Keď Leopoldovi Ungárovi nedovolili obchodovať s kožou, stavil na mlyn a nepochybil. Bol prvý v Uhorsku
Hitom sa stalo droždie a kukuričná krupica
Po niektorých priemyselných a stavebných podnikoch v Košiciach z konca 19. aj polovice 20. storočia niet už ani stopy, po niektorých sa ešte zachovali budovy, ale v súčasnosti ustupujú aby sa na ich mieste vybudovali nové.
Nejestvujúce podniky zostanú v pamäti mesta, lebo tvorili jeho hospodársky potenciál. Začiatkom 20. storočia ich bolo v Košiciach 34 a väčšina situovaná na bývalej Moldavskej okružnej, dnes Štúrovej ulici, ktoré tam vytvorili akúsi priemyselnú zóny. Práve z nej sme 9. januára 2009 uverejnili na strane História ich názvy a fotografie bývalej likérky, cukrovaru, Poledniakovej strojárne a zlievárne, bývalej sladovne a Lepeschovho pivovaru. Ktoré ďalšie podniky vzal čas, priemyselný rozvoj a hospodárska kríza?
Mlyn a liehovar
Niet tu už mlynov, v spomínanom období tvoriacich základňu potravinárskeho priemyslu. Spočiatku malé na vodný pohon s mlynármi - remeselníkmi, ktorí tu mali aj svoj cech, potom s modernými strojmi a podnikateľmi v účastinných spoločnostiach. Prvý mlyn - továreň, ako účastinnú spoločnosť, bol žalostný v Košiciach v r. 1862 a prvým podnikateľom v tomto odvetví bol Leopold Ungár.
"Prvý košický mlyn" od r. 1872 "Prvý košický parný mlyn, liehovar a továreň na lisované droždie, účastinná spoločnosť" bol na Peštianskej ulici č. 7, dnes Južnej triede, vtedy južnom predmestí Košíc, Leopold Ungár sa prisťahoval do Košíc v polovici 19. storočia ako obchodník s kožami. Proti tomuto druhu obchodovania natoľko protestovalo grémium obchodníkov, až ho zanechal a preorientoval sa na výrobu liehu. Založil liehovar a ako ambiciózny podnikateľ, čím sa vyznačovala celá ungárovská široko rozvetvená rodina, pri liehovare zriadil výrobňu droždia aj mlyn, v ktorom začal skúšobne mlieť jačmeň a kukuricu na krupicu. Ukázalo sa, že stavil na správnu kartu, pretože droždie sa nikde inde v celom Uhorsku nevyrábalo, takisto nikde v Uhorsku nemleli kukuricu ani jačmeň na krupicu. Ešte aj dnes majú podaktorí na vidieku mlynček na kukuricu a ak chceli jesť "zamešku", kukuricu si sami namleli. Pretože aj droždie muselo Uhorsko aj Poľsko privážať z Rakúska, Ungárove lisované droždie išlo veľmi dobre na odbyt. Predával ho na košických trhoch, pretože obchodné miestnosti nejestvovali a predával ho veľmi dobre, veď poľskí obchodníci ho odvážali domov na vozoch. Tu prichádza na um detská riekanka o koníkovi, s ktorým sa chodilo do Prešova "po soličku".
S liehovarníctvom nemal Ungár taký úspech, ako v iných oblastiach podnikania (okrem spomenutého mlyna a droždiarne) - vo výkrmni ošípaných a hovädzieho dobytka. Liehovarníctvu sa v Košiciach celkovo nedarilo. V 60. rokoch 19. storočia bolo v meste osem liehovarov, z ktorých sa udržali iba dva: malý liehovar D. Wirkmanna a liehovar Košického parného mlyna, úč. spol. s 18 robotníkmi a 5 odbornými pracovníkmi. V rokoch 1879 - 1880 vyrobili 700 tisíc litrov liehu z raže a jačmeňa. Po prevzatí liehovaru Košickou obchodnou bankou, za krátky čas, v r. 1885 zanikol.
Príčinou zániku košických liehovarov boli vysoké výrobné náklady pri zmene surovín. Namiesto zo zemiakov vyrábali lieh z obilnín a tie sa dovážali z veľkých vzdialeností, čo bolo finančne nákladné. Jediným liehovarom, ktorý sa udržal, bol liehovar zriadený pri Poľnohospodárskej škole pre odborné vzdelávanie pracovníkov a vedúcich liehovarov v r. 1884. S poklesom počtu liehovarov neklesala spotreba liehu, ani jeho predaj: V roku 1904 bolo v Košiciach 78 (!) hotelov a hostincov, 95 krčiem a výčapov, 28 kaviarní a 7 obchodov s liehom. Ak sa vrátime späť do roku 1880, výčapy a krčmy v Košiciach dosiahli rekordný počet - až 260. O jedenásť rokov neskoršie klesol na 129 v rámci špecializácie obchodov a požiadaviek na ich prevádzku.
Darilo sa likérkam
Po zániku veľkých liehovarov sa darilo likérkam. Ako sme písali 9. januára 2009 už v spomenutom článku, na Moldavskej ulici 6 bola likérka bratov Kohnovcov na rozsiahlej ploche 1800 štvorcových metrov. Vyrábali v nej aj menšie množstvo rumu a pretože boli v tom čase obľúbené krémové likéry, rozšírili ich výrobu podľa francúzskej technológie. V roku 1871 bola na Peštianskej ceste (Južnej triede) založená likérka "A. Adler a G. Gold". Práve táto továreň na likéry získala titul kráľovského dodávateľa od nebohého kráľa a tiež titul rakúsko-uhorského cisárskeho a kráľovského dvorného dodávateľa v roku 1899 a 1990. Košické likéry boli známe vo Francúzsku, Belgicku, Nemecku a získali medaily aj na zahraničných hospodárskych výstavách.
Medzi nejestvujúcimi podnikmi sú mlyny: Mlyn Hungária, úč. spol. (1896 - 1910), Vodná elektráreň na Mlynskom náhone Hornádu, Košický umelý mlyn, úč. spol. - na Mlynskom náhone Hornádu pri mestskom parku, Košický parný mlyn a pekáreň, úč. spol. na Veľkej Ludmanskej ulici č. 11, dnes pri Fibichovej. V týchto priestoroch bola od roku 1879 Eisslerova továreň na stoličky a nábytok z ohýbaného dreva, po nej tam od r. 1910 vyrábal D. Neugröschl drevené výrobky, nábytok a sudy. Dobročinný ženský spolok mal na Peštianskej č. 2 súkenku a vedľa nej na č. 3 bola slávna Adlerova a Goldova likérka. Druhú súkenku mal P. K. Haltenberger na Kanálovej, teraz Puškinovej ulici. V nej sa skončila výroba okolo roku 1870. Na Andrássyho ulici č. 1, teraz Kollárovej bola Dunkerova továreň na parkety od r. 1873. Jej výroky boli svetoznáme a ich originalita spočívala vo vzoroch, najmä kvetinových, z rôznych druhov aj vzácnych dovážaných drevín. Na hospodárskej výstave v Paríži získali zlatú medailu a kolekcia kvetinových parkiet bola medzi exponátmi múzea v Belgicku. Nábytok z dreva, vyrobený košickými majstrami, mal všade dobré meno. Popri Eislerových stoličkách bol žiadaný aj sústružený nábytok Kuszku a Ortha, ktorí mali továreň špeciálne len na tento druh na terajšej Škultétyho, predtým Kohútej ul. č. 5. Koncom 19. storočia prišiel do módy kovový nábytok. E. G. Deloval ho začal vyrábať zo železa na Masarykovej, vtedy Klobučnického ulici v r. 1890, kde si zriadil v roku 1908 J. Bradovka chemickú čistiareň. Kalvárskou ulicou (Čsl. armády) sa v tom období niesol zvuk píly, kde si Jozef Lang založil stavebné stolárstvo a tesárstvo a k nemu pribudla parná píla. Po nej dnes naozaj niet ani stopy.
V Košiciach zomrel, jeho koruna je vo Viedni
V Historicko-umeleckom múzeu vo Viedni, v bývalom sídle habsburských cisárov - v Hoffburgu - je v jeho najstaršej časti klenotnica. Patrí k cisárskym zbierkam a z nich tie najvzácnejšie klenoty tvoria exponáty, ktoré obdivujú tisícky návštevníkov.
Medzi korunovačnými klenotmi sú koruny cisárov a tieto sú ukážkou umeleckej práce zlatníckych majstrov z desiateho, jedenásteho i ďalších storočí. Vedľa koruny cisára Rudolfa II. je vystavená prekrásna koruna Štefana Bocskaya (1557 Kluž, 1606 Košice). Keby to nebolo v klenotnici, ale v reálnom živote, určite by tieto dve koruny neboli vedľa seba. Veď Bocskay bol vodcom jedného z protihabsburských povstaní, stavovského povstania proti cisárovi Rudolfovi II. Na jar v r 1606 začal víťazné ťaženie s pomocou Turkov proti cisárskym vojskám a obsadil takmer celé územie Slovenska.
Vráťme sa však ku korune, vykladanej drahokamami. Vyhotovili ju zlatnícki majstri v Turecku a po Bocskayovej smrti ju vo Viedni priniesol Juraj Thurzo, kde sa stala súčasťou cisárskej klenotnice, ako spomienka na historické udalosti a nachádza sa tam dodnes spolu s fragmentom z puzdra na túto korunu. Špeciálne bola utkaná naň látka v Teheráne v Perzii v umeleckých dielňach pri dvore šacha Abbasa Veľkého. Ani po štyristo rokoch neutrpela krása farieb na miniatúre znázorňujúcej odpočívajúcu ženu, ktorej ponúka misu s ovocím sluha. Vo viedenskom múzeu je Bocskayova koruna, v Košiciach pamätná tabuľa jeho busta na priečelí domu na Hlavnej 60. Dom, ktorý mu patril, už nie je pôvodný, lebo ho zlámali a postavili iný, takže busta (spolu s bustou Františka Rákocziho II.) má Bocskaya pripomínať.
Odboj uhorskej a sedmohradskej šľachty vošiel do dejín ako Bocskayovo postavenie proti Habsburgovcom v r. 1604 - 1606. Cisárska centralistická politika, silný náboženský útlak, protireformácia, konfiškácia majetku protestantskej šľachty vyvolali u nekatolíckej šľachty a poddaných, v tom období trpiacich bludom a morou, odporu voči Habsburgovcom. Bol taký silný, až vyústil v povstanie na jar 1604.
Bocskay po úspešnom pôsobení na cisárskom dvore v Prahe odišiel na svoje sídlo v Sedmohradsku, aby tam pripravil povstanie v spolupráci s tamojšou a uhorskou šľachtou. Neboli dosť obozretní, pretože ich plány niekto prezradil a na cisárov príkaz Bocskayovi boli zhabané majetky na východnom Slovensku. Vykonávateľom tohto príkazu bol generál Belgiojoso. Na to dal Bocskay povel svojmu vojsku, ktorého jadro tvorili hajdúsi a poddaní na otvorené povstanie.
Zmocnil sa Košíc aj východného Slovenska a za pomoci Turkov takmer celého Slovenska - okrem Bratislavy, N. Zámkov, Muráňa, Prešova, prenikli na Moravu opakovanými vpádmi, dostali sa až k Dráve, kde sa zmocnili viacerých hradov a vnikli aj do Rakúska. Ich ťaženie bolo úspešné, kým sa medzi povstalcami nezačali rozpory, pretože očakávali zlepšenie sociálneho povstania a zatiaľ iba bojovali a obsadzovali mestá. Proti Bocskayovi sa začínali ozývať aj mestá, ktoré ho obviňovali z toho, že sleduje iba svoje osobné ciele, nedostatočne bráni reformáciu a spája sa s nevercami - Turkami. Treba povedať, že Bocskay bol predtým na sneme svojich prívržencov v Szerencsi v r. 1606 zvolený za uhorské knieža (Turecký sultán Ahmed korunoval Bocskaya za veľkého vezíra Lala Melmed Pašu ešte rok predtým). Šľachta, ktorá sa zúčastňovala na povstaní, začala vyjednávať s cisárskym dvorom o mieri. Obávala sa, že Turci, ktorí boli Bocskayovi spojenci, obsadia dobyté hrady a mestá, aby si ich ponechali. Donútili Bocskaya, aby pristúpil na požiadavky viedenského dvora a rokoval s ním o mieri. Aj sám Bocskay sa začal obávať toho, že šľachta uzavrie mier bez neho, preto vo februári 1606 uzavreli obe strany prímerie. Až v júni bol podpísaný tzv. Viedenský mier. Mal jeden háčik - bola ním požiadavka, že iba vtedy nadobudne účinnosť, ak sa uzavrie mier medzi Habsburgovcami a Turkami. Podľa toho mieru mal Bocskay získať jednohradský trón, niektoré stolice a šľachta mala mať opäť svoje náboženské privilégiá, vrátane politických. Ďalšie vyčkávanie na podpísanie mieru trvalo do novembra r. 1606.
Bocskay sa stal sedmohradským kniežaťom, nie však na dlhšie, pretože 29. decembra toho istého roku zomrel násilnou smrťou v Košiciahc, kde ho zabili hajdúsi v presvedčení, že Bocskay bol otrávený.
Starodávne mestské novisti
V košickej tlači boli uverejňované v 19. storočí aktuálne správy najmä z diania v meste. Dnes ich považujeme za starodávne, lebo sa stali pred sto rokmi, no v tej dobe to boli novosti. Z nich sme vybrali niektoré správy týkajúce sa pošty.
Prepadnutie poštového voza
Premával s poštou z Bidoviec do Košíc a pri ceste naň strihli zbojníci, z ktorých jeden vyskočil na voz, aby ukradol balíky. Postilión mu v tom zabránil a na každej ceste mal odvtedy pridelenú stráž. Zbojník ešte raz napadol poštový voz a vtedy ho stráž zadržala. Stalo sa to v júni 1877.
Obrat pošty vzrástol
V roku 1876 vzrástol obrat košickej pošty na 1 milión 836 tisíc forintov. Tovar posielali košickí obchodníci zákazníkom na dobierku a takto ho dostávali aj oni. Na základe prvých zásielok sa dala zistiť aj ich cena za určité obdobie. Košickí obchodníci kupovali tovar väčšinou z Rakúska, menej z uhorských miest. Nakúpili viac tovaru, ako rakúski kupujúci od košických obchodníkov. Naopak, uhorskí zákazníci nakúpili na dobierku v Košiciach o 60 tisíc forintov viac tovaru, ako tamojší obyvatelia nakúpili od mimokošických obchodníkov. V roku 1877 podľa štatistických údajov prišlo do Košíc 767 262 listov, z nich bolo vyše 349 tisíc z Uhorska, takmer 200 tisíc z Rakúska a zvyšok z ostatnej cudziny.
Sťažnosti občanov
V roku 1876 sa košická verejnosť sťažovala na malý počet pracovníkov na pošte. Ministerstvo zase - naopak - vyzývalo k šetreniu pracovnými silami, najmä telegrafu a telefónu. Situácia sa vyriešila zlúčením telegrafu v Košiciach i v iných mestách v roku 1887 a zvýšením počtu doručovateľov z 8 na 12 v Košiciach v roku 1888, čím bola sťažnosť občanov vybavená k ich spokojnosti.
Drahý telefón
Podľa štatistiky Ministerstva obchodu o poštovom, telegrafnom a telefónnom styku v župe a v Košiciach v roku 1898 boli v meste v prevádzke 4 poštové a 3 telegrafné úrady a 177 telefónnych účastníckych staníc zo strany obchodníkov bol malý záujem o zavedenie telefónnych abonentných staníc. Príčina bola vo vysokých poplatkoch - 5 zlatých mesačne, preto sa rozhodli apelovať na riaditeľa pôšt a telegrafov, aby znížil taxu na 30 - 40 zlatých ročne.
Stranu pripravila: Soňa Makarová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
