ROZHOVOR - Naďa Urbánková: "Keď som sa zamilovala, stalo sa zo mňa trdlo!"

SPEVÁČKA SA VO VZŤAHOCH S MUŽMI VŽDY POPÁLILA, TERAZ ŽIJE SAMAVraví, že mužskému svetu nerozumie. Do všetkých svojich vzťahov sa vrhala bezhlavo,

SPEVÁČKA SA VO VZŤAHOCH S MUŽMI VŽDY POPÁLILA, TERAZ ŽIJE SAMA

Vraví, že mužskému svetu nerozumie. Do všetkých svojich vzťahov sa vrhala bezhlavo, no zákonite sa vždy popálila. Zistila, že veriť opačnému pohlaviu sa nevypláca, pretože to vždy zle dopadne. Dnes už vie, že sa jej odvážili dvoriť vždy len páni so zištnými úmyslami a slušný, nežný a skromný človek si ňu skrátka nikdy netrúfol. Naďa Urbánková sa však už s touto skutočnosťou vyrovnala a na svet sa pozerá so závideniahodným optimizmom. Prezradila nám to po svojom vystúpení na plese Českého spolku v Dome umenia.

Zúročili ste niekedy ako vyštudovaná diplomovaná sestra vedomosti, ktoré ste v rámci štúdia nasali?

- Myslím, že ich zúročujem neustále. Pretože v škole sa nenaučíte iba technické veci, ako napríklad ako vyniesť "bažanta" a pichnúť intramuskulárnu injekciu. Nás napríklad v Trutnove učili, že keď pristupujeme k pacientovi, tak to musíme robiť s láskou a úctou. A ja som to pochopila. Pretože keď k niekomu nosíte srdce na dlani a vážite si ho, tak mu pomôžete viac, než drahé lieky. A keď niekoho pohladíte a máte s ním zľutovanie, pochopenie a posadíte sa k nemu, tak je to veľký liek a každý z nás má moc ho rozdávať.

Vedeli ste a viete pomôcť aj ľuďom, ktorí majú bolesti srdca kvôli láske?

- Tak v tomto si myslím, že by som bola absolútne zlý radca. Aj keď poradiť by som možno vedela, ale rozhodne sa podľa toho neviem sama správať. Pretože vo chvíli, keď som sa v živote zamilovala, sa zo mňa skrátka stalo hlúpe trdlo, ktoré verilo úplne všetkému, čo mu dotyčný nakecal. No a vždy som potom aj zle dopadla. Skrátka dievča má mať radary a tie mne chýbajú. Hlavne som však zistila, že čím viac vám niekto hovorí ´Ver mi´, tak tým viac mu neverte.

Čiže vy ste išli do vzťahu vždy s veľkou vervou a bez opatrnosti?

- Úplne vždy. Ja som vždy celým srdcom verila... Ono podľa seba súdim teba a ja som si vždy hovorila, že keď ho ja milujem, tak on ma teda určite tiež nezradí. Pretože ja by som nikdy nedokázala zradiť. Keď som milovala, tak som nedokázala mať dvoch či troch mužov zároveň. To by som naozaj nikdy nepripustila. Ono je to ale možné, ako som neskôr zistila a veľmi jednoduché. Ale nie v mojom prípade, toto by som ja nikdy nevedela.

O vás je ale všeobecne známe, že ste o nápadníkov nikdy nemali núdzu a mohli ste si vyberať. Asi ste si teda len nevyberali správne...

- Nie, nie. Viete, v čom je môj hlavný problém? Už som sa o tom veľakrát rozprávala s rôznymi psychiatrami a ľuďmi, ktorí o medziľudských vzťahoch veľa vedia. Dospeli sme k záveru, že je to vlastne veľmi jednoduché. Rozumiete, stojím na javisku a dole sedia diváci. Pre tých ľudí vytváram niečo, čo by oni nevedeli. Ja som skrátka dostala do vienka boží dar. No a som pre nich takzvane nedostupná, pretože som niekde vyššie. A pochopila som, že slušný, nežný a skromný človek si na mňa netrúfne. Na mňa si trúfli drzí, sebavedomí chlapi, ktorí už mali istý zámer a už v tom vedeli chodiť. Samozrejme, že boli aj výnimky. Ale tí, s ktorými som dopadla zle, to mysleli od začiatku práve takto.

Čo myslíte, aký chlap vám stojí za to, aby ste podľahli?

- Myslím, že je to celé len otázkou osudu. Naozaj. Buďto k vám príde ten, koho vám Pánboh a osud privedie do cesty, alebo nie. Ja som napríklad z troch sestier. Najstaršia sestra a ja sme dopadli bledo a prostredná žije so svojím mužom, ako s prvým a jediným, už 67 rokov. Čiže rozumiete, niekomu je to takto dané. To sú tie osudové veci, ktorým sa nevyhnete.

Osudu teda veríte bezvýhradne?

- Keby mi povedala kartárka, že zajtra umriem, lebo budem čakať na autobus a spadne na mňa strom, tak si poviem, že sa zbláznila. Ale tieto veci sa naozaj stávajú a rovnako je to aj s mužmi. Pýtala som sa jednej dámy, ktorá sa vyzná vo veciach medzi nebom a zemou, prečo nemám šťastie v láske a ona mi to pekne vysvetlila. Vraj som v minulom živote bola potvora a mužom som dávala riadne zabrať. Teraz si to skrátka len musím odslúžiť a naučiť sa určité veci chápať. Takže ja to už neriešim a naviac som už ženská vo veku, kedy nad týmito vecami vôbec nemusím uvažovať. Vravím si áno, malo to tak byť a prijímam to s pokorou.

Zrejme ste ale mali obdobia, keď ste to niesli ťažko. Lebo človek vlastne nadhľad získava až časom a s odstupom. Ku komu ste sa chodili vyplakať? Kto vám je, keď nastanú problémy, najbližší?

- Viete u mňa je strašné to, že nerada niekomu predávam svoje negatívne pocity a problémy. Musím povedať, že keď je najhoršie, idem domov a tam sa niekde v kúte vyplačem. A keďže ma v živote stretli naozaj kruté veci, bola som schopná aj kričať. Vedela som, že to skrátka musím zo seba dostať. Až s odstupom času som potom mohla ísť aj za kamarátkou. Mám niekoľko vzácnych priateliek a myslím, že práve kamarátstvo by si ľudia mali najviac vážiť. U mňa je to napríklad herečka Hanička Talpová, alebo pani profesorka, ktorá ma učila spievať. To sú proste ľudkovia, ku ktorým môžem kedykoľvek prísť a oni mi poradia. Môžem im zavolať aj o tretej ráno a keď ma naozaj niečo trápi, tak mi pomôžu. Toto je veľmi dôležité chrániť si nadovšetko.

Napriek tomu, že váš život nebol prechádzkou ružovou záhradou, ste veľmi veľká optimistka. Bolo to tak vždy?

- Myslím, že áno. To som asi dostala do vienka. Silu zvládať to, že keď aj v živote budem dostávať cez hubu, budem to vedieť riešiť s optimizmom. Že i keď to chvíľkami bude vyzerať, že sa hrabem čumákom v blate, tak vždy sa potom budem vedieť vyhrabať a vidieť slniečko. Nie je to moja zásluha, ale som rada, že túto schopnosť mám.

Na ktoré obdobie svojho života spomínate najradšej?

- Samozrejme na dobu, keď som bola v Semafore, čiže na 60-te až 80-te roky. Potom na čas, keď som porodila svoju jedinú dcéru, ktorá je môj drahúšik a veľký boží dar. Máme sa veľmi rady, staráme sa o seba navzájom a to viete, aj keď nám ustrihli pupočnú šnúru, tak sme navždy zviazané. Vo chvíli, keď som zistila, že som tehotná, som sa o dieťatko bála. Bola som aj trošku staršia matka. Porodila som, keď som mala 37 a bolo to zložité. Obávala som sa všetkého, čo sa dialo, ale dopadlo to dobre. Dcéra je človek, ktorý má veľkú vieru a vie, ako to v živote chodí. Dokáže veľa vecí pochopiť, aj keď sú komplikované. Dosť sme si obe poplakali, no sme si veľmi blízke.

S vašou osobou sú neodmysliteľne späté okuliare. Pozeráte sa ale na svet výhradne cez ružové sklá?

- Myslím si, že aj keď mám naozaj rôzne druhy, sklíčka sú na všetkých ružové. Respektíve pohľad cez ne je ružový, alebo sa ho aspoň snažím zafarbiť naružovo. Aj keď to niekedy nejde. Ale človek musí nájsť silu a aspoň to skúsiť. Je to vlastne jediná možnosť. Napríklad absolútne neuznávam, hoci je človek občas naozaj v krutej situácii, samovraždu. Nikdy by mi nenapadlo spáchať ju. Vždy som vedela, že je to ten najväčší hriech a už sa potom nedá nijako napraviť. Takže som vždy znovu dostala nakopnutie ísť ďalej. Pánbožko to vždy nejako vyriešil. A teraz už viem, že mám aj kopec anjelov strážnych, ktorým dávam naozaj zabrať, lebo so mnou majú strašnú makačku.(Smiech.)

Vy ste istý čas podnikali, no neúspešne. Išli by ste do toho teraz s odstupom času a s väčšími skúsenosťami znovu?

- Ja som nikdy nechcela podnikať. Bola som donútená svojím bývalým mužom. Proste som len podpísala nejaké veci, aby tu on mohol takzvane podnikať a ja som bola to meno, ktoré mu otváralo dvere. A nech sa potom už dialo čokoľvek, ja som bola tá viditeľná, ktorú bulvárni novinári roznosili.

Kde všade momentálne pracovne pôsobíte?

- Mám kapelu a tiež pravidelné programy v jihlavskom rádiu každý víkend. No a možno teraz budem skúšať jedno predstavenie, čo bude najkrajšia práca, akú som doposiaľ dostala. Dúfam, že to zvládnem, pretože je to rola, kedy ženská nezlezie takmer celé dve hodiny z javiska. No a po tridsiatich rokoch som konečne natočila film. Je to Herbert v ringu v réžii Otakara Schmidta. Stvárňujem riaditeľku nápravno-výchovného zariadenia a spolu so mnou si tam zahrali Martin Dejdar či Nadenka Konvalinková. Premiéru by mal mať niekedy v marci.

ANDREA NITKULINCOVÁ

andrea.nitkulincovakorzar.sk

Citát:

"Vraj som v minulom živote bola potvora a mužom som dávala riadne zabrať."

Profil:

vlastným menom Naděžda Balabánová

narodila sa 30. júna 1939

má jednu dcéru, speváčku Janu Fabiánovú

v roku 1959 debutovala ako herečka v Pardubickom divadle, potom pôsobila v pražskej Laterne magice

v roku 1964 ju režisér Ján Roháč angažoval do filmu Kdyby tisíc klarinetů a do pražského divadla Semafor

v roku 1969 začala jej spolupráca s Jiřím Brabcem a jeho skupinou Country Beat

v roku 1972 sa vyhupla na prvé miesto v ankete Zlatý slávik, kde zotrvala celých 5 rokov