Po oslobodení mesta sa Košičania vydali so sánkami do Čermeľa po raždie, aby sa mohli doma v januárovej zime zohriať
Grečko aj Brežnev oslobodili Košice dvakrát
Druhá svetová vojna medzi dvoma blokmi štátov (Nemecko, Taliansko, Japonsko a ich spojenci proti Sov zväzu, USA, V. Británii a ich spojencom) sa začala 1. septembra 1939 útokom Nemecka proti Poľsku. Na rozdiel od prvej svetovej vojny druhá svetová vojna zasiahla Slovensko v dvoch zničujúcich vlnách. Prvá prišla v podobe nemeckej armády a Slovenského národného povstania v roku 1944, druhá v podobe nemecko-sovietskeho frontu od októbra 1944 do apríla 1945. Vojnové škody boli vyčíslené na viac ako 114 miliárd korún.
Mesto bolo frontovým územím
V roku 1944 sa na našom povstaleckom území vytvorila 1. československá armáda na Slovensku pod velením generála Goliana a potom Viesta. Na základe dohody medzi československou exilovou vládou a sovietskou vládou sa vytvárali v ZSSR československé bojové jednotky a na základe československo-sovietskej zmluvy z roku 1943 sa v apríli 1944 vytvoril 1. čsl. armádny zbor ako vyšší bojový zväzok. Koncom augusta 1944 mal 16 451 príslušníkov - najviac, až 44 percent Čechov, potom Rusínov a Ukrajincov a 20 percent Slovákov. Ako súčasť 38. sovietskej armády sa zúčastnil Karpatsko-Duklianskej operácie. Tomuto zboru velil generál Ludvík Svoboda. Kým sa 1. čsl. armádny zbor zúčastňoval ťažkých vojenských operácií, Košice, ktoré sa so svojimi 75 tisíckami obyvateľov stali po Viedenskej arbitráži v r. 1938 súčasťou Maďarska prežívali hrôzovládu nyilasov (príslušníkov strany Šípových krížov, ktorých dnes obdivujú neofašisti a v replikách ich uniforiem sa objavili v minulom roku tu, na východnom Slovensku). Dva dni pred prvým jarným dňom r. 1944 Košice obsadili nemecká armáda a v novembri 1944 bolo mesto a jeho okolie súčasťou frontového územia.
Hoci už bolo v tom období jasné, akým smerom sa bude vyvíjať priebeh vojny, v druhej polovici roku 1944 napr. ešte deportovali z Barce 51 židovských občanov. V Košiciach vyčíňali nyilasi odkedy sa dostali k moci (v októbri 1944) až do dňa oslobodenia Košíc vojskami 4. ukrajinského frontu. Diktatúra nyilasov sa prejavila najmä na vybavovaní si účtov s tými, ktorí aj najmenším náznakom vzbudili v nich podozrenie, že nesúhlasia s danými pomermi. Úradné listiny, súdne rozhodnutia kopírovali fašistické "Heil Hitler" pozdravom oslavujúcim Szállasiho, "vodcu" nyilasov "Nech žije Szállasi". Ešte deň pred oslobodením Košíc popravili desiatky nevinných ľudí. Celkový počet obetí ich hrôzovlády presiahol päťsto.
Tušiac, že koniec je neodvratný, snažili sa niektorí szállassiovci z mesta ujsť, lebo Sovietska armáda sa blížila ku Košiciach. Podľa svedkov niektorí nyilasi sa pokúsili uniknúť autom, ale prekazila im to paľba oslobodzujúcej armády.
Málo potravín aj kuriva
Košičania prežívali vtedy útrapy spôsobené nielen vojnovými pomermi. Nebolo dosť potravín, znižovali sa aj ich prídely, chýbalo kurivo, stále hrozila mobilizácia, báli sa vychádzať von, lebo neposlúchli výzvu na evakuáciu. Báli sa neistoty, nevedeli, čo ich čaká a nevedeli sa dočkať konca vojny. Niektorí dnes už nežijúci pamätníci spomínali na to, ako sa pri prvom stretnutí s osloboditeľmi nedostavila žiadna eufória, výkriky radosti ani objímanie. Pocítili uvoľnenie v prvých dňoch po príchode Sovietskej armády, keď sa v januárovej zime so sánkami mohli vybrať do Čermeľa po drevo, aby sa konečne doma zohriali. Sánky s naloženým raždím, ako vysoko sa to len dalo, ťahal jeden vpredu a druhý vzadu dával pozor, aby nespadlo. Tak to bolo aj v nasledujúcich dňoch, keď išli pešo akoby na sánkovačku a späť sa vracali už s plným "dopravným prostriedkom", ktorý im v snehu dobre poslúžil. Aj v jari, ba až do augusta si zvykli chodiť pešo, lebo chýbali električky, ktoré v agónii moci ničili tesne pred príchodom Sovietskej armády nyilasi. Mestská hromadná doprava sa dostala do normálnych koľají po výpomoci z Čiech, odkiaľ im pomohli s vagónmi.
18. januára odišli z mesta poslední Nemci, oslobodzovacia armáda prišla do Košíc ráno, 19. januára. Medzi obyvateľmi sa v tom zatiaľ "prázdnom" mestskom priestore, a aj v hluchom", lebo všetci boli poskrývaní doma, našli takí, ktorých hnala chamtivosť von a bez zábran sa pustili do rabovania obchodov na Hlavnej. Nerátali s tým, že sa tam už pohybovali vojenské prieskumné jednotky a že sa s nimi vysporiadajú. Aj keď vojaci, z ktorých mnohí pochádzali z menej civilizovaných oblastí sovietskej krajiny, boli fascinovaní náramkovými hodinkami a bicyklami (jeden z košických pamätníkov spomínal, že mali v pivničnom priestore v dome zamurované dva bicykle aj kanistre s benzínom pre "najhoršie časy" a keď ich po príchode osloboditeľov vyberali, vojaci sa na nich začali voziť ako malí chlapci), takýto prejav "občianskej súdržnosti" dokázali zastaviť.
19. januára vstúpili vojaci Sovietskej armády do mesta bez boja, bez strieľania. Išli na tankoch po Hlavnej a pešiaci ešte aj po prieskumníkoch prezerali dvory v domoch, či tam nie sú Nemci.
Vojenské veliteľstvo sa usídlilo v areáli terajšej Univerzity veterinárneho lekárstva na Komenského a malo zabezpečovať zásobovanie armády. Tieto objekty sa využívali aj počas 1. svetovej vojny, keď v nich zriadili vojenskú nemocnicu a ošetrovali v nej ranených. V nej pôsobila aj známa osobnosť Košíc - profesor Kňazovický, vtedy mladý lekár.
Generál Petrov a budúci osloboditeľ
Košice dostali vojenské velenie a veliteľovi, ktorým sa stal podplukovník Dvorkin, podliehalo aj civilné obyvateľstvo. Podľa neho je pomenovaná ulica na sídlisku Dargovských hrdinov. Významná osobnosť vojenstva - generál Ivan Jefimovič Petrov bol od augusta 1944 do marca 1945 veliteľom 4. ukrajinského frontu a zúčastnil sa na oslobodzovaní Československa. Patril k tým veliteľom, ktorí sa zaujímali o vojakov aj z ľudskej, nielen z vojenskej stránky. Prežil ako vojenský veliteľ aj neúspechy v druhej svetovej vojne, za ktoré bol degradovaný, no pre svoje schopnosti znovu povýšený, aby ako armádny generál pôsobil ďalej. Vojská spadajúce pod jeho velenie oslobodili aj Košice, hoci mnohí tvrdia, že to bolo veľmi tiché oslobodenie. Tiché, ale armáda musela prekonať veľmi hlučné obdobia, kým prišla na východné Slovensko a do Košíc.
Veliteľom 1. gardovej armády tohto 4. ukrajinského frontu bol Andrej Grečko - neskorší minister obrany, u nás neslávne preslávený v roku 1968. Kto by bol vtedy čo len tušil, že nám pošle "osloboditeľov" do Československa a že na Námestí osloboditeľov, kde sú hroby padlých vojakov, aj pamätník, budú stáť tanky a že na Hlavnej, kde nezaznel jediný výstrel v roku 1945, budú v šesťdesiatomôsmom strieľať! Súčasťou 4. ukrajinského frontu bola aj 18. armáda generálporučíka Gastiloviča (mala za úlohu oslobodiť územie od Prešova po Košice) a práve v nej bol hlavným politrukom Leonid Iljič Brežnev, budúca hlava sovietskej veľmoci, ktorá nám poslala ochrancov proti kontrarevolúcii a druhých osloboditeľov pre zmenu v auguste, v lete. So všetkými spomenutými prišiel do Československa, aj do Košíc i dôstojník Gorbačov. Je to paradox, že práve jeho syn bol otec perestrojky v Rusku, ktorou chcel zbúrať a prestavať (perestrojka = prestavba) to, čo Brežnev zabetónoval.
Zviditeľňujú históriu i osobnosti Košíc
Cintorín je miestom večného odpočinku, ale môže byť aj pripomienkou, výzvou k súčasníkovi, že existujú návraty zo sveta ticha. Veď cintorín je ako múzeum, je obrovská databáza poskytujúca možnosť premeniť stručné údaje o tých, ktorí boli v niečom výnimoční, na vklad do pamäti sveta poznania. V ňom sa zviditeľní aj významná, no zabudnutá osobnosť, o ktorej vie už len málokto. Na cintorín nechodíme denne, lenže často chodíme popri pamätných tabuliach a ani si nevšimneme, koho alebo čo pripomínajú.
Publikácie, čo zaujmú
Bol to cintorín, ktorého návštevy hrobov Košičanov, ktorí pre toto mesto niečo urobili, vnukol myšlienku priblížiť ich verejnosti. Myšlienka sa začala postupne meniť na realitu, ku ktorej sú potrební ľudia, zanietení pre ňu. Takíto ľudia sa našli a už šestnásť rokov sa snažia sprístupňovať súčasníkom minulosť v rámci Historickej spoločnosti I. Henszlmanna v Košiciach. Ak niekto z vás, čitateľov, pôjde po Hlavnej, zájdite do kníhkupectva Panta Rhei (vchod z Poštovej), kde si budete môcť prezrieť výstavu o významnom košickom rodákovi, zakladateľovi ochrany pamiatok v Uhorsku, historika umenia Imricha Henszlmanna, podľa ktorého je pomenovaná historická spoločnosť. Ak pôjdete ďalej, po pravej strane Hlavnej ulice smerom na juh, uvidíte na rohu Hlavnej a Alžbetinej aj jeho rodný dom, kde bolo v minulosti železiarstvo. tam je aj pamätná tabuľa. Historická spoločnosť vydala o ňom aj publikáciu autora Juraja Halásza, predsedu tejto spoločnosti. Dopĺňala výstavu o I. Henszlmannovi, usporiadanú spolu s mestom Košice v decembri pri príležitosti 120. výročia jeho úmrtia.
Táto publikácia nie je jediná, je ich do dvadsať, medzi nimi štyri v edícii Sprievodcovia po košických kostoloch, dva tematické katalógy o významných osobnostiach Košíc a okolia a "Obrazy z histórie Košíc". Dopĺňať sa bude edícia o zabudnutých Košičanoch. Žiaľ, tieto nenájdete v kníhkupectvách. Spoločnosť združujúca vyše dvadsať členov funguje bez akejkoľvek oficiálnej a pravidelnej dotácie, a to, čo vydá, sa aj bezplatne rozoberie. Hlad po vedomostiach a informáciách o Košiciach sa zväčšuje, žiaľ, knižný trh o nich máločo ponúka. Tituly, ktoré táto spoločnosť vydáva, by určite Košičanov zaujímali, navyše sú prevážne dvojjazyčné - v maďarčine a slovenčine. Napr. o starých cintorínoch a pohrebných miestach Košíc, o prvej košickej bitke, počiatkoch priemyselnej výroby v Košiciach, o kaplnke na Rozálii, kostole a kláštore dominikánov a ďalšie
Od myšlienky k realite
Spoločnosť I. Henzslmanna vznikla v roku 1992. Vskutku z impulzu pri návštevách cintorína. Jej predseda Juraj Halász je Košičan, a rovnako ako aj mnohým starým Košičanom, mu chýbalo niečo, ako hovorí: "...čo by sa zaoberalo históriou Košíc a blízkeho okolia. Od mladosti sme chodili na starý cintorín, kde sme videli chátrajúce hroby osobností, ktoré by bolo dobré zmapovať aj opraviť".
Komisia na ochranu hrobov
Juraj Halász potom ako poslanec navrhol vytvorenie komisie na ochranu hrobov osobností, ktorá by zostavila ich zoznam a každých desať rokov by ho dopĺňala a obnovovala. Zoznam vznikol a hroby boli zdokumentované aj fotograficky. V minulom roku sme vo Večere písali o zničenom historickom evanjelickom cintoríne, čo dodnes žiaden rozumný človek nepochopí, ako sa mohol stať taký brutálny čin, pre ktorý je slovo "vandalizmus" prislabé. Na tom cintoríne bolo pochovaných veľa významných osobností. Aj matka I. Henszlmanna. A po jej hrobe nezostalo nič, iba je zaznačené miesto na mape cintorína. Môžete si tento dokument aj s inými prezrieť na výstave v Panta Rhei.
"Vždy sme chceli založiť spoločnosť, vždy keď sme sa pozerali na pamätnú tabuľu I. Henszlmanna, sme mysleli na to, že mali sme takého rodáka, ktorý založil ochranu pamiatok v Uhorsku ale nik o tom nevie, až na niekoľkých odborníkov." Myšlienku realizovali a v roku 1992 založili spoločnosť - Juraj Halász a Štefan Kiss. Teraz spolu s Ing. Tomášom Lászlóom tvoria ej trojčlenné predsedníctvo.
Spoločnosť je nezisková organizácia a teraz ju prichýlili na Timonovej ulici v Novytechu potom, ako vystriedali niekoľko miest, kde ich nik nechcel zadarmo. Miestnosť, svetlo, telefón, zhromažďovanie materiálov, fotografovanie a veľa iných činností, tiež nie je zadarmo.
Aj k 120. výročiu úmrtia Henszlmanna bolo potrebné cestovať do Maďarska, chodiť po archívoch aj inde v zahraničí. Keďže Henszlmann pôsobil v Budapešti a je tam aj pochovaný, členovia spoločnosti aj so zástupcom starostu Starého Mesta v Košiciach Ing. Ernestom Bástim sa boli pokloniť pamiatke I. Henszlmanna pri jeho hrobe na rozľahlom až 70-hektárovom cintoríne v Budapešti a stretli sa so zástupcami tamojšieho magistrátu, čo bolo vopred dohodnuté s primátorom Budapešti. Takže táto návšteva mala, dá sa povedať, polooficiálny charakter. Magistrát sľúbil opraviť aj Henszlmannov hrob, ktorý nie je poznačený časom tak, ako mnohé hroby významných Košičanov na Rozálii, ale po 120. rokoch potrebuje odborné ošetrenie. Dôkladnú opravu by potrebovali košické hroby, azda by stačilo nazrieť na príslušnom mieste do zoznamu hrobov, ktoré sa majú obnoviť. Odpočívajú v nich tí, ktorí pre Košice aj niečo urobili a mnohí by sa mohli zviditeľniť aj v budúcej Sieni slávy mesta, ktorá sa začína budovať.
Soňa MAKAROVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
