Práca v tíme by mu nevyhovovala. Najradšej si všetko urobí sám

Český inštrumentalista Jiří Stivín prijal v polovici decembra minulého roka pozvanie na Slovensko a zahral aj svojim fanúšikom v Košiciach. Koncert, ktorý zorganizovala agentúra Petty Racin, umocňovala atmosféra kostola Najsvätejšej Trojice na Hlavnej ulici, v ktorom sa konal.

Chrám je miesto, kde sa človek nejako automaticky zbavuje starostí a trápení, v ňom je akoby bližšie k Bohu. Občas asi každý človek potrebuje v niečo veriť, mať nejakú pomyselnú oporu, či stĺp, o ktorý sa oprie, keď mu je ťažko. Inak to nie je ani u J. Stivína. "V prvom rade verím v samotný život. Napriek tomu, že nie som skalne veriaci, akceptujem pána Boha, akceptujem, že tu nie sme sami na tomto svete. Snažím sa žiť život v duchu určitých noriem, o ktorých v podvedomí cítim, že sú správne."

Košický koncert bol venovaný "nechceným" deťom. J. Stivín priznáva, že sa mu občas v živote stalo, že aj on sa cítil nechcený. "Asi sa to sem tam stáva každému. Dôležité je, aby si z toho nikto nerobil ťažkú hlavu. Také pocity sú normálne, len sa s tým treba vedieť rýchlo vyrovnať. Práve v takých chvíľach pomáha, ak má človek prácu, ktorá ho baví a zaujíma, ktorá mu vyplní nejakú medzeru." Je krásne vidieť umelca, ktorý žije tým, čo divákom a poslucháčom prezentuje. Keď to nie je len šou pre danú chvíľu. "Pre mňa hudba znamená predovšetkým slobodu. Je to pre mňa možnosť preniesť konkrétnu atmosféru i svoje myšlienky a pocity k poslucháčom. A hlavne, znamená pre mňa naozaj veľmi veľa."

V produkcii J. Stivína by sme asi ťažko hľadali žáner, ktorému sa vyhol. Nerobí rozdiel medzi barokom, folkórom či džezom. Najradšej má tú hudbu, ktorú práve hrá. "Ono je to, navyše, asi hlavne v osobnostiach. V každom hudobnom žánri sú veľké osobnosti. Ak má upúta nejaká hudobná osobnosť, upúta ma i žáner. Čomu dávam prednosť je, aby hudba nebola dril. Záleží mi na tom, aby bolo všetko uvoľnené. Ak je hranie uvoľnené, môže prísť na rad improvizácia, ktorá sa dá uplatniť skoro v každom žánri. Aj keď je to, samozrejme, otázka miery." Neimprovizuje vraj len v hudbe, ale aj v živote. "Dokonca stále," priznáva sa. "Veľakrát tu ani iná šanca nie je."

O J. Stivínovi je známe, že hrá na všetkom, čo "mu príde pod ruky". Vo väčšine prípadov je muzikant samouk. "Mal som učiteľa akurát na flautu, ale na ostatné nástroje som sa učil a učím hrať sám." Okrem toho, že je samouk, vyrába si sám aj nástroje, na ktorých hrá. "Vo väčšine prípadov je to tak. Niektoré mi robil jeden umelec zo Slovenska. Nemám však pocit, že musím mať za každú cenu niečo nové. Už mám svoje stabilné i odskúšané, na ktorých hrávam."

Názov programu, s ktorým sa v Košiciach prezentoval je "Sám so svojím tieňom". Hovorí, že aj on, tak ako každý, má svoje tiene. "Je to myslené obrazne aj doslova. Na jednej strane som na javisku celkom sám. No na druhej strane, tam mám rôzne hudobné sprievody, ktoré možno chápať ako akési moje tiene. Niektoré doprovody sú z mojich CD, niektoré som si pripravil zvlášť."

Z veľkou obľubou sa venuje starej, barokovej hudbe. Mnoho práce mu dalo a dáva zháňanie dobových notových zápisov. "K niektorej hudbe je naozaj potrebné prácne hľadať nejaké záznamy. U iných žánrov, napríklad v barokovej hudbe, už noty boli. Boli dokonca aj učebnice. Bohužiaľ, v súčasnosti ľudia, aj keď hrávajú starú hudbu, veľmi sa jej nevenujú a už ani nevedia, ako sa má správne hrať."

