hlavy jednej celej politickej generácie namaľovalo húf otáznikov a výkričníkov. Vyčítajú, pýtajú sa i bolia. Plynová kríza je meno zlyhania.
Bavíme sa o miliardách
S odstupom sa ukazuje, že ústrednou príčinou bola asi ozaj cenová vojna medzi Gazpromom a Naftogazom. Resp. Ruskom a Ukrajinou, čo je to isté, keďže obe firmy sú vlastnícky i politicky ovládané štátom. Tejto interpretácii pritakáva skutočnosť, že predohry sme už videli cez minulé zimy, predovšetkým 2006, a tiež poryvy finančnej krízy, ktorá zasiahla obe strany ďaleko drastickejšie než napr. USA či Európu. Ukrajina, ktorú od štátneho bankrotu delili azda tri dni a pôžička MMF, si svetovú cenu plynu, čo požaduje Rus, ozaj odtrpí na životnej úrovni. Absolútne evidentné však tiež je, že keby "oranžová revolúcia" zásadne neodklonila geopolitickú strelku v Kyjeve, takýto vojnový priebeh by spor nenabral. Kremeľ spojil užitočné s "príjemným", čím by pre Putina a spol. nesporne bolo nastolenie "promoskovskej" vlády v Kyjeve.
Faktor, ktorý hral ešte vysokú kartu, je ten, že "na tranzite plynu cez Ukrajinu zarába spústa ľudí. Na ruskej i ukrajinskej strane. A transparentnosť vo vzťahoch je pre nich absolútne neprijateľná. (...) Sú to ľudia v politických funkciách, ktorí majú ešte zvláštny príjem, ktorý je omnoho zaujímavejší. Bavíme sa o miliardách dolárov". Tieto vety Václava Bartušku, energetického zmocnenca vlády ĆR, objasňujú mnoho, keďže vysvetľujú navonok (európskymi očami) nezrozumiteľné správanie, akým napr. hazard s dôveryhodnosťou štátu, či už ako dodávateľa, alebo prepravcu, nesporne je.
Napríklad o "sprostredkovateľovi" RusUkrEnergo, ktorý sídli v daňovom raji vo švajčiarskom Zugu a medzi akcionármi má pol Kremľa (podiely Gazpromu), Juščenkovu rodinu i sponzorov a čisté mafie z toho i oného brehu, by sa dalo písať ešte dlho. Dôležitejšie je, že v tejto konfigurácii otázka, či to bol spor (viac) "obchodný" alebo (viac)"politický", je úplne bezpredmetná. Podobne ako diškurz, či na plynovej nule a "stave núdze", v ktorom sme sa ocitli, nesie (viac) vinu Rusko alebo Ukrajina. Teda, ak ignorujeme inak zásadný moment, že to bol Gazprom, ktorý svoj problém s partnerom, čo údajne plyn "kradol", riešil zastavením dodávok pre tretie krajiny, ktorým do ich vzťahu a sporov nič nie je.
Marenie dôležitej úlohy
Ignorovať sa nedá a nesmie zodpovednosť na Slovensku. Práve preto, aby sme sa viac netriasli o základnú bezpečnosť, ktorou je nielen nerušený beh priemyslu, ale najmä teplo bytov a domovov, jednoznačne treba odmietnuť návrh Dzurindu, "aby sme nevyvolávali duchov minulosti a dívali sa dopredu".
Dopredu iste, ale až po tom najzásadnejšom: Všetci politici, ktorí sa pričinili o to, že Slovensko vyšlo z ruského embarga na plyn ako druhé najpostihnutejšie v EÚ, zlyhali. Zodpovedné je všetko, čo tu bolo od roku 1993 pri moci. Na čom mení len veľmi málo, že trochu pod inú optiku patrí Dzurinda, ktorému sa popri šiestich reformách akosi "len" pomotali priority, a pod inú Mečiar a spol... Poľahčujúce okolnosti by však mal zvažovať až trestný senát, pred ktorý by každá demokracia, čo si chce zachovať dôveru voličov, mala delikventov postaviť. Napríklad podľa paragrafu "marenie úlohy verejným činiteľom": "Verejný činiteľ, ktorý pri výkone svojej právomoci z nedbanlivosti zmarí splnenie dôležitej úlohy, potrestá sa (...) odňatím slobody až na 1 až 5 rokov". Ak teda, podľa odseku 2, tento čin "spôsobí značnú škodu alebo iný závažný následok". Kde je problém, pán Trnka?
Reči napr. o tom, že "spoločenské vedomie" (Dzurinda) bolo nastavené akosi tak, že ruské dodávky sú jediný pevný bod vesmíru, a teda že nebola "objednávka" (a podobne) rozbíja na márny prach jednoducho fakt, že porovnateľným susedom (ČR, MR, PR) zastavenie priemyslu, vyzimenie a nič tomu blízkeho nehrozilo. Na najhoršie mysleli. Takisto slovenská politická trieda mala psiu povinnosť postarať sa aspoň o čiastočnú diverzifikáciu trás i zdrojov, ako aj vnútornú mobilitu zásob. O objeme ktorých, mimochodom, nemala jasno podobne ako o tom, ako ich dostať na východ.
Chromá kačka Európa
Veľké pohoršenie nad reštartom Bohuníc, čo bola "píár" etuda krízového manažéra Fica, nastolilo nevdojak otázku, že čo vlastne EÚ Slovensku ponúkla za odstavenie reaktorov, čím sa bezpečnosť Európy posilnila. Toto je veľmi k veci; krajina v záujme vstupu niečo obetovala, a hoci vlastnou vinou, dnes je v situácii, keď by sa jej tá bájna európska solidarita veľmi zišla. Kde je?
Plynová kríza názorne predviedla, že spoločná energetická politika EÚ, ktorá sa dva-tri roky intenzívne vzýva, má (na rozdiel od iných) nielen racionálne opodstatnenie, ale pre Slovensko i vitálny význam. Nejde o "sebestačnosť" vo výrobe napr. elektriny, čo káže popletený Fico, ale ochranu pred útokmi, ako bol tento. Dôvodom, ani po januári 2009, ktorý teraz vyzerá ako veľká výzva, k zmene zrejme nedôjde, sú konflikty záujmov. Špeciálne v "Kremlin relations" vôbec najhlbšie zo všetkých konfliktov, čo v únii existujú.
Tzv. "stará" Európa pokrýva svoje plynové potreby ruským dovozom len z 15 percent. Nie je teda v skutočnosti na Rusku ani závislá. Postkomunistické štáty naopak; ak už nehovoríme o nešťastnom Slovensku, Pobaltí a Bulharsku, ešte aj čiastočne diverzifikované Česko odoberá 75 percent spotreby z Ruska. V priemere 85-percentná závislosť bývalých vazalov je tragický pozostatok RVHP. Politicky zjednotenú Európu rozdeľuje energetický "berlínsky múr", keďže i v rope či nukleárnom palive sú pomery podobné. Financiám na projekty, ako napr. Nabucco (južný ťah na stredoázijské zdroje) bráni aj ruský vplyv v podobe ekonomických väzieb najmä na nemecké, talianske a rakúske prostredie, kde je zaháčkovaný priamo v najvyššej politike. To nie je iba škandálny Gerhard Schroder v Gazprome. Rukolapným svedectvom sú priame plynovody obchádzajúce strednú Európu, ktorými si E.On Ruhrgasom či ENI zviazali vzájomný biznis s Rusmi na desaťročia dopredu. Preto a len preto sa netreba veľmi diviť, ak Merkelová po stretnutí s Putinom, ktoré bezprostredne predchádzalo rusko-ukrajinskej zmluve, z otočky vyhlási, že "do protiraketovej obrany má byť prizvané Rusko". Ani tomu sa čudovať nedá, že Európska únia fakticky uznala a legitimovala gruzínsku agresiu Kremľa, a ani tomu, že EÚ nevedela, napriek razantným akcentom českého predsedníctva, prijať jasné stanovisko voči plynovému útoku na svoje východné krídlo.
Spoločná energetická politika, ktorá by zvýšila bezpečnosť nových členov, vydierateľných jedným otočením kohútika, je viac utópia ako možnosť pre rôznosť záujmov. To bráni aj vnútornému prepojeniu trás, ku ktorému sa v rámci liberalizácie vehementne hlási aj Európska komisia, bije sa však so záujmami veľkých monopolných hráčov, keďže to, čo Gas de France Suez, E.On Ruhrgas, ENI a spol. chýba do šťastia najmenej, je vznik konkurencie v plynovom biznise.
Srdce na dlani Rusa
Nie je len zhodou náhod, že dve krajiny, ktoré inkasovali takpovediac plný zásah, Bulharsko a Slovensko, zdobia najproruskejšie politické elity. Dôverčivosť, prameniaca z akejsi zmesi emócie slovanstva ("nám to bratia Rusi neurobia") a nostalgie za boľševikom, stojí v koreni nedbanlivostného (??) deliktu politikov.
Slovensko je skrátka v energetickej pasci. Samo nevládze, aj keby bolo vôle, Európa nechce. Niet však ani vôle, ktorú usmrcuje tragická proruská úchylka premiéra i celej garnitúry, ktorí či v totálnej dezorientácii, či v cudzích službách, namiesto odstrihnutia sa od stopercentnej závislosti ju ešte zvyšujú na, hm, sto dvadsať... Pozvánka pre Gazprom do spoločného podniku je mocensko-politicky asi to isté, ako ponúknuť Putinovi dvadsať kresiel v slovenskom parlamente. Nestačí, že autokracia s imperiálnym apetítom má monopol v dodávke, ešte ju pustíme aj do potrubia doma. Keby mal Dzurinda kus "chochmesu" medzi ušami, a chcel by napraviť, čo spôsobil, na najbližšiu schôdzu NR SR by prišiel s novelou Trestného zákona v paragrafoch sabotáže a vlastizrady.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
