Neraz vyrieši problémy iba tak, že kričí alebo niekoho prepustí

Skvelá herečka a producentka. Nekompromisná a prísna na seba i okolie. A hlavne silná osobnosť. Deana Jakubisková Horváthová. S manželom Jurajom žijú v Prahe, ale to neznamená, že by sa Slovensku otočili chrbtom. Práve naopak. Okrem iného, spoločne podporujú projekt Košice Európske mesto kultúry a pomáhajú vytvoriť galériu venovanú celoživotnému dielu J. Jakubiska. Koncom minulého roka, počas jednej z návštev za týmto účelom, vznikol aj tento rozhovor.

D. Jakubisková Horváthová túžila stať sa herečkou od útleho detstva. K štúdiu herectva sa však dostala až po absolvovaní gymnázia vo svojom rodisku Banskej Bystrici. Proti vôli celej rodiny opustila rodné mesto a zapísala sa na VŠMU. Po skončení štúdia herectva získala angažmá v Slovenskom národnom divadle, kde zotrvala 12 divadelných sezón, počas ktorých odohrala 20 hlavných úloh. Hrala tiež v desiatke filmov a seriálov. Po presťahovaní do Prahy v rokoch 1993-1994 hrala v Divadle bez zábradlia. Od roku 1994 sa venuje hlavne producentskej činnosti.

"Producent musí byť veľmi zdatný. Musí byť kreatívny a kreativite rozumieť. Musí tiež rozumieť kreativcom, čo môže vďaka tomu, že je sám kreatívny. Pritom musí rozoznať, čo funguje a čo už je niekde za hranicou. Robí vlastne koordinátora a oponenta zároveň." Je to, samozrejme, o peniazoch, ale nie len o peniazoch. "Producent vie, že ak sa niekde navýši, inde sa musí ubrať. Musím vedieť a chápať, čo v tom diele musí byť a čo nie. Ušetriť sa môže, ale na niečom, čo nie je vidno na tom plátne, čo neohrozí samotné dielo. Samozrejme, vždy sa nájdu také veci, z ktorých sa dá ubrať. Nikdy však nemožno šetriť tak, aby diváci videli, že niečo chýba. Nedá sa šetriť na kostýmoch, na tom, aby bol film menej výpravný, aby bolo v zábere namiesto armády len niekoľko vojakov. Veď keď sa robí film o tom, že prepadli krajinu, nemôže mať divák pocit, že tam boli akýsi traja dobrovoľníci a podobne."

Sú však oblasti, do ktorých si D. Jakubisková Horváthová zasahovať nenechá. Hlavne ak ide o kvalitu. "Keď viem, alebo mám pocit, že to nie je tak, ako má byť, že to nemá tú kvalitu, ktorú tam chcem mať, tak ma nikto neprehovorí, aby som to tam nechala len tak na polovicu. Stáva sa, že dávam ľuďom veci prerobiť, čo je, samozrejme, veľmi nepopulárne, lebo ak dáte niekomu štyrikrát pretvoriť muziku, tak vás nemá rád," vysvetľuje s úsmevom. "Potom príde za mnou po premiére a povie, že vieš, to bola najlepšia muzika, čo som kedy v živote uronil a že mi za to ďakuje. V tom je moja úloha tlačiť na kvalitu, vedieť presne, kam má to dielo dospieť. Nedovoliť, aby sa kreativita priveľmi rozbujnela ale tiež neuspokojiť sa s polovičatou kreativitou, keď viem, že sa dá ísť ďalej. To všetko musím ukočírovať finančne, aby to stálo toľko, koľko sa predpokladalo, že to bude stáť."

Za všetkým hľadaj ženu, povedal človek, ktorý asi vedel, že za každým úspešným mužom stojí nejaká žena, ktorá mu pomáha, ktorá ho vedie a ktorej môže veriť. D. Jakubisková Horváthová je práve ten typ ženy, ktorú nájdeme za úspechom muža. "Je to asi hlavne o partnerstve. Je to o tom, že ten, kto z dvojice tvorí, ten tvorca, tomu druhému verí natoľko, že mu môže hovoriť to, čo potrebuje zo seba dostať, čo potrebuje povedať. A keď mu niečo odpoviete, že zvažuje to, čo počul. Či už sa rozhodne tak alebo onak, dôležité je, že zvažuje. Je pravda, že muži často mávali pri sebe takúto partnerku. Často ich považovali za milenky týchto tvorcov, ale pritom nimi ani nemuseli byť. Bola to napríklad George Sandová pre Chopina. Myslím si, že mnoho vzťahov, ktoré história akoby halila do hmly, bolo založených práve na takomto partnerstve. Tomu človeku, ktorý tvorí, pomôže, ak mu ten druhý otvorene povie to, čo by si nik iný nedovolil, ale čo si myslí, že je správne."

Niekedy je ťažké nájsť medzi rôznymi názormi "pravdu". "Áno, stane sa, že umelec niečo urobí, o čom je presvedčený, že je dobré, ale okolie má iný názor a pomaly aj on sám pochybuje o tom, čo vytvoril a chce to zmeniť, aby vyhovel ostatným. Vtedy je dobré, ak má vedľa seba človeka, ktorý mu povie: ´vieš ty čo, vykašli sa na ostatných. Je to dobré tak, ako si to urobil´. Medzi nami s Jurajom je krásne to, že ak mu poviem, napríklad, že toho a toho je už priveľa, alebo niečoho je primálo, tak on nad tým uvažuje. A je natoľko kreatívny, že okamžite dokáže nájsť alternatívne riešenie. Je schopný sa niečoho vzdať bez toho, aby to ohrozilo to dielo."

Každý človek potrebuje oporu aj podporu, keď niečo robí. Potrebuje niekoho, komu plne dôveruje. D. Horváthová - Jakubisková nie ej výnimkou. "Dobré je mať vedľa seba niekoho, koho si vážime, na koho sa spoľahneme. Či už na jeho názor alebo protiargumenty. My ženy máme v sebe niečo také dané geneticky. Sme matky, udržiavame tie ohne, dávame rodinu dohromady, riešime spory, ak sa niekto z niekým neznáša, robíme im ´štafetárov´ a sprostredkovateľov a stále držíme všetkých pohromade... Sú to vlastnosti, ktoré sa v nás tvoria a vyvíjajú po celé tisícročia, odkedy je človek človekom. Preto žena vie byť ´tá druhá´, preto vie byť v pozadí toho muža, ktorý tvorí. Vie ho podržať tak, že je to pre okolie neviditeľné." Byť tým druhým v poradí vie iba skutočne silná osobnosť. "To určite. Tá žena vie priniesť obeť bez toho, aby to každý druhý deň tomu mužovi vykrikovala, že nejakú obeť priniesla. Preto tou oporou, v tomto zmysle, nie sú priatelia mužského pohlavia, ale sú to vždy ženy, kto za tými mužmi stoja."

Zvládať náročnú profesiu, v ktorej sa musia ustrážiť príjmy a výdaje, pritom vytvoriť dielo, ktoré neostane bez povšimnutia v celom umeleckom svete, skoordinovať prácu hercov a štábu nie je jednoduché. Nie vždy to žena zvládne "dobrým slovom". "To sa naozaj nedá. Niekedy treba zvýšiť hlas, niekedy treba kričať a poviem úprimne, že to často robím cielene. Nie je to žiaden hysterický výstup, ako si to možno niekto myslí. Mám to premyslené, dokonca aj keď kričím, tak sa nestane, že by som bola na druhý deň nešťastná, že som povedala, čo som povedala. Niekedy musím povedať veci, ktoré sú tvrdé a zlé veľmi dôrazne, ale musím ich povedať. Je to v prípade, ak sú ľudia nezodpovední a nespoľahliví. Lebo nejde o ich osobné úspory. Niekedy sa správajú tak, že im je vlastne jedno, odkiaľ ten producent, prípadne ten zamestnávateľ vezme peniaze, aby všetko zaplatil. Vždy ma fascinuje, ak musím vysvetľovať, že keď pretelefonujú nezmyselné sumy peňazí, tak ja im nemôžem kúpiť niečo, čo by im, napríklad, spríjemnilo pracovné prostredie. Niekto si nevie uvedomiť, že keď nešetrí, tak nemôžem potom kúpiť koberec alebo písací stôl, lebo sa to nezmyslene prehajdáka. Bohužiaľ, môžete vravieť koľko chcete a nepomáha to. Vtedy je čas, kedy som nútená zvýšiť hlas, niekoho vyhodiť a podobne."

Prax je taká, že tam, kde muž zvýši hlas, je za rázneho šéfa. Žena v rovnakej situácii je ale považovaná za hysterku. "Takémuto kastovaniu neslobodno podliehať. Keď už si neviem rady, tak niekoho prepustím, niekoho vyhodím, urobím odrazu nejaký rázny krok. Odrazu všetci spozornejú, že ako to?! Neraz je to jediný spôsob, lebo ak začneme tolerovať určité veci, potom má okolie pocit, že si môžu dovoľovať donekonečna." Zamestnanci D. Jakubiskovej Horváthovej by rovnako zbytočne u nej hľadali toleranciu alkoholu "na pľaci." To je niečo, čo v žiadnom prípade neprichádza do úvahy. "Po práci si aj ja rada posedím s kolektívom, ale každý musí vedieť odkiaľ pokiaľ. Musí poznať, kde má mieru. Je nemysliteľné, aby sa niekto ráno nedostavil načas alebo aby sa nedostavil vôbec, lebo to večer prehnal. Vravievam, že treba byť večer chlap, ale aj ráno chlap. Aj v takom prípade som prísna, keď niekto poruší toto pravidlo hry."

D. Jakubisková - Horváthová to na druhej strane považuje za veľmi smutné, že sa takto niektorí ľudia správajú a svojím správaním si vynucujú takúto reakciu. "V zahraničí by si to nikto asi nedovolil. Lenže u nás sa stala absurdná vec, že z toho komunizmu, kde sa ľudia takto správali a nosili si z práce domov veci, odrazu prišli do kapitalizmu a stále si myslia, že je všetko zadarmo. Urobia mi desaťtisícový účet a myslia si, že aj ten telefón je zadarmo. Nechápu, že niekto na to musí najprv zarobiť."

Dôvod prečo tomu tak je, vidí v tom, že ten prechod z jedného režimu do druhého bol až príliš zamatový. "V takej malej krajine sa nenájde človek, ktorý by nebol z minulosťou nejako spätý. Ťažko bolo povedať, že odteraz to bude inak. To by sme na to Slovensko museli priviesť Slovákov z nejakej inej krajiny a to je nezmysel. Menili sa tu politické aj geopolitické pomery a je jasné, že keď sme päťmiliónový národ aj s geriatriou, pôrodnicou a národnostnými menšinami, tak nie je možné, aby sa odrazu všetci zmenili k lepšiemu." Zásadne nedelí ľudí na tých, ktorí "boli v strane" a na tých druhých. Podľa nej je dôležité, čo ten človek vie, čo dokáže. "Dôležité je, aby vedel dobre a lojálne pracovať a pracovať kvalitne. Vychádzam z toho, že ten náš národ, ktorý je taký veľký ako jedna štvrť v Tókiu, ťažko nájde nejakých dvadsať ľudí, kvalitných, ktorí budú odrazu ´nepobozkaní´ s ničím. To je naivita. Vadí mi, že cez VPN-ku sa vytvorili ďalšie ´odnože´, z ktorých vyšli ľudia, ktorí namiesto toho, aby študovali, štrngali kľúčmi, nosili kávu i chlebíčky a teraz ich vidno na rôznych postoch. To sú tragickejšie veci než to, že Ladislav Ballek bol naším veľvyslancom napriek tomu, že bol komunistom, ale pritom je to veľký spisovateľ, vzdelaný človek, ktoré ho si nesmierne vážim a bola som šťastná, že bol toľké roky veľvyslancom v Prahe. Pravda je, že je nás na Slovensku málo a nemáme si z čoho vyberať. Preto neslobodno podliehať eufóriám, že 21. storočie všetko spasí bez nejakej nadväznosti na minulosť."

D. Jakubisková Horváthová sa obáva toho, že tu bude akási tendencia 40-ročnej generácie, poznačenej "ničneštudovaním". "Sú to tí, čo namiesto školy kádrovali svojich profesorov a skúmali, ktorý má akú knižku. To je teraz generácia štyridsiatnikov, ktorá sa tvári, že všetko vie. Samozrejme, aj medzi nimi je, našťastie, veľa výnimiek. Je nevyhnutné si uvedomiť, že sa nedá oddeliť od histórie tak, ako sa v umení nedá oddeliť od Brunovského, od Juraja, od ľudí, ktorý tu dali nejaký základ. Človek, ktorý chce lietať, sa musí najprv odraziť od zeme. V umení i v politike je tou zemou pre 21. storočie práve to predchádzajúce."

Po megaúspechu Báthoryčky má D. Jakubisková Horváthová v hlave ďalší konkrétny projekt, ktorým je Svätopluk. "Začali sme sa veľmi citlivo pripravovať na jeho realizáciu. Musíme sa spojiť aj s ministerstvom kultúry, pretože tento projekt bude obrovský a naozaj sa nedá robiť tak, ako sa robia malé filmy. Otázka je, či to na Slovensku chceme mať alebo nie. Ak sa všetko podarí, tak by sa v roku 2010 mali robiť prvé nakrútky, aby sme chytili štyri ročné obdobia..."

Dátum narodenia: 11.3.1958

Miesto narodenia: Banská Bystrica

Znamenie: ryby

Vzdelanie: VŠMU odbor herectvo

Jarmila REPOVSKÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári