Košičan Milan Čížek bol z niekoľkodňovej návštevy maličkého emirátu v Perzskom zálive rozčarovaný

Kto si ráno umyl auto, večer ho pod hrubou vrstvou piesku nespoznal

Múdre knihy vravia, že Bahrajn je malý štátik pozostávajúci z 33 ostrovov, či viac-menej ostrovčekov, v Perzskom zálive. Vznikol tam, kde je pitná voda mnohonásobne cennejšia ako ropa, ktorou sa hodnotí jeho bohatstvo. V obkľúčení chýrnych emirátov, ktorým za ropu svet zlatom platí, sa však Bahrajn zatiaľ cíti ako ich chudobný príbuzný. Aspoň taký dojem mal z jeho návštevy Košičan Milan Čížek. Aj keď na to, aby si ho utvoril, mal iba niekoľko dní, pokiaľ sa v hlavnom meste Manama konali kulturistické majstrovstvá sveta, ktorých sa so slovenskou výpravou, ako šéftréner, nedávno zúčastnil.

Za svojej trénerskej éry pochodil svet krížom-krážom, a od Bahrajnu očakával, že to bude jedna z najpozoruhodnejších krajín, aké kedy navštívil. "Ale opak bol pravdou. Môžem povedať, že z návštevy Bahrajnu som bol sklamaný." Pri predstave luxusu, akého sa dnes dočká cudzinec napríklad v Abú Dabí, či iných mestách vybudovaných na ropnom podloží, čakal od Bahrajnu a jeho hlavného mesta oveľa viac. "Áno, aj Bahrajn si bude žiť z ropy a prachatých turistov kráľovsky, ale až o niekoľko rokov, keď tam bude všetko postavené, keď dokončia to, čo v tomto období stavajú. Momentálne je to totiž iba jedno veľké stavenisko plné žeriavov. Stojí tam už zopár luxusných hotelov, ale zatiaľ tam nie je nič zaujímavé, čo by tých turistov lákalo."

Iba piesok. A keďže okolie hotelov vôbec nie je upravené, nikde nevidieť trávnatú plochu, kríky, či stromy, ktoré by ten piesok mohli zadržať. "Keď zafúka, máte ho všade. A tam fúka prakticky stále. Keďže je to malý ostrov, fúka zovšadiaľ, raz z juhu, inokedy zo severu, ale aj z východu či zo západu. Čisté auto tam vôbec nevidíte. Darmo ho ráno umyjete, večer ja zaprášené na nepoznanie. Keď sme v hoteli, kde sa všetko lesklo novotou, vyšli na balkón, na zábradlí bola vari päť centimetrov hrubá vrstva prachu."

Poviete si piesok, veď na takých plážach to musí byť paráda. "Ale tie boli pre mňa ďalším sklamaním. Pretože pláže, na ktorých by si užívali turisti, letoviská, ako ich poznáme z európskych krajín, tam vôbec neexistujú. Pýtali sme sa miestnych, kde je tam najkrajšia pláž, a keď sme prišli na opačný koniec ostrova, ako nám odporúčali, pláž tam síce bola, ale nebolo na nej jediné lehátko, jediný stánok s občerstvením či reštaurácia, vôbec nič sa tam nedalo kúpiť. A ani sa tam nikto nekúpal. More bolo v pohode, kúpať by sa aj dalo, lebo ´sajrajt´ bol len v prístave, ale nikoho to do vody nelákalo. Iba Michala Čaplu, prezidenta našej asociácie, ktorý chce vyskúšať more všade, za každého počasia. Pre nás sa zdalo tých 22 až 25 stupňov na kúpanie málo, sotva sme si členky omočili, ale preňho to boli vraj ideálne podmienky. Aj ja si rád zaplávam v mori, ale iba v lete. A to veru v Bahrajne nebolo."

Tréner sa so svojimi zverencami chodil radšej čľapkať do hotelového bazéna. Architekti ho v projekte navrhli, a projekt aj úspešne zrealizovali, na dvadsiatom druhom poschodí, rovno na streche hotela. "Všetky špičkové hotely sú tam takto riešené, že majú bazény na streche. Keď sme sa v ňom kúpali, občas tam prišli aj nejakí bohatí šejkovia, v tých svojich bielych hábitoch, a požiadali nás, či sa môžu s chlapcami pofotiť." Bola to vraj atrakcia pre obe strany. Pretože žiaden z tých arabských šejkov, ktorí nemali viac ako 45 kíl, takých svalovcov ešte v plavkách jakživ nevidel. A kulturistom sa tiež podobná príležitosť, zvečniť sa v spoločnosti takých bytostí, nenaskytne každý deň.

"Muži tam chodia v bielych hábitoch ako v uniformách," vraví Milan Čížek. "Ale to oblečenie je zrejme výsada vyššej spoločenskej vrstvy. A tam z nej pochádza asi väčšina mužov. Obyčajného robotníka sme tam však videli v ošúchanej košeli. Ich oblečenie má viac-menej silný náboženský podtón. Tie islamské mešity boli plné v bielom odetých veriacich." Aspoň ´inostrancov´ je v tej bielej záplave ľahšie rozoznať. "Žije tam dosť prisťahovalcov z Číny alebo ďalších ázijských krajín. Tých však bolo vidieť skôr v hoteli, pri podradnejších prácach, robili čašníkov, nosili jedlo. Belosi, podľa tváre kvázi Európania, tam chodia najmä na nejaké špecializované práce, sú to trebárs odborníci pri výstavbe hotelov."

Čo by to bolo za chlapov, keby si nechceli aj miestne ženy poobzerať. No v moslimskom svete ešte stále nie je z toho nijako zvláštny vizuálny zážitok. "Ony chodia zahalené v čiernom, od hlavy až po päty, iba oči im z toho hábitu vidieť. Málo bolo takých, ktorým sme mohli uzrieť aspoň tvár, takže sa nedalo posúdiť, či sú pekné alebo škaredé. A keď idú oproti vám, tak na chlapa ani nekuknú. Keď sa chlapcom niektorá, podľa kúska poodhalenej tváre, zdala aspoň trochu pekná, skúšali to na nich, že ´čau´, ale odpovede sa nedočkali. Striedavo v Bahrajne a Saudskej Arábii žije sesternica jedného z našich borcov, a tá nám vravela, že ešte pred štyrmi-piatimi rokmi bol problém vidieť ísť ženu samú po ulici, či nebodaj nakupovať. Dnes je to už celkom iné. V Maname je niekoľko velikánskych obchodných centier, aj štyrikrát väčších ako Polus v Bratislave, a tam stretnete ženy aj nezahalené, ako si dve-tri zájdu spolu na kávu, alebo šmejdia po obchodoch. Sú tam špičkové obchody s módnym tovarom všelijakých chýrnych značiek. Ešte donedávna by ste tam vraj po šiestej večer ženu na ulici nestretli. Oprotiidúci bol chlap, chlap, a zase len chlap. Dnes však sú tam už aj diskotéky, a tam majú dovolené zabávať sa aj ženy. Darmo, aj ten arabský svet sa už mení..."

Ale či ste na diskotéke, alebo v nejakom bare, po alkohole niet nikde ani stopy. "Oni totiž na verejnosti vôbec nepijú. Zohnať tam alkohol je naozaj veľký problém. Bolo ho dostať iba v hoteli, dokonca so zľavou, ale nepustili tam hocikoho, kto si chcel len tak pri poháriku posedieť, a kto nebol hotelovým hosťom." Odporúčali im, že k alkoholu sa dá dostať v oplotenej diplomatickej rezidencii v centre mesta, ale nepovedali, že v piatok je už zavretá. "Takže nebolo čím zapiť tie naše medaily. Samozrejme, pred cestou na majstrovstvá sveta sme mysleli na všetko, takže alkohol sme do Bahrajnu niesli, ale už sme ho dopili. Keď sme hútali, čo teraz, ponúkol sa jeden taxikár, že nám alkohol pomôže zohnať. Vzal nás do nejakého pochybného podniku, ktorý skôr pripomínal miesto, kde sa schádza podsvetie, ako slušný bar, a odviedol nás do podzemia, kde sa začal dohadovať s nejakými chlapmi. Tí povedali, že to nebude problém, ale zrazu, keď sa tam zjavil istý človek, ktorý si tam sadol a čítal noviny, zmenili názor. Zrazu nám nič nechceli predať, a tvrdili, že alkohol u nich niet. Ktovie, asi to bol nejaký tajný, čo ich tak vyplašil."

S kriminalitou, v našom zmysle slova, sa tam cudzinec prakticky nestretne. "Nie je tam takmer žiadna. Policajtov síce bolo vidieť, ale to len vtedy, keď nám uľahčovali cestu mestom z hotela k súťažnej hale. Išli na motorkách pred i za autobusom, a mali sme prednosť, či bola na semafore zelená alebo červená. Doprava tam však nie je ani zďaleka taká katastrofálna ako u nás." Cesty sú široké, väčšinou štvorprúdové, dimenzované možno na dvadsať-tridsať rokov dopredu. "Takže s tým počtom áut je vylúčené, aby došlo k nejakému dopravnému kolapsu. Vidieť tam mercedesy, BMW-éčka, kadejaké luxusné vozy, aké si môžu tamojší obyvatelia dovoliť. No všetko sú len zahraničné značky, pretože v Bahrajne sa vôbec nič nevyrába. Žijú iba z ropy, a vďaka nej sú schopní čokoľvek si kúpiť. Zo zahraničia dovážajú všetko, čo k životu potrebujú."

O tom, že ten život je na naše pomery dosť luxusný, svedčila i organizácia šampionátu. Blysnúť pred svetom sa chceli vládni činitelia, a všetku ťarchu vzali na svoje plecia. "Hala, ubytovanie, doprava, všetko išlo z ich peňazí. Celá súťaž bola pod hlavičkou vlády, a bolo vidieť, že takúto akciu organizujú po prvýkrát. Samozrejme, že tí bohatí šejkovia, ako v takých krajinách býva zvykom, mali privilégium, že sedeli v prvej rade v novučičkých gaučovkách, pod nohami mali drahé koberce, a po ruke hojné občerstvenie, ale to je na takýchto podujatiach štandardné. Chodili na pódium odovzdávať ceny, trošku sa ukázať, ale boli celkom v pohode, dalo sa s nimi aj porozprávať. Väčšinou to boli témy o športe."

Trochu luxusu sa ušlo aj aktívnym účastníkom šampionátu, v päťhviezdičkovom hoteli, kde boli ubytované všetky zahraničné výpravy. "V apartmáne som mal veľkú manželskú posteľ iba pre seba, vlastné WC, bola tam kuchyňa, obývačka, sám som býval prakticky v dvojizbovom byte, kde bolo všetko, čo som potreboval." Nášho turistu by stála takáto "nocľaháreň" asi majland. "Ale inak by v tej krajine preňho vôbec nebolo draho. Veď keď sme si požičali auto, že sa poobzeráme po celom ostrove, vyšlo nás to v prepočte na tristopäťdesiat slovenských korún, plus stovka za benzín, a mohli sme sa voziť štyri dni." Keby bolo kam. "Lebo ten ostrov, kde je hlavné mesto Manama, je veľmi malý, prešli sme ho celý za pár hodín." Pamiatok, ktoré by stáli za popozeranie, je tam vraj pramálo, a ani vzhľad krajiny nie je veľmi vábny. "Ako som už vravel, všade samý piesok. Niet tam ani malej vyvýšeniny, nieto ešte kopca. A keď, tak to je len naviata väčšia kopa piesku. Na piesku vyrástol aj pretekársky okruh, kde sa už jazdí formula 1. Nechceli sme si nechať ujsť jeho návštevu, ale keď sme tam prišli, nevideli sme nič. Nikde nás nepustili, všetko bolo zavreté."

Maličký Bahrajn má však veľkú budúcnosť. Nielen vďaka rope, ale aj turistike, pre ktorú ten hotelový luxus budujú. "No zatiaľ je tam turistov veľmi málo. Aj náš hotel bol poloprázdny, a oni boli šťastní, že tam majú aspoň niekoho. Bahrajn môže byť v budúcnosti vyhľadávanou turistickou destináciou, ale to bude až za takých päť-šesť rokov, keď sa to stavenisko na tie luxusné hotely naozaj premení."

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári