Keď si šla odfotiť veľké smetisko, hrabali sa v ňom deti, supy aj kravy

V predvianočnom období boli médiá plné charitatívnych akcií. Obvykle sa však hovorilo o projektoch pre Slovákov v sociálnej núdzi. Väčšina charitatívnych organizácií je totiž zameraná na pomoc práve v našej krajine. Existujú však i také, ktoré sú aktívne aj ďaleko za našimi hranicami. Niekoľko dobrovoľníkov zo Slovenska sa napríklad rozhodlo spríjemniť obdobie Vianoc ťažko skúšaným deťom v Afrike. V Keni strávili mesačný pobyt, v rámci ktorého deťom rozdávali balíčky s jedlom a inými formami pomoci. Členkou výpravy bola aj Košičanka Anna Podlesná.

Do hlavného mesta Kene - Nairobi priletela Anka 3. decembra. Cieľom cesty bol detský domov s názvom Detská záhrada (Children´s Garden) v slame Kawangware. Košičanka bývala priamo v Detskej záhrade. Budovu, ktorú kúpila darkyňa z Kanady, spravuje zakladateľ Moses Ndungu. Na prvom poschodí spia deti a staršie dievčatá. Na druhom žije Mosesova rodina a ešte dve rodiny v podnájme. Na treťom je Mosesova kancelária a izba pre dobrovoľníkov, či zopár nájomníkov. Chlapci spia v susednej budove.

"Na Slovensku znamená detský domov niečo úplne iné ako v Keni. Tu, ak sa dieťa dostane do domova, je to pre neho záchrana a nádej na lepší život." Dávky v nezamestnanosti či iná sociálna starostlivosť neexistujú. Deti pracujú, aby uživili svoju rodinu. "Tie, ktoré sú v Detskej záhrade, sú z ulice, kde mnohé museli kradnúť, aby prežili. Zažili hotové peklo, týranie, zneužívanie. Detská záhrada je zároveň aj ´rehabilitačné´ centrum, kde ich učia základné hygienické, či spoločenské návyky a odvykajú od ´dlhých prstov´."

Detský domov vznikol v roku 2001 zasadením prvého stromu, pod ktorým začali Sylvia a Moses učiť prvých päť detí. "V súčasnosti je tam zhruba 170 detí ubytovaných a ďalších 70 dochádza do školy zo slumu. Detská záhrada je oplotený objekt, strážený dvoma strážcami. Má dve ihriská, trojposchodovú budovu a plechovú halu, z ktorej urobili školu. Za jedálňou sa nachádza prístavok, kde sa deťom varí. Chovajú tri kravy a zajace." Smutné je, že na tento projekt od štátu nedostávajú žiadne financie. Všetko je hradené z príspevkov charitatívnych organizácií najmä zo Slovenska, Kanady, Anglicka, či Švajčiarska.

Už po prvých zvítaniach s domácimi sa Anka zoznamovala s krutou realitou. "Pri východe z budovy sa na nás ´nalepili´ babies asi trojročné deti. Bolo mi veľmi ťažko, keď som im na hlávkach videla vredy a všelijaké chrasty. Jeden maličký mal celú tvár pokrytú hnisom. Problém s tými vredmi na hlávkach je ten, že detí je veľa, spia na spoločných posteliach a tak si infekcie prenášajú." Podmienky, v ktorých miestni ľudia žijú, si našinec nedokáže predstaviť. Všade boli samé plechové chatrče s rozmermi 6 x 6 metrov.

Celkové spoločenské usporiadanie v Keni zlyháva. Kriminalita je veľmi rozšírená, na mnohých miestach mimo dosahu polície. "Kmene na severe medzi sebou bojujú, ale chránia bielych, lebo ak by sa niečo stalo bielym, prišla by polícia a armáda. Keďže sú to väčšinou zlodeji dobytka, svoje ´malé vojny´ si chcú udržať len medzi sebou." Ľudský život v týchto končinách teda akoby strácal svoju hodnotu. "Bežne sa vraj stáva, že keď pristihnú človeka, ktorý kradol a nablízku nie je polícia, rozvášnený dav ho jednoducho ukameňuje."

Deti mali v decembri prázdniny. Bolo tam leto. "Keď som tam bola, nechodili do školy, ale mali povinné aktivity ako upratovanie, športové hry, tanec, či biblické štúdium." Jednou z aktivít, ktoré dobrovoľníci v Keni vyvíjajú, je zháňanie financií na štúdium pre tínedžerov, ktorí si to nemôžu dovoliť. "Okolo 27. decembra čakali na výsledky záverečných skúšok zo základných škôl. Podľa nich dostanú pozvanie na stredné školy, na ktoré sa môžu prihlásiť ak majú na zaplatenie školného, kúpenie uniforiem, dopravu, internát atď. Moses mi vysvetľoval, že nie je dobré, ak musia mať uniformy a bývať na internátoch. Kvôli tomu si totiž deti zo slumu štúdium nemôžu dovoliť." Deti z Detskej záhrady nemajú uniformy a učia sa v tom, čo nosia. Moses im takto umožňuje získať aspoň základné vzdelanie.

Už aj na Slovensku je dosť rozšírená možnosť "adoptovať" si dieťa z Afriky. Počul o tom azda každý, veľa ľudí však tomuto systému nedôveruje a obáva sa, že sa finančný príspevok, ktorý dieťaťu pošle, naplní cudzie vrecko. Anka sa vraj na vlastné oči presvedčila o opaku. Deti dokonca môžu so svojimi donormi byť v pomerne častom kontakte. "Bolo pre mňa prekvapením počuť, ako deti očakávajú listy od svojich donorov. Sú to asi jediné listy, ktoré im niekto pošle a tešia sa na ne. Po tejto skúsenosti sa budem snažiť písať do Detskej záhrady čo najviac listov."

Anka si bola s Mosesom pozrieť obrovské smetisko, ktoré sa nachádza pri Detskej záhrade. Chceli si totiž vyfotiť veľké supy, ktoré tam hľadajú potravu. Veľkosť smetiska by prirovnala k polovici Hlavnej ulice v Košiciach. "Bolo tam mnoho detí, kôz, supov, kráv toto všetko sa hrabalo v odpadkoch. Kým nás nezbadali, odfotila som si niektoré časti. Ale keď si nás ľudia všimli, začali kričať No Pictures!. A vyslali na nás asi ich vodkyňu vysokú černošku v zástere. Tá chcela peniaze za to, že si to môžeme odfotiť. Odmietli sme napriek tomu, že sme boli štyria a voči tej halde ľudí by sme boli bezmocní." Preto sa radšej otočili a odišli do Detskej záhrady.

Slovenskí dobrovoľníci sa zúčastňovali množstva pomocných prác. Ošetrovali chorých, upratovali, vymýšľali programu pre deti. Dôležitá bola aj materiálna podpora. Deťom priniesli oblečenie, hygienické potreby, pomohli im kúpiť varhany, chlapcom priniesli kopačky, dokúpili im postele, siete proti komárom, či iné vybavenie domácnosti. Veci pre nás bežné, pre Keňanov však hotové poklady.

Vrcholom mesiaca bola slávnostná štedrovečerná bohoslužba, večera, a hudobno - zábavný program, ktorý pripravili spolu s deťmi. Na druhý deň dostalo každé dieťa vianočný darček v podobe hygienického balíčka. Dobrovoľníci zároveň navštívili príbuzných detí z Detskej záhrady, ktorí žijú v slume a rozdali im potraviny. Tie dostali v podobe lavórov (lavóry využívajú na umývanie a pranie). Každý z nich obsahoval 1 kg múky, 1 kg ryže, 1 kg soli, 1 kg cukru, 1/2 l mlieka, mrkvu, mangá, pomaranče a banány. "Viaceri nám povedali, že nevedeli, čo budú večer jesť. Niektoré ženy boli HIV pozitívne a tak sa nemohli starať o svoje deti." Táto akcia, tzv. košíková brigáda, bola jednou z nosných aktivít projektu.

Z Afriky sa domov vrátili na Silvestra plní príjemných i nepríjemných zážitkov. Pre Anku bolo ťažké sledovať všetkú tu biedu, no na druhej strane ju hrial pocit, že pomoc, ktorú keňským deťom poskytujú, má zmysel. Preto sa rozhodli v spolupráci s Detskou záhradou naďalej pokračovať. Jedinou prekážkou i naďalej ostáva len neochota mnohých ľudí pomôcť. "Naše peniaze tam majú omnoho vyššiu hodnotu ako u nás a aj drobný príspevok môže pomôcť. Investícia do vzdelania týchto detí je reálnou šancou na ich lepší život - znie to ako slogan UNICEF, ale ja to tak cítim a vnímam," uzavrela dobrovoľníčka z Košíc.

Akciu "Košíková brigáda" odštartoval Angličan Daniel Shaw na základe príhody, ktorú zažil ako 12-ročný chlapec

Chudobným ľuďom rozdali vyše štyri tisíc košíkov s jedlom

Minuloročná Vianočná večera v Keni bola súčasťou série podobných akcií, nazvaných Košíková brigáda, ktorá sa už niekoľko rokov koná pod záštitou viacerých neziskových organizácií na čele s hlavným mozgom tohto projektu - Danielom Shawom. Ide o Angličana, ktorý sedem rokov žije na Slovensku - v Piešťanoch.

Samotná myšlienka projektu vznikla rozprávkovo. "Stalo sa to pred mnohými rokmi na Vianoce v severnom Anglicku," spomína D. Shaw. "Namiesto toho, aby sa istá rodina tešila na deň plný radosti a štastia, myslela na to, čo nikdy nemala alebo mať nebude. Zúrila totiž veľká finančná kríza." Odrazu niekto zaklopal na dvere. Najstarší syn otvoril a pozdravil vysokého muža, stojaceho medzi dverami. Ten s úsmevom na tvári držal košík s vianočnými darčekmi. Muž potom povedal, že darček, ktorý drží v ruke, je od niekoho, kto chce, aby vedeli, že ich má rád.

"Najstarší syn ostal prekvapený a úplne bez slov. Muž, podávajúc košík, zaželal synovi veselé Vianoce a odišiel." Od tohto momentu sa život tomu chlapcovi úplne zmenil. Uvedomil si, že sú na svete aj takí cudzí ľudia, čo sa zaujímajú o život druhých. A zaviazal sa, že raz urobí to isté človeku, ktorý bude v takej istej núdzi, ako bola táto mladá rodina. "Prečo tento príbeh rozprávam? Lebo ten najstarší syn v tomto príbehu som bol ja. Mal som vtedy 12 rokov..."

V roku 2005 si D. Shaw na tento zážitok spomenul a s niekoľkými priateľmi rozdal vyše 1 000 košíkov s jedlom chudobným ľuďom na Ukrajine. "Pokračovali sme v ďalšom roku. Osobne sme rozdali vyše 3 000 košíkov v Rumunsku, Srbsku, Maďarsku aj na Slovensko." Zvyčajne oslovujú rodiny na Slovensku, aby pripravili košíky s jedlom a malými darčekmi pre chudobné rodiny, deti z detských domovov, či ťažko chorých ľudí. "Tieto košíky pozbierame a odnesieme ľuďom, ktorých chceme na Vianoce potešiť. O tom, kam tieto košíky putujú, rozhodujú ľudia z miestnych komunít." Väčšinou ide o ľudí z cirkvi alebo neziskových organizácií, ktorí vedia najlepšie posúdiť, kto túto pomoc naozaj potrebuje.

Mnoho ľudí si hovorí, že nemôžu na podobné akcie prispievať. Veď koniec koncov každý má vlastné problémy. To je pri snahách D.Shawa najväčšou prekážkou. "Veľa našincov si hovorí, že nikto nemá väčšie problémy ako oni. Pritom si stačí všimnúť osudy ľudí okolo nás. Denne sa stretávame s ľuďmi, ktorí nemajú vôbec žiadnu rodinu a musia každý deň bojovať so životom na ulici. Iní zápasia s ťažkými chorobami a možno strávia Vianoce v nemocnici."

Pomoc poskytujú ľuďom v krajinách, kde sa s problémami stretávajňu každý deň, nielen na Vianoce. Napriek tomu si však D. Shaw myslí, že každá podobná, aj keď jednorazová akcia, má svoj zmysel. "Život je dar. Takéto akcie sú možnosťou vrátiť niečo späť. Každý jeden príspevok môže skutočne zmeniť život celej rodiny v núdzi. A hoci nebudú nikdy poznať toho, kto im pomohol, vždy budú na tento skutok spomínať."

Stranu pripravil: Tomášč LEMEŠANI

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári