Keď ho zatkli a odviedli dvaja muži, bol si istý, že sa blíži jeho koniec
V pondelok si pripomenieme významnú udalosť 64. výročie oslobodenia Košíc. Odvtedy mesto prežilo niekoľko väčších i menších udalostí, ktoré sa zapísali do jeho dejín. Vstup vojsk 4. ukrajinského frontu Sovietskej armády a 1. československého armádneho zboru v ZSSR je však v popredí. Toto obdobie si pamätá aj ThDr. Anton Harčar, ktorý pred pár dňami oslávil 95. narodeniny. Osobne to teda prežil a v podobe názorov, postrehov a myšlienok zachytil v knihe Žil som v Košiciach.
"Spomínanie na obdobie pred a po oslobodení Košíc by sme mohli začať v marci 1944," rozhovoril sa. Hitler si zavolal regenta M. Horthyho do Klessheimu, aby podpísal deklaráciu, že nemecké vojská prichádzajú do Maďarska na základe dohody uzavretej medzi ním a Hitlerom. Malo to znamenať, že sa nemeckým jednotkám nikto na odpor nepostaví. Tak sa stalo, že 19. marca 1944 nemecká armáda obsadila Maďarsko a teda aj Košice, ku ktorému mesto od maďarskej okupácii v roku 1938 patrilo.
Puška bola zatykač
Čím viac sa front približoval, kým to bolo dramatickejšie. "Maďarská vláda 4. augusta 1944 vyhlásila košickú oblasť Abovsko-turniansku župu za severovýchodné vojenské operačné pásmo, v ktorom začali platiť mimoriadne opatrenia. Keď vypuklo SNP, regent M. Horthy vymenoval vojenskú vládu a vo vládnom vyhlásení sa zdôrazňovalo pokračovanie vo vojne po boku Nemecka. V samotných Košiciach začala byť situácia hrôzostrašná najmä po tom, keď 15. októbra 1944 násilne prevzala štátnu moc Strana šípových krížov (nyilasi) vedená košickým rodákom Ferenczom Szálasim."
Strana nyilasov, ako spomínal dr. Harčar, zriadila zvláštnu komisiu. Tá okrem iného spracovala zoznam asi 1200 "nespoľahlivých" občanov, o osude ktorých sama rozhodovala. Medzi tých, ktorí majú byť zlikvidovaní, zaradili aj jeho. Bolo to na Dušičky, niečo po 21. hodine, keď pri bráne domu na Richtárskej ulici blízko Pošty 1, (dnes už táto ulica neexistuje), zazvonili dvaja muži. Ohlásili sa ako polícia. "Uniformy síce nemali, ale pušky áno. Prišli ma zatknúť. Keď som sa spýtal, kde majú zatykač, jeden z nich udrel dlaňou po puške a povedal: tu je zatykač! Viac som sa s nimi do výmeny názorov radšej nepúšťal. Len som sa podľa ich príkazu pod reverendou teplo obliekol, do batoha položil jedlo, pribalil deku a išli sme. Odviedli ma do budovy na Floriánskej ulici, kde sústreďovali neželaných."
Dr. Harčar bol presvedčený, že čo nevidieť príde jeho koniec. Dokonca na stránku z vreckového kalendára napísal testament, ktorý strčil do rúk jednému z príbuzných, čo sa prišli s uväznenými rozlúčiť. Po šiestich dňoch ho, aj keď doteraz nevie, čo k tomu pomohlo, pustili na slobodu. S tým, že bude pod prísnym policajným dozorom. Mnohí ďalší zo zatknutých také šťastie nemali, v dobytčích vagónoch ich buď transportovali do Komárna alebo do koncentračného tábora v Sachsenhausene.
"Spolu som zažil šesť rôznych väznení, a z každého som sa dostal živý. Vráťme sa však k teroru a násiliu Strany šípových krížov. I keď už bolo počuť dunenie kanónov pod Dargovom, ich činnosť sa stupňovala, vydávali nové a nové mobilizačné vyhlášky. Týkali sa mládencov od 17 rokov. Popritom robili súpisy chlapcov od 12 a dievčat od 16 rokov, s ktorými zrejme rátali na vojnu. Aj preto sa v meste a v okolí, aby sa zachránili pred deportáciou, skrývalo veľa mladých mužov. Jedna skupinka vďaka pátrovi Mikulášovi Lexmannovi našla útočište v krypte pod dominikánskym kláštorom. Keď besnenie nyilasov začalo byť nepopísateľné, skryli sa tam ďalší."
K hrôzam s nálepkou nyilasov patrí napríklad smrť mešťanostu Lászlóa Tosta. Vyviezli ho na koniec Čermeľského údolia a zastrelili. Hoci hneď nezomrel, polomŕtveho ho komando nechalo na mieste. Ľudia ho dopravili do nemocnice, ale už sa mu nedalo pomôcť, zomrel. Na Troch kráľov zase hlavný nyilasský župan G. Gyarmathy nariadil verejnú popravu 12 ľudí na Hlavnej ulici. Chudákom na krk uviazali povraz a naložili ich na otvorené nákladné auto. Keď človeka na strom priviazali, auto sa pohlo a ... Kde stromy neboli, tam poslúžili stĺpy verejného osvetlenia. Každý obesený mal pripevnenú ceduľku s textom: Som vojenský zbeh, Som partizán, Som komunista... Dr. Harčar nechcel veriť slovám o tom, že sa až také zverstvá môžu diať, preto sa zamaskoval a na bicykli sa šiel na to pozrieť. "Do krypty pod kláštorom som sa vrátil zlomený, ale ostatným som nič nepovedal. Nechcel som ich ešte viac vystrašiť. Ďalšie popravy odporcov režimu zorganizovali teroristické oddiely pri Ťahanovskom tuneli. Obete pozväzovali po dvoch a pustili do nich dávku. Písal sa 17. január 1945.
V tento deň krutovládca G. Gyarmathy nariadil viacerými vyhláškami aj evakuáciu občanov mesta a zastavenie činnosti všetkých úradov. Väčšina ľudí odmietla mesto opustiť, a tak maďarskí a nemeckí vojaci poškodili aspoň železničné trate a dali odviezť strojové zariadenie z väčších priemyselných podnikov mesta. Spolu s tým sa balili aj nenávidení vojaci, ktorí už videli, že sa oslobodzujúca armáda blíži ku Košiciam. Sovietski vojaci od 17. januára útočili dvoma smermi - od Sene a od Moldavy nad Bodvou. Ráno 19. januára a takmer bez jediného výstrelu, prenikli z juhovýchodného smeru do mesta prvé prieskumné jednotky 318. horskej streleckej novorosijskej divízie. Súčasne s nimi sa z južného smeru do mesta dostali jednotky 237. streleckej divízie. Hodiny ukazovali niečo okolo 8. hodiny, keď sa v meste objavili prví sovietski vojaci.
Verili sme v zmenu
"Aj ja som túžobne očakával príchod armády a s ňou príchod slobody. Dokonca som sa učiť čítať i písať azbuku, pretože som dúfal, že život mesta, aj môj osobný, sa konečne zmenia. Už okolo obeda 19. januára sa bez zvolávania zišli na Oblastnom sekretariáte na Hlavnej 10 vedúci predstavitelia Strany slovenskej národnej jednoty (SSNJ). Bol som medzi nimi." Na porade sa podľa dr. Harčara dohodlo, že predstavitelia strany, ktorí sa počas maďarskej okupácie neohrozene a statočne hlásili k slovenskej národnosti, sú oprávnení zaujať pri organizovaní správy mesta vedúce postavenie. Zhodli sa aj na tom, že treba nadviazať spojenie s vojenským veliteľstvom mesta, ktoré sa usadilo v budove železničného riaditeľstva a ktoré viedol pplk. Zavalovič.
Podobne ako sa vybrali na toto veliteľstvo slovenskí reprezentanti mesta, šla tam aj delegácia maďarských občanov, ktorí tvrdili, že sú predstaviteľmi miestnej organizácie komunistickej strany. Vojenský veliteľ bol z neprehľadnej situácie v pomykove. Požiadal obe skupiny, aby prišli na druhý deň. Dovtedy chcel zistiť, ku komu majú Košice patriť: či k Maďarsku alebo k Československej republike. "Na stretnutí na druhý deň vystúpil pred obe delegácie dôstojník, ktorý rozhodne prehlásil: ´Košice patria do Československej republiky.´ Až neskôr som sa dozvedel, že tieto slová vyriekol Brežnev, ktorý mal v tom čase v armáde funkciu ´politruka´. Po jeho vyhlásení maďarská delegácia nahnevane odišla. My, teda slovenská delegácia, sme po dohode s veliteľom začali pracovať na vytvorení milície, ktorá mala udržiavať v meste poriadok. Bol to veľmi dôležitý krok, lebo, a v tom sú slová pamätníkov na oslobodenie pravdivé, sovietski vojaci sa dopúšťali násilností. Najmä voči ženám."
Okrem udržiavania poriadku a organizovania civilnej správy mesta sa Strana slovenskej národnej jednoty pripravovala na 31. január, kedy mala byť slávnosť oslobodenia. Lenže odstavení maďarskí komunisti nadviazali styk s NKVD (Narodnyj komissariat vnutrennich del), ktorá v Košiciach tiež pôsobila, členov jednoty označili za fašistov, a začal sa na nich hon. Nepomohli ani poverenia, teda bumašky, vydané veliteľom mesta. 29. januára o 22. hodine prišli dvaja ozbrojení sovietski vojaci aj po dr. Harčara. "Keďže som sa už chystal spať, hodinky som položil na nočný stolík. Po návrate domov, lebo o päť dní ma prepustili, som zistil, že pri mojom zaisťovaní nebadane ´zaistili´ aj moje hodinky. Pretože viem, že o hodinky prišli aj ďalší ľudia v meste, slogan ´Davaj časy´, je pri spomínaní udalostí okolo januárových Košíc pravdivý." Rovnako menili majiteľov aj bicykle a ďalšie veci, ktoré dovtedy sovietski vojaci ani len nevideli...
"O tom, akých bolo spomínaných päť dní vo väzení, sa radšej nebudem rozpisovať. Stačí povedať, že v cele pre dvoch nás bolo 21. Naozaj vrcholné zneuctenie človeka. Boľševické násilie postihlo desaťtisíce nevinných ľudí. Niektorí sa absolútne ničím neprevinili, ďalší boli zaistení iba kvôli priznaniu, že boli na fronte ako to žiadala vtedy platná vyhláška alebo ich niekto z pomsty udal iba tak. Deportovaní v lepšom prípade skončili v pracovných táboroch, v horšom zomreli po ceste alebo pri ťažkej práci. Domov sa ich vrátilo málo. Aj to s podlomeným zdravím a vychudnutí na kosť, takže viacerí doma dodýchali."
Vytvorila sa občianska správa
Nielen so samotnými obyvateľmi, ale dosť zle sa vyvíjala situácia aj so Stranou slovenskej národnej jednoty. Na Predsedníctve SNR dr. Vavro Šrobár povedal, že podľa dohody v Národnom fronte na Slovensku môžu vyvíjať politickú činnosť iba dve politické strany: Strana občianskej demokracie a Komunistická strana Slovenska. Pokiaľ sa malo v Košiciach zabrániť ďalšiemu nežiaducemu vývoju a zastaviť bezohľadné zásahy NKVD a maďarských miestnych komunistov, nedalo sa urobiť nič iné len podľahnúť nátlaku Komunistickej strany Slovenska a SSNJ rozpustiť.
"Oblastný predseda dr. Štefan Kaifer 6. februára vydal výzvu, na základe ktorej sa začali rokovania s Predsedníctvom SNR o zriadení občianskej správy v meste. Tvrdou realitou politickej situácie sme boli sklamaní, ale utešovali sme sa myšlienkou, že politika je aj umením možností. Napríklad aj tej, že sa Košice z maďarského područia vracajú do slobodného Slovenska. Vytvorená bola Správna komisia mesta Košíc, v ktorej som mal na starosti oddelenie kultúrne a zdravotnícke. Dokazuje to aj legitimácia s číslom 3, ktorú som dostal a ktorú mám doteraz odloženú. Našou úlohou bolo čo najskôr úplne obnoviť hospodársky, kultúrny a verejný život mesta. Mesta, ktoré prežilo najmä počas pôsobenia nyilasovcov také hrôzy, aké obyvatelia iných obcí a miest, ani pri vyčíňaní nemeckých vojakov, nespoznali." Možno sa pod to podpísal samotný Ferencz Szálasi, ktorý chcel ako rodák z Košíc na domácej pôde špeciálne ukázať moc, obyvateľov mesta úplne zdeprimovať, nahnať im strach. Toto obdobie je pre Košice tragické, pretože mnohí obyvatelia zbytočne zomreli.
Dr. Harčar svoje rozprávanie pri tejto kapitole uzavrel, i keď kniha Žil som v Košiciach, v popise dejín pokračuje. Až do roku 1994. "Ten rok spomínam aj preto, že sa mi podarilo udržať pri živote Slovenský katolícky kruh (SKK). Ten kruh, ktorý si v roku 1992 pripomenul 60 rokov existencie a doteraz existuje." Dr. A. Harčar bol okrem aktívneho diania v SKK profesorom v seminári a neuveriteľných 42 rokov súdnym vikárom. Je živým pamätníkom a človekom, ktorý sa snažil uplynulé storočie zachytiť v knižnej podobe čo najlepšie a najvernejšie. Vari aj preto sa po prvom vydaní kniha dočkala dotlače a je už v predaji.
Alžbeta LINHARDOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
