomoc." Pre Petra je veľkou výhodou to, že jeho mama sa dlhé roky venovala práci na Slovenskom zväze sluchovo postihnutých.
Peter má troch súrodencov, dvoch bratov a jednu sestru. "Rodičia sa po troch rokoch manželstva kvôli rozličným, aj národnostným problémom, rozišli." To sa ho však vážnejšie nedotklo. Jeho mama sa totiž po rozvode vydala a trojročný Peter získal nového otca. Pracuje ako colník a o hendikepovaného syna a príkladne stará. Peter tvrdí, že na žiadneho zo svojich otcov sa nemôže sťažovať. "Vyrastal som aj žijem v úplnej rodine. Vlastne mám dvoch starostlivých otcov, čo je výhodou."
Od dvoch rokov veku Peter navštevoval špeciálne školské zariadenie pre sluchovo postihnuté deti v Levoči. Neskôr navštevoval základnú školu s rovnakým zameraním v Prešove. "Z Prešova som prestúpil na Združenú Strednú Školu v Snine, odbor elektrotechnika mechanika, kde som doštudoval medzi zdravými, počujúcimi študentmi." To, že mal možnosť navštevovať strednú školu pre zdravých študentov, mala na svedomí mama. "Prišla s vlastným projektom integrovaného štúdia nedoslychavých. Vďaka tomu som mohol chodiť do rovnakej školy, ako počujúci rovesníci. So školou som síce problémy mal, no dokázal som ju úspešne ukončiť. Som teda vyučený elektrotechnik. Neskôr som si urobil aj kurz masérstva, no po ukončení štúdia som si prácu nedokázal nájsť."
Handikep ho prinútil naučil sa komunikovať aj so zdravými ľuďmi. "S rodinou, kamarátmi aj ostatnými ľuďmi komunikujem posunkovou rečou i odozeraním z pier. Tiež sa snažím aj rozprávať. Odozerať z pier mi pomáha lepšie porozumieť zdravým, počujúcim ľuďom. Komunikáciu posunkovou rečou a odozeranie z pier som sa učil od malička v špeciálnych školských zariadeniach, ktoré som navštevoval. Doma so mnou rodina komunikovala v posunkoch, ale aj rečou."
Stretnúť na ulici neznámeho človeka a niečo sa od neho dozvedieť, je pre Petra do určitej miery stále problémom. "Komunikovať s hocikým na ulici mi niekedy robí veľké problémy. Záleži to aj od človeka, ktorého stretnem. Či je dostatočne trpezlivý a chce mi porozumieť." On si na svoj hendikep za tie roky zvykol. "S hľadaním nových kamarátov problémy nemám. Ľudia na mňa nemajú prečo pozerať ako na chorého človeka. Som zdravý. Mám len problémy so sluchom a verbálnou komunikáciou."
V roku 1998 sa Peter začal venovať pre nepočujúceho pomerne zvláštnemu hobby - hudbe. "Používam načúvací prístroj. Vďaka nemu počujem dve percentá toho, čo počujúci ľudia. Hudbu sa však nesnažím len počúvať. Okrem toho ju tiež cítim - vnímam telom jej vibrácie." Zdraví ľudia si len s veľkými ťažkostiami dokážu predstaviť ako zneje takáto "hudba v tichu". On ju však nielenže vníma a miluje, ale sa ju pokúša odovzdávať ďalej. Venuje sa totiž dídžeingu. "Dostal som sa k nemu prostredníctvom svojich košických kamarátov, ktorí sa tejto profesii venujú. Tí mi umožnili ukázať sa v Starej Sladovni. Odvetdy sa stále učím a veľmi snažím. Môj ´učitel´ Róbert Daniel mi dovolil s jeho asistenciou hrať na niekoľkých akciách."
Peter má za sebou aj niekoľko samostatných hraní. Vďaka mame dokonca aj na Ukrajine. Nehráva pritom bežné jednoduché diskotéky. Venuje sa elektronickej hudbe. "Hudba, ktorú hrávam, je pre niekoho abstraktná. Páčia sa mi totiž štýly ako techno, schranz, hardtechno, či Tech - Trance. Doma si hudbu mixujem aj sám, takže mám aj vlastnú tvorbu."
Predstava plného parketu, tancujúceho na rytmy, ktoré pospájal nepočujúci človek, môže vyzerať ako vystrihnutá zo sci-fi príbehu. Život je však veľkým spisovateľom. "Mixovať ako počujúci dídžej nedokážem, ale hrať s láskou a chuťou - to určite áno. Baví ma to a zaujíma. Mojim veľkým snom je stať sa slávnym dídžejom a hrať na veľkých diskotékach. Doma aj v zahraničí. Som šťastný, keď sa ľudia bavia a tancuje ich na parkete veľa."
Peter momentálne nepracuje. Nájsť prácu na východe Slovenska je ťažké aj pre zdravých ľudí. Pohrával sa aj s myšlienkou, že za ňou odcestuje do zahraničia. "Moji rodičia sú však proti. Ako 14-ročný som prekonal ťažkú operáciu hrudného koša a mám veľa diagnóz, ktoré je potrebné kontrolovať." Peter má odmalička problémy s hrudným košom. Laicky povedané mu chrupavka hrudného koša vrastala do pľúc. S týmto problémom sa spája mnoho ďalších nebezpečných diagnóz. Pri operácii mu pomohla opäť mama, keď dokázala zmobilizovať pracovníkov colnej správy, ktorí skupinovo darovali krv. Okrem toho získala sponzorov na synove ďalšie doliečovanie.
Do budúcna si Peter zachováva pozitívny postoj. "Som mladý a mám chuť pracovať. Uvedomujem si však, že nepočuť je veľmi ťažké. Ľuďom, ktorí počujú, by som chcel odkázať, aby nestrácali chuť žiť a hľadali svoje šťastie tam, kde ho možno nájsť. Pritom však človek nesmie zabudnúť na tých, ktorí ho ľúbia." Tieto veci vraj mnohým zdravým chýbajú. Ľuďom, ktorí nepočujú, by rád odkázal, aby sa nevzdávali a bojovali. "Aby šli za svojim cieľom a prestali sa ľutovať. Svet okolo nás je veľmi skutočný a realita života je tvrdá." A čoho sa bojí najviac? "Hudbu mám veľmi rád a desí ma myšlienka, že by som prestal počuť úplne. Potom by som ju musel iba cítiť. Myslím si však, že by som zvládol aj to."
Róbert Daniel, spolumajiteľ a manažér klubu Stars, bol prvý, kto dal sluchovo postihnutému mladíkovi šancu
Peter je vraj lepší, ako mnohí počujúci dídžeji
Dôležitým človekom pri napĺňaní Petrových snov je Róbert Daniel (spolu na snímke), spolumajiteľ a manažér košického klubu Stars. Práve on bol tým človekom, ktorý sa nezľakol na prvý pohľad bláznivého nápadu, dať šancu takmer hluchému dídžejovi. "Ako dídžej hrávam už 20 rokov a organizovaniu akcií sa venujem 10 rokov, no nikdy som nezažil to, že by za mnou prišiel hendikepovaný človek s podobným návrhom ako Peter," spomína Róbert.
Petra spoznal približne pred dvomi rokmi. Začal navštevovať akcie v klube, v ktorom pracuje. "Chodieval sem pravidelne zabaviť sa. Neskôr za mnou prišiel a zoznámili sme sa. Boli s tým, samozrejme, problémy, lebo som spočiatku nevedel o tom, že je takmer hluchý. Potom sme však začali komunikovať prostredníctvom pera i papiera a prišiel som na to, že je to milý človek." Róbert zistil, že ide o mladíka s veľkou láskou k hudbe. Postupne začali komunikovať aj bez papiera, Peter mu "odozeral" z úst a rozumeli si. "Spomínal mi, že má aj vlastnú tvorbu, že s hudbou pracuje každý deň. Povedal som mu teda, nech mi na CD nosiči prinesie nejaký jeho set (záznam hrania)." Po vypočutí prišiel Róbert na to, že to nie je zlé. Nešlo síce o nič svetoborné, no bolo počuť, že ten chalan má pre hudbu cit.
Peter potom Róberta opakovane prosil, aby mu dal šancu na jednej z akcií. Príležitosť naozaj prišla. "Na jar minulého roku sme mu umožnili zahrať si na veľkej akcii v Starej sladovni. Priestor dostal na začiatku akcie. Musím priznať, že som mal isté obavy, či to zvládne a tak pri ňom stále stál niekto, kto by ho v prípade, že by sa mu nedarilo, vymenil." Napokon to nebolo potrebné. To, že na akcii bude hrať aj nepočujúci dídžej, uviedli aj v promo článku k akcii. Petra si teda zo zvedavosti prišlo pozrieť pomerne dosť ľudí. Na ich veľké prekvapenie hral dobre a ľudí na parkete dokázal roztancovať.
Samozrejme, na Petrovom hraní vidí Róbert aj chyby, upútala ho však jeho láska k hudbe. "Nie je to úplne dokonalé. Má to však hlavu a pätu. Vidieť, že Peter s hudbou žije a dennodenne s ňou pracuje." Dokonca by povedal, že je lepší, ako niektorí počujúci dídžeji. "Existuje veľa dídžejov, ktorí nevedia hrať a hrávajú. Mnohých z nich by Peter svojimi schopnosťami predčil."
Od vlaňajšej premiéry chodieva Peter na košické akcie pravidelne. S Róbertom si rozumie čoraz viac. "Už sme sa naučili aj slušne komunikovať. Peter odozerá z pier, no tým, že je hluchonemý, nepozná dokonale gramatiku. Človek, ktorý sa s ním baví, by teda mal byť trpezlivý a používať jednoduchšie slová." V klube ho pozná personál aj stáli hostia. Všetci s ním dobre vychádzajú, dá sa povedať, že si našiel akýsi vlastný klub. Róbert pozná i jeho mamu, ktorá sa bola na vystúpenie svojho syna pozrieť. Bola rada, že si našiel takýto koníček a Róbertovi za šancu, ktorú daj jej synovi, poďakovala. "Ľuďom netreba brať ich sny," myslí si Róbert Daniel. "Neviem, či sú tie Petrove reálne alebo nereálne, ale možné je všetko. Určite je pekné, že ma takúto lásku a koníček."
Tomáš LEMEŠANI
Autor: čuch
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