Okľukou, ale predsa

Napriek tomu, že J. Stivín stojí na špici Československých hudobníkov, jeho cesta k hraniu a k tomu druhu umenia nebola priama a bez ťažkostí. Vyštudoval fotografiu a kameru, pracoval vo filmových ateliéroch na Barrandove ako "kulisák"... K hudbe "privoňal" až ako dospelý a už ju neopustil. Dobre si však pamätá na svoje prvé peniaze, ktoré zarobil vďaka hraniu. "Bolo to v kapele Sputnici. Išlo o rockovú a istým spôsobom aj profesionálnu kapelu, jej členovia boli moji bratranci. Hral som v tom čase na saxofón asi dva týždne. Zavolali mi, že potrebujú saxofonistu a či viem hrať. Tak som im odpovedal, že áno. Tak som tam potom ´chrčal´ postojačky. Bol to môj prvý kšeft a potom prišli ďalšie. Síce malé, ale potešili."

Dlho sa vraj "hľadal". Dlho nevedel, čo vlastne chce robiť. Patril k deťom, ktoré sa o nič nezaujímali. "Nikdy ma nič nebavilo tak, aby som sa tomu chcel v dospelosti venovať. Dokonca som ani nevedel, čo chcem študovať. Aj na Barrandov som išiel pracovať len preto, že som nenašiel inú alternatívu, ako sa živiť a čím sa zaoberať. Mama bola herečka, tak mi našla prácu v tých filmových ateliéroch. Nakoniec som sa tam chytil, pretože ma začalo baviť fotografovanie a zapáčilo sa mi natoľko, že som urobil skúšky na FAMU. Počas štúdií som však zisťoval, že ma viac baví hudba, takže som začal cvičiť hru na rôzne nástroje. Dá sa povedať, že som sa takto rôzne pretváral."

Začal hrať, keď mal 18 rokov. Pre niektorých ľudí z jeho okolia to bolo dosť nepochopiteľné a nestráviteľné. Našli sa aj mnohí, ktorí ho odhovárali. "Keď som povedal kamarátovi, že chcem robiť hudbu, spýtal sa ma, či som sa zbláznil, začínať v osemnástich. Vraj nemám absolútnu šancu. Že zo mňa nemôže byť žiaden muzikant, že sa mám radšej učiť jazyky. Nedal som sa odradiť. Mám vlastnú teóriu, ktorú volám ´Moment najvyššej naliehavosti´. Proste, keď chcem, tak je jedno, kedy začnem. Je o tom aj jeden vtip: Anglický lord leží na smrteľnej posteli. Príbuzní už čakajú, kedy zatvorí oči, mnohí sa aj tešia, že budú dediť. On, ako tam tak leží, odrazu zašepká, aby mu zavolali učiteľa čínštiny, lebo sa chce začať učiť čínsky. Všetci sa čudovali a dohovárali mu, že na to nie je vhodný čas. A lord sa opýtal: Tak kedy, ak nie teraz...?"

J. Stivín sa netají názorom, že považuje za scestné presvedčenie, že všetkému sa treba učiť a venovať v detstve a rannej mladosti. "Aj celé školstvo je scestné. A v hudbe zvlášť. Ak chce niekto hrať, nech hrá, nech sa učí. Dôležité je, aby mal talent a aby ho to bavilo. Mal som výhodu, že som mal kopec času, lebo som študoval na vysokej škole. Dospelí, ktorí pracujú, nemajú toľko času a možností cvičiť. Hrával som aj desať hodín denne, lebo som mal k tomu podmienky. Mal som takzvané umelecké voľno, kedy som mal odovzdať nejakú prácu, niečo nakrútiť, tak som to rýchlo urobil a mohol som si hrať. To je na tom to smutné, že dospelý sa musí v prvom rade živiť, musí zarábať a už nemá čas robiť to, čo ho baví."

V každom prípade vraj netreba nikoho zatracovať. "Kto chce hrať na nejaký nástroj, nie je potreba, aby chodil do školy. Škola chce výsledky, škola chce zo svojich žiakov nejako profitovať. V škole nesmie nikto vynikať, lebo ak sa tak stane, tak si povedia, preč s ním. Napríklad Bohuslav Martin bol vyhodený z konzervatória pre nedostatok talentu. Tí učitelia potrebujú mať všetkých v jednej rovine. To je ten problém, že sa nedáva dôraz na osobnosti. Že sa osobnostiam nedovoľuje vyniknúť a prejaviť sa. Nepodporujú sa ani nepreferujú. Osobnosť sa preferuje vtedy, keď ju potrebujú. Tie osobnosti idú istým spôsobom učiteľom na nervy. Zvlášť, keď majú iný názor, než ten učiteľ."

Mnohí umelci v bývalom Československu mali občas problém s predstaviteľmi vtedajšieho režimu. Mnohí museli svoje umenie "okresávať", aby vyhovovalo tým hore. "Mojím šťastím bolo, že som robil hudbu, ktorá ma bavila a tiež to, že som si ju robil sám a nepotreboval som k nej nejaké veľké finančné zázemie. V tom čase som nemal ani rodinu, o ktorú by som sa musel starať a ktorú by som musel živiť. Žil som len s mamou a študoval som na vysokej škole, takže som nepotreboval robiť komerčné veci. Okrem toho som robil džez a v momente, keď sme mali možnosť si ho niekde zahrať, tak sme ho hrali. Boľševika ten džez veľmi netrápil, lebo mu veľmi nerozumel. Aj keď by sa dalo povedať, že džez zaváňa západom, nebojkotovali ho natoľko, ako pop music alebo rockovú hudbu, lebo to boli ďaleko komerčnejšie záležitosti. A boli pre nich nebezpečnejšie aj obsahovo. Do džezových klubov chodilo päťdesiat či sto ľudí, takže to nebola natoľko masová záležitosť, aby sa mohol niekto cítiť ohrozený. Preto sme ho mohli viac hrávať. A hlavne v džeze nie sú texty, tam sa nehovorí, nespievajú slová. Keď niekto spieval pesničku s anglickými slovami, to už bol problém, to už prekážalo. Ale keď som hral ja anglickú skladbu, tak to tí komunisti nepoznali. Hrali sme za totality aj Krylove pesničky, samozrejme, len akusticky a oni fakt nepoznali ani to ."

Málokto by čakal, že umelec ako J. Stivín, môže byť aj "technickým manijakom". Jeho favoritom sú počítače z dielne "apple". Okrem toho má aj ďalšie svoje "obľúbené" činnosti. "Okrem hrania najradšej spím," smeje sa. "Občas si zajazdím na bicykli, občas behám na lyžiach, sem tam sa prechádzam po lese... Rád chodím do kina a tiež si doma rád púšťam filmy. No a hlavne, v poslednom čase rád nakrúcam videofilmy, takže som sa predsa len po rokoch, na staré kolená, dostal k tomu, čo som vyštudoval. Dokončil som dokument o mojej mame, ktorá bola herečka a teraz robím dokument o Honzovi Malířovi, ktorý je kameramanom režisérky Viery Chytilovej."

Aj keď ho fotenie a filmovanie vždy bavilo, nebol by si pomyslel, že sa k tomu v takej miere napokon vráti. "Jednako k tomu nebola zvláštna príležitosť a tiež v minulej dobe nebola k dispozícii kvalitná technika a v takej miere, ako je tomu dnes. Kedysi sa nedalo točiť vlastné video profesionálne a teraz sa to už bez problémov dá. Najradšej si robím všetko sám. Nemám žiaden tím. Sám si robím kameru, réžiu aj strih. Aj to bolo dôvodom, prečo som opustil filmárčinu. Odradilo ma, keď som videl, že si sám nevystačím. Musel by som pracovať v tíme a to mi nevyhovovalo. V mojom prípade je najlepšie, keď si všetko urobím sám."

Dátum narodenia: 14.11.1942

Znamenie: škorpión

Miesto narodenia: Praha

Vzdelanie: FAMU

Stav: ženatý

Záľuby: bicyklovanie, nakrúcanie dokumentov

Jarmila REPOVSKÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári