Nadšení Kanaďania pripravili pre Slovákov

po zápase s Rusmi "standing ovation"

Asi nebolo veľa tých, čo by si vsadili na to, že naša hokejová reprezentácia do 20 rokov bude hrať na majstrovstvách sveta v Kanade o medaily. Pravdu povediac, situácia v B-skupine ešte aj pred posledným duelom s Fínskom nahrávala skôr tým, čo predpovedali mladým Slovákom, že budú opäť bojovať iba o záchranu v elitnej kategórii svetového šampionátu. Mančaft, ktorý nik nebral príliš vážne, však perfektne zvládol "penaltový" rozstrel so "Suomi", a keď urobil vo štvrťfinále krátky proces s trochu nafúkanými "amíkmi", razom sa stal miláčikom kanadského publika.

Posun našej dvadsiatky zo záchranárskeho pásma medzi najlepšiu svetovú štvoricu bol príjemným prekvapením aj pre asistenta trénera Štefana Mikeša, Košičana Miroslava Marcinka, ktorý mal v tejto úlohe v Ottawe premiéru. Cestoval za more s obavami, že si s chlapcami z "Orange 20-ky" užije nervy drásajúce boje o prežitie medzi elitou, alebo veril partii, ktorá sa už druhú sezónu zoceľuje v našej extralige, že má na viac? "Či boli obavy z vypadnutia? Nechcem byť po boji generálom, ale v žiadnom prípade sme si takýto výsledok v Kanade nepripúšťali. Keď mám byť úprimný, pred šampionátom som si želal, aby sme s mužstvom dosiahli niečo podobné, ako vlani v Pardubiciach, kde sa mu síce nepodarilo postúpiť zo skupiny do štvrťfinále, ale potom vyhralo všetky zápasy, ktoré malo vyhrať, a bez problémov sa zachránilo. Ale tajne sme dúfali, že by sa nám mohlo podariť aj niečo naviac, že by sme z našej skupiny mohli postúpiť."

Úvodné víťazstvo nad nováčikom v elitnej kategórii, Lotyšskom, malo pre našich hráčov nádych povinnosti, ale v ďalších dvoch skupinových stretnutiach, proti Švédom a Rusom, mohli Slováci iba prekvapiť. Keby sa ich súperi náhodou zle vyspali... Tréneri však dobre vedeli, že kľúč, ktorý by im mohol pootvoriť dvierka do štvrťfinále, visí na hokejkách Fínov. "My sme však do každého zápasu išli s tým, že ho chceme vyhrať. Aj proti Švédom a Rusom. V súboji so Švédmi nás mrzela najmä individálna chyba, po ktorej padol druhý gól Severanov, a i keď sme potom znížili na 1:3, mali sme už málo času, aby sme výsledok zvrátili. Myslím si, že proti skúsenému švédskemu mužstvu sme podali najmä v poslednej tretine veľmi dobrý výkon."

Ani proti Rusom vraj Slováci vopred neskladali zbrane, aj keď výzbrojou a vycvičenosťou armády nemohli "zbornej komande" konkurovať. "Aj v tomto zápase sme chceli dosiahnuť dobrý výsledok. Vedeli sme však, že ruským hráčom nemôžeme nechať priestor, voľnosť, lebo potom sú ako uletení, a zastavujú sa veľmi ťažko. Aj keď nás vysoká prehra s nimi veľmi mrzela, nerobili sme si z toho zápasu príliš ťažkú hlavu, a pripravovali sme mužstvo na rozhodujúci duel s Fínmi. A to sa nám podarilo dokonale, aj keď sme si postup zaistili až po samostatných nájazdoch. O tom, že sme boli lepší, svedčí aj početnosť striel 32:12 v náš prospech. Aj tento pomer jasne odzrkadľuje, že sme mali tlak. Fíni však veľmi dôsledne bránili, takže sme na ich zdolanie potrebovali až nájazdy."

Mladí Slováci si pri ich premieňaní počínali ako ostrieľaní mazáci. "Počas celej sezóny chlapci trénujú samostatné nájazdy, dvakrát-trikrát do týždňa, robia súťaže o najlepšieho strelca, takže majú v tom už nejakú zručnosť. Bezák s Tatarom proti Fínom premenili, a na Uhnáka sa už ani nedostalo. Tí boli určení na prvú sériu, ale máme i troch ďalších, ktorí samostatné nájazdy suverénne vedia. Sú to individuálne veci, na ktoré máme, tak ako presilovky či oslabovky, v Púchove čas. Nikto nás tam nenaháňa, že musíme z ľadu dole, že po nás ide trénovať áčko. V Púchove máme na všetko dosť priestoru, a aj z tohto pohľadu to je pre dvadsiatku super projekt."

Po zápase s Fínmi sa chlapci s dvojkrížom na hrudi sťahovali zo staručkého Civic Centra, kde na nich dýchala história hokejovej Kanady, do Scotiabank Place, súčasného stánku ottawských senátorov, kde ich ohúrila hokejová budúcnosť. Pred takmer dvadsaťtisícovou návštevou sa im vôbec neroztriasli kolená, a nadšeným výkonom pozhasínali jednu hviezdu za druhou na americkej vlajke. Aj s pomocou "Supermana" v našej bráne. Jaroslav Janus podal v tom štvrťfinále životný výkon. "Akýže životný, veď má celú kariéru ešte len pred sebou," tvrdí Miroslav Marcinko. "Boli už takí brankári, ktorí v juniorskom veku zažiarili, a potom zhasli. Preto v žiadnom prípade nechcem hovoriť o životnom výkone. Áno, chytal výborne, mal svoj deň, a k dobrému brankárovi patrí aj šťastie, ktoré Jaro proti Američanom tiež mal. Ale nebyť partie, ktorá mu v tom pomáhala, sotva by sa dokázal vypnúť k takému výkonu."

Úprimne povedané, na tri švédske korunky sme nemali ani v odvete, v ktorej sa už hralo o finálové miestenky. Aj keď sme mali partiu rozohranú nad očakávanie... "Nezačínali sme ju však s rovnakými kartami. My sme hrali dva zápasy za dva dni, kým Švédi mali pred semifinále dva dni voľno. Keby oni hrali deň predtým s Amerikou, určite by im ten zápas zobral kopu síl. Ale na to sa nevyhovárame, také bolo vyžrebovanie, na svetovom šampionáte je to normálna vec. Napriek tomu sme Švédom dokázali dlho odolávať." A naši hráči, na rozdiel od iných, si dokázali poradiť aj s "Golemom" vo švédskej bráne, takmer dvojmetrovým Markströmom. "Chlapci pred ním nemali rešpekt, veď okrem domácej Kanady sme boli mužstvom, ktoré mu nastrieľalo v jednom zápase najviac gólov. Prekonali sme ho trikrát, čo sa nepodarilo ani Rusom."

Aj keď Švédi sú objektívne lepší ako Slováci, od postupu do finále nebolo zas až tak ďaleko. "Zápasy na majstrovstvách sveta tejto vekovej kategórie sú nevyspytateľné, náročné na hráčov po fyzickej i psychickej stránke. A nie vždy sa s tým mužstvo dokáže vysporiadať, o čom svedčí príklad z našej skupiny, keď Rusi po hladkom víťazstve nad nami 8:1 vzápätí podľahli Švédom 0:5. Neverím, že my sme ich deň predtým tak vyšťavili, že ten zápas nezvládli."

Aj boj o bronz už skôr rozhoduje psychika, kto po prehrahranom semifinále skôr zdvihne hlavu. Ale čo by sme pred šampionátom dali za to, že by sme sa z neho mali vracať ako štvrtí na svete. "Nemôžeme však lietať v oblakoch, a myslieť si, že keď sme teraz štvrtí, o rok môžeme byť už tretí. Pozor, ten výsledok môže byť celkom iný, ľahko sa môže stať, že opäť budeme bojovať iba o záchranu. Áno, sme štvrtí, ale treba rešpektovať silu našich súperov, musíme si uvedomiť, že takí Švédi, Rusi, či Kanaďania sú o triedu lepší ako my. Týmto krajinám nemôžeme konkurovať každý rok, pretože nemáme toľko hráčov."

Aj preto sa do popredia tlačí slovko - kolektív. "Jednoznačne. K tomu sme viedli chlapcov od konca júla, odkedy sa na začiatku sezóny prvýkrát objavili na ľade. Prirodzene, dajú sa vypichnúť dvaja-traja hráči, ale v prvom rade to bola práca celého kolektívu." Ktorý sa už druhú sezónu formuje v mužskej extralige. Hráči, ktorí pôsobia v zámorí, boli tentoraz vo výbere pre majstrovstvá sveta iba výnimkou. "Janus, Viedenský, Šiška a Kytnar. Je to najmenší počet zámorských hráčov za posledné roky. Chlapcom, ktorí išli do zámoria, sme už v lete povedali, že keď tam nebudú hrať v prvej či druhej päťke, na dres národného tímu nebudú mať nárok. Nebolo by to férové voči tým, ktorých sme doma pripravovali na šampionát päť mesiacov. Veľa kuvikov vravelo, že je to zlé, že celý ten projekt je zbytočný, ale kde inde by to mužstvo malo fungovať, ak nie v mužskej extralige. Aj v Kanade sa zaujímali Fíni, Česi, i ďalší, ako to na Slovensku funguje."

Miroslav Marcinko hral počas svojej reprezentačnej kariéry v Kanade niekoľkokrát, ale nestalo sa mu, že by vykorčuľoval na ľad arény, v ktorej sa tiesnilo takmer dvadsaťtisíc nadšených fanúšikov. "Už prípravný zápas s Kanadou, v Hamiltone, sme hrali pred sedemnásťtisícovou návštevou. Bolo to niečo neskutočné, pre chlapcov i pre nás. Už pred poslednými dvoma zápasmi turnaja vyšla v novinách správa, že padol divácky rekord šampionátu dvadsaťročných. V Civic Centre chodilo na zápasy 9600 až 9800 divákov, vo veľkej hale, kde hrávajú senátori, 19 600."

Slováci zažili jedno i druhé. "Civic Centre je síce staršia i menšia hala, ale pre hokej je tam rovnako dobré zázemie ako v Scotiabank Place. Je veľmi zvláštna tým, že z jednej časti je zrezaná. Jedna pozdĺžna časť, kde sú striedačky, je pod tribúnou štadióna pre americký futbal. Tá hala je v podstate v centre mesta, z hotela sme to mali autobusom asi sedem minút. Ale do novej haly sme cestovali ako z Košíc do Prešova, od hotela to bolo 27 kilometrov. Postavili ju doslova na holej lúke, pri nej sú nákupné strediská i veľké parkoviská. Ale v Ottawe sú haly, kde sa dá hrať hokej, doslova na každej ulici. Je tam dokonca dvanásťkilometrový vodný kanál, na ktorom sa dá celú zimu korčuľovať. Pre korčuliarov sú tam postavené zastávky, kde sa môžu občerstviť. Hokejových hál je v každom kanadskom meste spústa. Ale kým Kanada je hokejová veľmoc, Slovensko sa môže pochváliť, že je aspoň veľmocou v počte benzínových púmp..."

V oboch halách mali všetky mužstvá neskutočný servis. "V šatniach mali chlapci k dispozícii všetko, čo len chceli. Veci na holenie, mydlá, uteráky, s ničím nebol problém. Bolo o nás postarané po každej stránke, všetko klapalo ako hodinky. O hladký priebeh šampionátu sa staralo tisícpäťsto dobrovoľníkov, ktorí to robili bezplatne, len za oblečenie a za stravu. Pomáhali na každom kroku. Oni boli nadšení, že môžu byť súčasťou svetového šampionátu. Hlásilo sa ich toľko, že medzi nimi robili výber."

Záujem o Slovákov v Ottawe rástol od zápasu k zápasu. "Hlásili sa k nám Slováci, ktorí sa chceli dostať k chlapcom čo najbližšie, ale aj Kanaďania. Keď nás ľudia stretávali v meste, vždy nám gratulovali, že obdivujú našu hru. Boli nadšení vtedy, keď sme porazili Američanov. Po zápase ich celá hala zborovo odprevádzala domov: Good bye America! Svojimi výkonmi sme si získali sympatie Ottawčanov. Po poslednom zápase s Rusmi robili obe mužstvá čestné kolečká pred plnými tribúnami. Keď ho krúžili Rusi, hala bola ticho, ale pri našom sa všetci ľudia postavili a nadšene tlieskali a kričali. Nikto z nás ešte nezažil, že by nám niekde vonku diváci tak fandili."

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári