pripadá falošná, preto ju občas oveľa viac nabíja hlboko precítený smútok. Venuje sa herectvu, spevu i nadácii Archa Chantal, preto nemá veľa času na koníčky ako cestovanie či motorizmus. Hoci je momentálne sama, nepochybuje o tom, že čoskoro stretne toho pravého, ktorý jej bude oporou a s ktorým si bude užívať krásy života plnými dúškami.
Vašou najväčšou láskou a šťastím je syn Vladimír, ktorého máte s Bolkom Polívkom. Desí vás však trošku svojou vášňou k snowboardingu. Má viac záľub, ktoré ako mama nevidíte až tak radi?
- Vladimír je naozaj stále na horách. Aj teraz. Nič s tým nenarobím. Pre mňa je však najdôležitejšie to, že sa o všetkom veľa rozprávame a vysvetlíme si veci. Má teraz devätnásť a bude maturovať. Školu totiž začínal o rok neskôr, lebo som chcela, aby ostal doma v hniezde čo najdlhšie. Chce pokračovať v štúdiách, ale ja mu hlavne hovorím, že najdôležitejšie je to, že bude robiť niečo, čo ho baví. Lebo vstať ráno a ísť do práce, to musí byť radosť a nie trápenie. To znamená, že si musí nájsť svoju vlastnú cestu.
Predpokladám ale, že ho trošku pri hľadaní tejto jeho vlastnej cesty usmerňujete.
- Stále mu vravím: Máš čas, neplaš sa. Študuj najviac, ako sa dá a dvere sa ti otvoria. On je literát, baví ho filozofia a podobné veci a pre mňa je dôležité, aby bol šťastný. To je vlastne aj jediná vec, ktorú od neho chcem. Potrebujem vedieť, že môj syn je šťastný, potom som šťastná aj ja. Keď má môj syn trápenie, potom som aj ja úplne na dne.
Myslíte si, že sa vám ho podarilo vychovať tak, že s ním jeho partnerka bude mať pekný život?
- No ja jej to prajem. Ale otázka vzťahov je veľmi komplikovaná. V láske človek nikdy nevie a nemôže povedať, ako to dopadne. Človek si myslí, že je to na celý život a zrazu je všetko inak. To je ... na to nemám recept... Keď je šťastne zamilovaný, to je úplne božské. Ale keď sa s priateľkou hádajú, tak je mi zle. Hovorím si, že život nestojí za to, aby sme sa zničili. Ale osud si robí, čo má robiť. Verím v osud, pretože čo sa má stať, sa vždy stane.
Veľmi ma pobavilo, keď ste v jednom z rozhovorov spomenuli, že mu doprajete po vzore otca, aby každému svojmu dieťaťu dožičil mamu. Má to ale vylepšiť a vyberať si matky svojich detí z rôznych krajín, aby ste mohli veľa cestovať...
- Keď už náhodou v tomto bude ako tato, tak nech je lepší, aby som navštevovala jeho detičky všade po svete. (Smiech.) Ale prajem mu, aby mal krásny vzťah, ktorý sa nerozpadne. To samozrejme. Ale keď náhodou... (Smiech.) Tak nech to má nejaké výhody.
Keďže ste taká vášnivá cestovateľka, vyberáte si za ciele svojich výletov radšej krajiny, kde je teplo, keďže zimu nemáte radi?
- Hlavne mám v poslednej dobe strašne málo času. Akonáhle preto mám trošku možnosť, cestujem domov. Pretože ja potrebujem Marseille, svoju rodinu, svojich blízkych. Ale samozrejme, cestujem veľa aj kvôli práci a veciam, ktoré má zaujímajú. Napríklad som takto bola v Kongu, kde sme točili dokument o živote detí. To sa mi veľmi páčilo, veľa som pochopila. Ako som tam žila s miestnymi ľuďmi, porozumela som, čo sa môže stať, keď sa viera a náboženstvo používajú zle. Kde to až môže viesť.
Vraj sa veľmi rada obklopujete usmievavými, pozitívne naladenými ľuďmi. Je ich dnes ešte dosť? Máte na nich šťastie?
- Nehľadám automaticky len veselých ľudí, to naozaj nie. Myslím si, že každý má v sebe veselosť i smútok, nádej i pochybnosť, pozitivitu i obavy. Nepotrebujem sa stále smiať. Naopak. Myslím si, že niekedy, keď hlboko pocítim smútok, ma to o to viac nabije. Mám aj množstvo kamarátov, ktorí, keď majú problém, pravidelne volajú mne, pretože ich počúvam. A ja im pomáham rada, čo znamená, že nehľadám automaticky spoločnosť veselých ľudí. Niekedy si totiž naopak myslím, že takáto spoločnosť je falošná. Ľudia sa koľkokrát snažia nasilu sa usmievať, a to ja nemusím. Myslím si, že byť prirodzený je asi to najlepšie.
Ako sa darí vašej nadácii Archa Chantal?
- Stále funguje a to už má pätnásť rokov. Teraz sme rozbehli dva projekty v Prahe a chystáme ďalšie. Vždy, keď prídem späť do Košíc, spomínam si, ako som tu dávno videla stav miestnych nemocníc a rozhodla sa otvoriť tu pobočku nadácie na Slovensku. Aj som otvorila, ale mala som nešťastie. Nemala som tých správnych ľudí, pretože nepracovali, keďže som od nich bola ďaleko. Tak som to musela zavrieť. Ale stále tu je nádej. Chcem sa spojiť s inou nadáciou, aby sme spolupracovali a pomáhali si, snažili sa... Už som o niečom aj hovorila, je tu možnosť a nádej. V živote sa sny a priania, ktoré máte, skôr či neskôr zrealizujú. Možno to niekedy trvá dlho, ale zrealizujú sa, verím tomu. A mojím snom je naozaj urobiť projekt aj v Košiciach. Mám veľmi rada tunajších ľudí, sú všetci veľmi srdeční.
Ako to v týchto dňoch pri množstve vašich aktivít vyzerá s vašou vášňou k motorizmu?
- Vlani som ešte absolvovala dvoje preteky, ale už nemôžem. Mám toľko práce, že už nestíham a ono keď netrénujete a nemáte pravidelnosť, potom úroveň klesá. Niekedy ešte testujem autá, pretože potrebujem jazdiť, ale sezónne preteky už nie sú pre mňa. Nejde to. Hrám v Prahe päť predstavení, mám koncerty po celej republike, nadáciu... Nestíham.
Netajíte sa tým, že pre váš život je láska veľmi dôležitá. Pri stretnutí sa s Bolkom Polívkom ste pred rokmi kvôli nej obetovali všetko a vrhli ste sa do toho naplno. Zaujímalo by ma, či je to u vás pravidlom, alebo ste už teraz opatrnejšia. Alebo keď stretnete pravú lásku, tak to bude opäť také intenzívne a zachováte sa úplne rovnako?
- Som opatrnejšia. Ono človek, keď má takúto životnú skúsenosť, samozrejme je trošku opatrnejší. Keď sa popálite, tak si potom dávate pozor. Ale ja verím, že niekoho čoskoro stretnem. A musí to byť naozaj veľká láska. Potrebujem to osudové, to veľké. Ja na ňu čakám a určite príde. Myslím ale, že to nebude v Čechách.
Čo ten človek musí mať v sebe, aby sa zatriasla zem a vedela by ste, že je to ten pravý? Alebo sa to nedá ani presne povedať a len to skrátka budete cítiť?
- Musí to byť hlavne veľký strom. Musí v ňom byť sila. Musí to byť človek so zmyslom pre humor, ktorý miluje život, zbožňuje jesť a cestovať. Človek, ktorý bude mojou silou. Potrebujem silnú osobnosť. A určite ju nájdem.
Profil:
narodila sa v roku 1956 v Marseille
vo Francúzsku vyštudovala základnú katolícku kláštornú školu, divadelnú akadémiu v Ženeve, rok žila v Anglicku a plánovala ísť študovať do New Yorku
napokon však v roku 1978 zanechala plány a zaľúbená prišla za Bolkom Polívkom do Československa, po rokoch sa však rozviedli
zahrala si vo vyše desiatich filmoch, pôsobí v divadle, spieva šansóny
je prezidentkou nadácie Archa Chantal
má 19-ročného syna Vladimíra
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
