HISTÓRIA

Po niektorých priemyselných a stavebných podnikoch niet už ani stopy, no zostanú v pamäti KošícBývalá Moldavská ulica bola priemyselnou zónouV

Po niektorých priemyselných a stavebných podnikoch niet už ani stopy, no zostanú v pamäti Košíc

Bývalá Moldavská ulica bola priemyselnou zónou

V roku 1910 bolo v Uhorsku 3335 priemyselných podnikov vrátane stavebných a pracovalo v nich vyše 370 tisíc pracovníkov, pričom ich počet presahoval číslo dvadsať. V Košiciach bolo v tom istom roku 34 (!) priemyselných podnikov s 3230 pracovníkmi, čo predstavovalo necelé jedno percento z celouhorského počtu.

Začiatkom 20. storočia bol továrenský priemysel v Košiciach stabilizovaný a okrem mestských podnikov a rozšírenia už jestvujúcich podnikov, žiadne nepribudli, okrem tabakovej továrne, ktorá bola "mamutím" produktom s vyše tisíc zamestnancami, Franckovej továrne na kávoviny so 400 pracovníkmi dvoch strojární a tehelne - všetky mali nad sto zamestnancov, všetky ďalšie podniky z uvedených 34 zamestnávali priemerne 30 - 40 ľudí.

Prioritné potravinárstvo

O obsahovej štruktúre priemyslu koncom 19. a začiatkom 20. storočia sme už písali. Pripomenieme, že v 19. storočí bol na prvom mieste potravinársky priemysel a v ňom nové výrobné odvetvia - napr. prvá škrobáreň, ktorá získala za vynikajúcu kvalitu škrobu striebornú medailu na poľnohospodárskej výstave v Nyiregyháze. Ďalej to bol dextrín, zemiakový sirup, zdravotný paprikový likér, ktorý si získal európske uznanie, prvá výroba droždia v Uhorsku (dovtedy sa dovážalo z Rakúska), kukuričná krupica, moderný liehovar. Na prvom mieste, pokiaľ ide o zamestnanosť, bol tiež potravinársky priemysel. Takže na začiatku 20. storočia k žiadnej zmene nedošlo, ba ani k presunu iného priemyselného odvetvia na prvé miesto. Na druhom mieste bol strojársky a na treťom stavebný priemysel. Čo je zaujímavé, v priemysle bola zamestnanosť žien takmer rovnaká so zamestnanosťou mužov - tých bolo iba o dvadsať viac.

Niet sa čomu čudovať, lebo tabaková továreň bola ženskou fabrikou. Napokon, čo by v nej robilo niekoľko stovák mužov, keď charakter práce bol ako ušitý pre ženské ruky. To isté bolo aj v továrňach na pletiarske výrobky, v ich tkáčskych dielňach, i v čistiarni a farbiarni. Čistiareň mala aj krajčírsku dielňu na opravu i úpravu odevov, zásielkovú službu, nielen pre región východného Slovenska.

Potravinárstvo bolo stále prioritné, čo súviselo so surovinovými zdrojmi. Možno je v tomto článku priveľa čísel, ale tie pomôžu k vytvoreniu obrazu o Košiciach, o jeho hospodárskom potenciály i zázemí. Nuž, neboli najlepšie, ani potenciál, ani zázemie. Paradoxom bolo, že Košice ako významné centrum politického a kultúrneho života tohto regiónu malo iba veľmi malý podiel na priemyselnej výrobe severovýchodného Uhorska, zaostávalo v zamestnanosti v tomto odvetví.

Zabudnuté podniky?

V minulom roku sme v rubrike História prinášali články o hospodárskom živote Košíc, o ľuďoch, ktorí sa ňom v predchádzajúcich dvoch storočiach podieľali. Mnohí čitatelia sa zaujímali o to, kde v meste boli priemyselné podniky, lebo okrem tabakov ej továrne, známej aj teraz ako "tabačka", Bauerneblovho pivovaru, Franckovej továrne na kávoviny, bývalých strojárňach v iných budovách, či ich zvyškoch nevedia.

Koľko bolo v meste podnikov pred prvou svetovou vojnou v roku 1910, to sme uviedli na začiatku: 34. Pokúsime sa z nich priblížiť najvýznamnejšie.

V tom čase Košice v období, o ktorom píšeme, neboli tak zastavané, ako dnes a tvorilo ich územie terajšieho Starého mesta. Dnešná Štúrova ulica, vtedajšia Moldavská bola z dnešného pohľadu priemyselnou ulicou. Na nej bol "Pivovar J. Lepesch a synovia" (1870 - 1906), od roku 1910 sladovňa Bauernebl a syn. V rokoch 1870 - 1906 bol na Moldavskej Cukrovar uč. spol., továreň na pančuchy a pletené výrobky, ktorej majiteľom bol J. A. Siposs. Strojáreň a zlieváreň K. Poledniak (od roku 1898). V týchto miestach na rohu Moldavskej a Žižkovej bola predtým záhrada so skleníkmi, kde počas svojho azylu v Košiciach zasadil hrušku arcivojvoda a následník trónu František, syn cisára Ferdinanda I. Na Moldavskej č. 16 bola "Košická parná továreň na škrob a lepidlo Ungár Jonáš a syn" (od roku 1879). Na čísle 12 mal J. Sztudinka továreň na nábytok od r. 1885 a Bratia Kohnovci na Moldavskej číslo 6 vyrábali koňak, likéry a rum. Na Moldavskej ceste boli dve tehelne, dnes na ich mieste stoja paneláky. Hornouhorská stavebná uč. spol. tam mala tehelňu od r. 1874 a od r. 1893 keramickú továreň a P. Jakab, známy košický podnikateľ a staviteľ, ktorého "Jakabov palác" na Mlynskej pozná každý Košičan.

Sviečky a mydlo vyrábali bratia Pocsatkovci a Friedman vo svojej "Hornouhorskej továrni na sviečky a mydlo" na dnešnej ulici Pri bitúnku, vtedy Vojtešskej ulici. Budovy Franckovej továrne na kávoviny stoja na Južnej triede od r. 1893, vtedy Peštianskej ceste. Na Masarykovej mal E. G. Dalaval továreň na železný nábytok a výrobky z drôteného pletiva, od r. 1908 J. Bradovka chemickú čistiareň a farbiareň. Z významných podnikov to bola prvá továreň na kameninový riad (od r. 1802) a od r. 1843 továreň na kože bratov Winklerovcov na Továrenskej ulici v "Mariánskom dvore", ktorý vám dnes pripomína požiarom zničená chátrajúca budova.

Prvá výrobňa lisovaného droždia v Uhorsku bola na Južnej triede v továrni "liehovar L. Ungár uč. spol." Tieto i ďalšie, ktorými sa budeme zaoberať nabudúce, zostanú v pamäti mesta, lebo tvorili jeho ekonomické zázemie.

"Týždňovkári" ako poslovia aj sluhovia

Rozvoj poštových služieb v Košiciach súvisel s rozvojom dopravy. Železničná doprava sa prejavila prínosom v hospodárskom živote mesta až od 70. rokov 19. storočia po otvorení železničných tratí. Od roku 1860 začala fungovať pravidelná vlaková pošta z Košíc cez Budapešť do Viedne dvakrát denne.

V roku 1860 prepravoval poštu z Košíc do Prešova dostavník Malle - Post, kam prichádzal desať minút po piatej hodine ráno a cesta mu trvala 4 hodiny. Do Košíc sa vrátil desať minút po polnoci.

Od roku 1783 sídlil v Košiciach riaditeľský odvod Miestodržiteľskej rady (bolo ich osem) a podliehalo mu 73 poštových úradov v pätnástich župách. Poštu dopravovali dostavníky spočiatku nepravidelne. Od roku 1838 bola medzi Košicami a Budapešťou, Košicami a Prešovom doprava pravidelná. Dostavníkový spôsob fungoval až do dobudovania železničných tratí.

Ak sa vrátime do obdobia, kedy nejestvovalo doručovanie zásielok na štyroch kolesách a konský "pohon", spomenieme poslov, ale v súvislosti s inou činnosťou, ako bolo donášanie listov. Treba povedať, že títo poslovia boli veľmi rýchli na vlastných nohách a dokázali predbehnúť aj jazdca na koni, idúceho riadnym krokom, necválajúceho. Za tri dni prišli 40 - 42 uhorských míľ, čo je 220 anglických a to za 4 zlatky.

Mnohé obce ešte podľa starých privilégií vykonávali osobné služby a keďže iných nebolo, používali službu poslíčkov s listami. Niekoľko domov, podľa vzdialenosti doručenia, vypravilo spoločného posla a zásobili ho aj jedlom. Okrem toho týždenne posielali obce dvoch chlapov ako poslov do stoličného domu a jedného na výpomoc na týždeň do podžupanovho domu.

Títo "týždňovkári", ako ich volali, zväčša neroznášali listy, ale v podžupanovom dome pomáhali pri domácich prácach, kúrení, rúbaní dreva, čo im viac vyhovovalo. A pokiaľ roznášali listy, ich sprievodcom bola dlhá palica na konci s ostrým kovovým bodcom. Na ten spravidla napichli list a tak ho spred dverí podávali adresátovi.

Kedy želanie šťastia malo priniesť nešťastie

Odnepamäti si ľudia zvykli navzájom želať šťastnú cestu, ak sa niekam vybrali, šťastie a úspech v práci, či to bola činnosť, ktorou sa živili alebo záľuba. V každom prípade to bolo pre nich povzbudzujúce.

Veľká moc povier

Minulosť svedčí aj o opaku, kedy želanie šťastia považovali niektorí za nešťastie. O akomto nezmysle sme sa dočítali v dobovej tlači 19. storočia, aj v "Historii physicae, Hungariae", zaznamenal ich aj etnograf a publicista Ján Čaplovič (1780 - 1847). Vyplývali z povier a tie boli u nás pevne zakorenené. Mali takú moc, že premohli aj chlapov. Ich zbraňou bolo slovo a poverčivý muž pred ním kapituloval, hoci vedel zaobchádzať so zbraňou a to so strelnou. Išlo o špeciálne povery pri poľovaní.

Mešťania slobodného kráľovského mesta - tým boli i Košice - mohli vždy slobodne poľovať a ak mali majetky na vidieku oni, i statkári, poľovačky boli pre nich aj príležitosťou blysnúť sa pred inými, najmä ak boli dobrí strelci. Všetci však takí neboli a tí najčastejšie pripisovali svoj neúspech tomu, že im niekto neprial a dal im počariť. Povery v poľovníctve sa tradovali oddávna a podľahli im aj mešťania, ktorí boli dobrými obchodníkmi či remeselníkmi.

Ak niekto nechcel, aby išiel poľovník na lov, zaželajú mu úspešnú poľovačku a spýtajú sa, či si doma nezabudol soľ. Hneď odpadne poľovníkovi chuť aj na tú najkrajšiu poľovačku, lebo pevne verí, že mu toto želanie prinesie nešťastie. Aj vzdelaní muži verili, že stretnutie so starou ženou, alebo kňazom aj deň pred poľovačkou neveští nič dobrého a je to najväčšie nešťastie. Preto sa týmto ľuďom snažia vyhýbať v období poľovačiek. Povery bili také silné, že pod ich vplyvom lovec, ktorý viackrát strelil pomimo, veril, že to spôsobili čary.

Úkony proti čarám

Preto rozobral celú pušku, prezrel všetky súčiastky, či v nich nie je nejaká chyba, ktorú mohol tajne spôsobiť aj nejaký neprajník z radov poľovníkov potajomky. Potom musel dôkladne poumývať hlaveň a to pred východom slnka, vyčistiť ju a nabiť nábojom, ktorý bol niekoľko nocí ukrytý pod bránou cintorína. Zavŕšením tejto operácie bolo vystrelenie smerom na slnko, čo muselo byť na svitaní. Po tomto výstrele sa mala objaviť na nábojnici kvapka krvi, ktorou mal dotyčný potrieť ústie hlavne. Ak dodrží tento postup, pri predpísaných protičarov dejúcich úkonoch, bosorácke čary sa stratia.

K týmto "opatreniam" nabádali naschvál tí, ktorí oznali ich poľovnícke umenie aby nimi zamaskovali svoju nešikovnosť či neskúsenosť.

Stranu pripravila Soňa MAKAROVÁ