Kto sa prebudil z klinickej smrti, svetlo na konci tunela vraj nevidel

Žiadneho človeka neobídu myšlienky na to najhoršie - smrť. Či chce alebo nie, počas svojho života s týmto smutným fenoménom určite stretne. Niekto si vtedy svoju smrteľnosť začne silne uvedomovať, iný sa pred ňou snaží zatvárať oči. Jednými z ľudí, ktorí sú s okamihom zomierania najčastejšie, sú zamestnanci rezortu zdravotníctva. A azda najviac z KAIM (Klinika anestéziológie a intenzívnej medicíny). Dennodenne prichádzajú do kontaktu s pacientmi, ktorí sú v bezvedomí, teda na akejsi križovatke života a smrti. Hoci sa veľmi snažia prinavrátiť ich medzi živých, nie vždy sa to podarí. Ako to prežívajú, čo vlastne tento stav, nazývaný kóma, je a ako ho opisujú ľudia, ktorí sa z neho preberú, sme sa pozhovárali s prednostom kliniky ARO vo FNLP na Tr. SNP, doc. MUDr. Jozefom Firmentom, PhD.

Na košickej klinike KAIM pracujú s dvomi druhmi pacientov. "Laicky sa dá povedať, že tu máme takých, ktorých sme dostali do umelého spánku my a tiež pacientov, ktorí stratili vedomie vonkajším zapríčinením," vysvetľuje MUDr. Firment. To, že niektorých ľudí privádzajú do umelého spánku samotní lekári znie, možno zvláštne. "Ide o ľudí, ktorých liečba si po chorobe, či úraze vyžaduje udržiavanie v umelom spánku. Ľudsky povedané, normálne pracujúci mozog má určité nároky na živiny, ktoré by mu malo telo poskytovať. V niektorých prípadoch však toho nie je schopné. Preto takého pacienta uvedieme do umelého spánku. Mozog sa dostane do akéhosi úsporného režimu a takto sa zamedzí jeho väčšiemu poškodeniu."

Najčastejšími pacientmi sú ľudia, ktorí sa dostali do bezvedomia z iných príčin. "Ide najmä o vonkajšie zapríčinenia, najčastejšie úrazy hlavy. Ďalej tu máme hospitalizovaných aj niekoľko pacientov s pooperačnými komplikáciami." Vonkajšími zapríčineniami sú najmä rôzne pády. Či už v dôsledku nešťastného sa pošmyknutia, neopatrnej práce vo výškach, ale napríklad aj v alkoholovom opojení. "Prípady, kedy spadne opitý človek, sú veľmi časté. Okrem toho sme tu mali napríklad aj niekoľko pokusov o samovraždu." Bežné sú prípady mozgovej porážky. Vtedy pacient stratí vedomie často na krátky čas alebo sa mu len zakrúti hlava, no pri páde dôjde k vážnejšiemu poškodeniu mozgu. Veľkú časť pacientov tvoria účastníci ťažkých dopravných nehôd. Kurióznymi, no určite nie zábavnými, sú prípady alkoholikov, ktorí sa "upijú" na pokraj smrti. Nájdu sa aj otravy liekmi. Ide najmä o samovrahov či ľudí, ktorí užívajú viac liekov a nevhodne ich skombinovali.

Vnútorný proces, pri ktorom stratí človek vedomie, je laicky povedané poškodenie mozgu v dôsledku jeho nedokrvenia alebo otrasu. "Ak sa človeku na čas zastaví krvný obeh, mozog nedostáva potrebné množstvo kyslíka a živín. Vtedy niektoré jeho časti prestanú pracovať. Neodumiera však okamžite. Myslím, že každý pozná hranicu piatich minút, dokedy sa ešte človek dá zachrániť. Dýchaním z úst do úst a masážou srdca sa dokážu životné funkcie nahradiť, aspoň do príchodu zdravotnej pomoci, ktorá pacienta napojí na prístroje, ktoré tieto funkcie nahradia takmer plnohodnotne."

Aj otrasy mozgu sa často spájajú so stratou vedomia. Mozog sa pri silnom náraze akoby prepol do úsporného režimu a niektoré jeho časti prestanú pracovať. "Pokiaľ však dostáva dostatočné množstvo živín a kyslíka, existuje šanca, že jeho časti nezačnú odumierať a po určitej dobe budú plnohodnotne pracovať." Dá sa teda povedať, že človek môže ostať aj po takomto ťažkom poškodení prakticky bez následkov. Niekedy však niektoré časti predsa len prestanú fungovať. Pacient ostane po vyliečení čiastočne ochrnutý alebo sa prejaví narušenie niektorých vonkajších prejavov. Napríklad reč.

Kóma nie je u každého pacienta rovnako hlboká. Odborníci vedia podľa reakcií pacienta určiť, o aký komatický stupeň ide. "Na to slúži tzv. Glasgowská klasifikácia. Hodnotí sa vykonanie požadovaného pohybu, otvorenie očí, ale tiež slovná odpoveď, či pacientova reakcia na bolestivý podnet. Táto stupnica má 15 bodov. Prvý bod je najťažšia kóma, 15. zase bežný stav človeka."

Zaujímavým typom je bdelá kóma. Pacient dokáže reagovať na vonkajšie podnety, no ak s ním lekári prestanú komunikovať, zaspí. Pri viacerých nižších stupňoch môže mať pacient otvorené oči. Často je to však klamlivé. Oči síce otvorené má, no nič vonkajšie nevníma. "Mali sme pacienta, ktorý bol v takej kóme niekoľko mesiacov. Sú to veľmi smutné prípady. Niekedy aj začne vnímať niektoré podnety, no stále sa nedokáže prejaviť on sám. Napríklad mu čas od času vyhŕknu slzy, no to, že potrebuje na toaletu, nám povedať nevie."

V najťažších stupňoch kómy človek nielenže nereaguje na žiadne podnety, ale dokonca nemá žiadne prejavy ani pri vyvolaní bolestivých podnetov. "Sú to najťažsie stupne kómy. Aj človek v bezvedomí totiž na bolestivý podnet reaguje aspoň malým myknutím."

Prah vnímania je u každého pacienta rôzny. To, do akej miery vníma, čo sa okolo neho deje, sa dá určiť ťažko. Pri bezvedomí totiž nepracuje pamäťová časť mozgu a pacient si často nepamätá ani na prvé rozhovory pro prebudení. "Je to akýsi obranný mechanizmus mozgu. Človek sa akoby snažil zabudnúť na nepríjemné zážitky. Po čase si niektorí spomenú napríklad na to, že sa niekam vybrali autom, no na to, ako sa odohrala vážna nehoda, ktorej boli aktérom, už nie. Napriek tomu nám niektorí pacienti potvrdili, že počas bezvedomia vnímali niektoré zvuky, ako je napríklad škrípanie dverí alebo pociťovali chlad, keď bola v miestnosti zima."

To, že pacientovi veľmi pomáha, ak pri ňom sedí niekto blízky a rozpráva sa s ním, MUDr. Firment stopercentne potvrdiť nemôže, no ani nevyvracia. "Nevieme, do akej miery človek vníma okolie. Je možné, že je to zbytočné, no pravdou je i to, že človek pri prebúdzaní z kómy vníma ako prvé práve zvukové podnety. Niektorí pacienti nám povedali, že si síce nepamätajú, čo ich blízky hovorili, no spomínajú si aspoň na ich hlas."

Nedalo nám nespýtať sa aj na zážitky pacientov na prahu smrti. Existuje mnoho menej či viac serióznych publikácií, ktoré hovoria o rôznych tmavých tuneloch so svetlom na konci, či o pohľade z výšky na vlastné telo. "Nechcem nikoho sklamať, no počas môjho 30-ročného pôsobenia som sa ešte nestretol s tým, aby mi také zážitky niektorý pacient potvrdil. Ľuďom v bezvedomí totiž pamäť nepracuje a tak si to jednoducho nemusia pamätať. Často sa na to pacientov nenápadne skúšam opýtať a žiaden z nich o niečom podobnom nehovoril."

MUDr. Firment nechce pôsobiť deziluzisticky, no jedným z možných vysvetlení podobného zážitku môže byť to, že sa pacientom často podávajú silné lieky na utíšenie bolesti. "Dá sa povedať, že sú to lieky, ktoré vyvolávajú príjemné sny - teda nech sa v tých snoch odohráva čokoľvek, spája sa to s príjemnými pocitmi. Najčastejšie ide o dovolenkové pocity v tepľúčku na pláži."

Úlohou kliniky KAIM je podporovanie a nahradzovanie zlyhávajúcich životných funkcií. "Ide najmä o nahradzovanie pľúcnej činnosti, krvného obehu, či vyživovania organizmu." Pľúcnu činnosť nahradzujú respirátorom, ktorého intenzitu prispôsobia pacientovej potrebe. Keď človek začne po čase vysielať signály, že dokáže dýchať sám, začnú ho odpájať. "Nikdy to nie je okamžite. Môže to trvať i niekoľko dní. Ak by došlo k okamžitému odpojeniu, bol by to veľký skok."

Rovnako sa postupuje pri nahrádzaní krvného obehu. Ten sa stimuluje krvnými infúziami, či liekmi podporujúcimi intenzitu srdcových impulzov. Stravu zase nahradzujú roztokom, ktorý hadičkou dopravujú priamo do žalúdka. Pacient je neustále monitorovaný. Ak sa "mrví" a je nepokojný, lekári sa snažia prísť na to, aké sú príčiny. "Po prehliadke niekedy prídeme na to, že potrebuje toaletu alebo má bolesti. Potom vhodne podáme lieky. Tie utíšia bolesť alebo podporia vyprázdnenie čriev."

MUDr. Firment mal pacientov, ktorí boli v umelom spánku len jeden deň, ale aj takých, ktorí boli na prístrojoch niekoľko mesiacov. "Pacientov, ktorí sú po operačnom zákroku, držíme v umelom spánku nanajvýš niekoľko dní. Tí ostatní tu tiež pobudnú len niekoľko týždňov. Ak je ich stav pasívny a neprejavujú žiadne známky zlepšenia, prevážame ich na iné oddelenia." Rekord v dĺžke pobytu na ich oddelení drží žena, ktorá utrpela ťažké poškodenia miechy a nevládnu na prístrojoch ju tam mali dva roky.

Ak si niekto myslí, že na KAIM to funguje ako v amerických filmoch, kde pacientov so súhlasom príbuzných po dlhšom čase od prístrojov odpájajú, mýli sa. Nech je prípad akýkoľvek beznádejný, človeku sa snažia pomôcť. "V opačnom prípade by to hraničilo s eutanáziou. Staráme sa o každého pacienta. Aj keď je jeho stav prakticky beznádejný. Vtedy zvolíme pasívny porístup, teda človeka držíme pri živote, no nepodávame mu žiadnu liečbu. Ak sa začne prejavovať a vznikne náznak, že má šancu dostať sa zo svojho stavu, okamžite sa tomu prispôsobime." Ak má človek nádej vrátiť sa späť medzi živých, väčšinou sa jeho stav zlepší už po niekoľkých týždňoch. Ak je v bezvedomí príliš dlho, zvykne dostať rôzne infekcie, či zápal pľúc, na následky ktorých často zomrie.

Úspešnosť vyliečení pacientov po prekonaní klinickej smrti je 13 percent. Niekomu sa to môže zdať málo, no opak je pravdou. Väčšina prípadov je totiž tzv. beznádejná. Nekončí šťastne a je to veľká záťaž na pracovníkov KAIM. "Je to ťažké. Vidieť toľko ťažkých prípadov a smútku príbuzných. Naučil som sa s tým, žiť, no aj tak ma to čas od času, ako sa hovorí ´dostane´. Najmä pri prípadoch, kedy sa pacientov stav javil ako nádejný." MUDr. Firment tvrdí, že najťažšou časťou jeho práce je oznamovanie smrti pacienta príbuzným. Ani po 30 rokoch to nedokáže brať ako rutinu a stále dlho rozmýšľa, aké slová zvoliť. S agresívnymi reakciami pozostalých sa stretáva málokedy. Väčšinou sa dostanú do veľkého šoku, po ktorého prekonaní pochopia, že lekári spravili, čo sa dalo.

Ako MUDr. Firment dodal, najväčším "svetlom" ich práce sú stretnutia s ľuďmi, ktorí, dá sa povedať, prežili svoju smrť. "Je to nesmierne príjemné, ak sa s nimi stretneme. Aj preto organizujeme stretnutia lekárov a našich vyliečených pacientov, ktoré sa konajú asi raz za dva roky. Potešia aj ďakovné listy. Teraz na Vianoce sme ich dostali požehnane. Jeden prišiel aj včera. Šlo o pacienta, ktorý bol vo veľmi vážnom stave po autonehode. Jeho žena nám napísala, že už nepotrebuje ani paličku," uzavrel so šťastným úsmevom MUDr. Firment.

Tomáš LEMEŠANI

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári