Košičan Ľudovít Adamec strávil takmer tri týždne v bývalom "zakázanom" sovietskom meste - Vladivostoku

Za hodinovým meškaním pristátia bol možno paralelný let premiéra Putina

Pri výbere lokality pre strávenie letnej dovolenky sa väčšina Slovákov zameriava na pobrežie Stredozemného mora. Láka ich teplá voda, vysoká pravdepodobnosť ustáleného počasia i komfort zabehaných destinácií. Nájdu sa však aj takí dovolenkári, ktorí sú za vhodnými klimatickými podmienkami ochotní precestovať pol sveta. Napríklad na opačný koniec Ázie. Tentoraz nemáme na mysli Thajsko, Čínu alebo Indiu, ale severnejšie oblasti. Košičan Ľudovit Adamec si dnes zaspomína na takmer trojtýždňový pobyt v ruskom meste Vladivostok.

V pozadí nápadu, navštíviť jedno z najvýchodnejšie položených miest bývalého Sovietskeho zväzu, nebola iba snaha spoznať ho, ale aj dopraviť sa tam celkom netradične. "V rokoch 1975 až 1981 som študoval vo vtedajšom Leningrade a spolu s partiou priateľov sme sa rozhodli pripomenúť si študentské časy jazdou transsibírskou magistrálou. Tá vedie z Moskvy naprieč celým Ruskom až do Vladivostoku," spomína Ľ. Adamec. "Do toho mesta preto, lebo mám odtiaľ kamarátku Irinu, ktorá dlhé roky žije v Košiciach. Nadšencov pre takúto cestu bolo spočiatku asi dvadsať, napokon sme ostali dva manželské páry. Irina s manželom, mojim leningradským spolužiakom Marianom a ja s manželkou Tatianou, ktorá je tiež Ruska."

Z pôvodných plánov, absolvovať cestu na opačný koniec zemegule vlakom, napokon jej aktéri zľavili. Uvedomili si, že v uzavretom vagóne by museli stráviť dlhých sedem dní, čo by so sebou nieslo vysoké riziko nudy. A to aj napriek tomu, že všetky kupé sú komfortne vybavené. Napríklad plazmovým televízorom, kde sa okrem klasických filmov dajú sledovať dokumenty o krajine, ktorou vlak práve prechádza. "Preto sme pôvodný plán upravili na let z Moskvy do Irkutska a až odtiaľ vlakom do Vladivostoku. Tak by sme ešte absolvovali aj jazdu magistrálou pozdĺž jazera Bajkal, ktoré sme chceli vidieť zblízka. No aj z tejto alternatívy napokon zišlo. Uvedomili sme si, že za posledné dva - tri roky prišlo z Irkutska niekoľko správ o leteckých nešťastiach. Raz sa lietadlo netrafilo na dráhu, inokedy z nej po pristátí vybočilo. Tak sme sa napokon rozhodli, že do cieľa cesty sa prepravíme z Moskvy iba letecky a transsibírsku magistrálu si vyskúšame inokedy."

XXXXXXXXXX

Po vybavení víz, ktoré sú na vstup do Ruska nevyhnutné, absolvovali štyria Košičania v auguste najprv let z Budapešti do Moskvy. Tri hodiny, ktoré mali v hlavnom meste Ruska k dobru, využili na prehliadku letiska Šeremetievo a malé občerstvenie. "Malé však bolo iba objemom. Za jedno pivo a kávu so smotánkou sme zaplatili 220, rsp. 195 a 45 rubľov. Spolu 460 rubľov, čo je pri kurze 85 halierov za rubeľ asi 390 korún. Pri spomienke na ceny v čase nášho štúdia sme svorne s povzdychom skonštatovali, že pomery v Rusku sa odvtedy veľmi zmenili," poznamenal Ľ. Adamec s úsmevom. Po krátkej prestávke nasadli do Boeingu 767 spoločnosti Aeroflot a nabrali kurz Vladivostok. Ten je vzdušnou čiarou vzdialený okolo 6 tisíc kilometrov, ktoré sa dajú zvládnuť za asi deväť hodín. Je to približne ako let do Ameriky. Akurát s tým rozdielom, že tam sa letí na západ a nad oceánom, kým naprieč Ruskom na východ a nad pevninou.

Let ubiehal kvartetu Košičanov bez rušivých momentov. V pomerne komfortne vybavenom lietadle dostali dvakrát najesť (raz lososa, potom kurča) a ak práve nespali, na operadle pred sebou mali obrazovku, kde mohli okrem iného sledovať aj trasu letu. "Kým po celý čas sme mali slnko po pravej strane, pred avizovaným pristátím sa odrazu ocitlo vľavo. Po chvíli sme si uvedomili, že krúžime," spomína Ľ. Adamec na kuriózny okamih. "Na monitore sa odrazu namiesto bodu pristátia - Vladivostok, objavil ostrov Sachalin. Nikto nám nič neoznámil a preto sme začali byť trochu nervózni. Upokojovalo nás však vedomie, že ak by sme aj na Sachaline pristáli, do Vladivostoku nás aj tak budú musieť nejako dopraviť."

Keď lietadlo urobilo asi štyri obrátky, odrazu sa miesto pristátia zmenilo na Chabarovsk. To už sa začali cestujúci ozývať a vtedy im bolo oznámené, že vo Vladivostoku je hmla a zlé podmienky na pristátie. Napokon po šiestej obrátke nabralo lietadlo opäť kurz na Vladivostok, kde aj bezpečne pristálo. Košičanov tam čakal Irinin brat Saša, ktorý síce miernu hmlu potvrdil, no nie takú, aby spôsobila komplikácie s pristávaním. "Až neskôr sme sa dozvedeli, že sme leteli paralelne s lietadlom, v ktorom bol ruský exprezident a v tom čase už premiér Vladimír Putin. Kým pristál a opustil letisko, my sme možno museli krúžiť vo vzduchu a čakať..."

Mesto Vladivostok leží na polostrove v zátoke Petra Veľkého, ktorý z jednej strany obmýva záliv Usurijský a z druhej Amurský záliv. Je administratívne centrum Prímorského kraja a nachádza sa v blízkosti hraníc s Čínou a Severnou Kóreou. Je jedným z najjužnejších miest Ruska a podobnú zemepisnú dĺžku má v Európe napríklad Marseille, Rím či stred Jadranského mora. Voči Moskve je časový posun plus 7 hodín, voči Slovensku o ďalšie dve. "Oblasť dnešného Vladivostoku bola osídlená ešte pred vznikom Číny či Ruska a po prvý raz sa objavila na mapách za vlády dynastie Juan na konci 13. storočia," načrel Ľ. Adamec do histórie tejto oblasti. "Základy budúceho mesta začali Rusi stavať okolo roku 1860 a ako vojenská základňa funguje od roku 1871. Koncom 19. storočia sa práve tu začalo s výstavbou transsibírskej magistrály, vedúcej naprieč južnou časťou Sibíri až k európskej časti Ruska. Začiatkom 20. storočia sa mesto rozvíjalo a žilo najmä obchodom s Čínou a Japonskom."

Po víťazstve bolševikov väčšina z vyše 400 tisíc obyvateľov utiekla do USA, medzi nimi aj jednotky Československých légií. Počas fungovania ZSSR sa prístav zrekonštruoval a mesto sa stalo sídlom Tichomorskej námornej flotily. Leží totiž takmer oproti najväčšiemu japonskému ostrovu Honšú a malo teda dôležitý strategický význam. Ako prvý štátnik navštívil Vladivostok Nikita Chruščov a prirovnal ho k americkému San Franciscu. To preto, lebo jeho väčšia časť sa tiež rozprestiera na pahorkoch, ktoré miestni volajú sopky. "Až do roku 1992 bolo mesto z dôvodu utajenia uzavreté nielen cudzincom, ale o nejakom príliš voľnom pohybe sa nedalo hovoriť ani v prípade domácich. Po rozpade Sovietskeho zväzu funguje Vladivostok ako normálne mesto, v ktorom sídlia konzuláty viacerých krajín. Je centrom výroby vojenskej techniky, lodí i centrom rybolovu. Počet obyvateľov je okolo 750 tisíc, v meste vychádza okolo 40 denníkov."

XXXXXXXX

Hneď po vystúpení z lietadla, resp. po opustení letištného terminálu, si kvarteto Košičanov uvedomilo jeden závažný fakt. A to, že vozový park sa oproti časom ich štúdia podstatne zmenil. Kým voľakedy jazdili po cestách klasické ZIL-y, lady či moskviče a tí majetnejší sa vozili vo volgách, teraz po nich neostalo ani stopy. "Takmer 95 percent tvorili japonské značky, najmä toyoty. Kuriózne na nich bolo, že všetky mali volanty na pravej strane, teda ako v Japonsku, či v Anglicku. To preto, lebo väčšina automobilov sa predáva ako ojazdené a dovezené z Japonska. Pri predaji majú ako štvorročné najazdené okolo 40 tisíc kilometrov a sú v perfektom stave, dokonca ešte voňajú novotou. Japonci sú totiž veľmi čistotní a mnohí sa do auta dokonca prezúvajú."

Hoci majú volanty na pravej strane, všetky autá jazdia tak, ako u nás, v Európe. Boli síce úvahy, že by sa presunuli doľava, no keďže volantmi na opačnej strane je špecifický iba Vladivostok, jeho vodiči by mali po opustení mesta problémy. Jediní, ktorí šoférujú s volantom vľavo, sú majitelia luxusných mercedesov a vodiči MHD. Tá je, mimochodom špecifická tým, že za jazdu sa vodičovi platí až na konci jazdy, pred vystúpením. "Vpravo majú volant aj vozidlá milície, sanitky či všetky nákladné autá. Keďže ceny ojazdených áut sa pohybujú okolo 10 do 15 tisíc dolárov a dovoliť si ich môže kde kto, podľa toho vyzerá mestská premávka. Mal som pocit, že tých áut je viac, ako obyvateľov. Od rána do večera to bola jedna veľká zápcha a vtedy som si uvedomil, ako by to mohlo vyzerať v Košiciach, keby autá stáli polovicu súčasnej ceny..."

Počas svojho takmer trojtýždňového pobytu absolvovali Košičania niekoľko návštev priateľov a najbližšej rodiny miestnej rodáčky Iriny. Špecifikom občerstvenia vždy boli tri nemenné zložky. Červená ryba, kaviár, šampanské. "Okrem návštev sme absolvovali prehliadky všetkých najdôležitejších pamätihodností mesta. Napríklad vojenskej pevnosti či vyradenej vojenskej ponorky. Zaujímavá bola aj bronzová socha usurijského tigra, ktorý je symbolom mesta a nachádza sa aj v erbe. Kedysi sa zatúlal až do predmestí, dnes sa jeho populácia vo voľnej prírode odhaduje na 400 kusov. Samozrejme, navštívili sme aj miestne pláže, kam v tom čase zamierilo množstvo dovolenkárov. More malo teplotu okolo 23 °C a vzduch o sedem viac."

Nemenej atraktívna bola aj návšteva prímorského inštitútu, kde vedci pracovali na hľadaní alternatívnych foriem potravy. Kvarteto Košičanov tam strávilo päť dní a okrem vylihovania na plážach sa dostali aj na miesta, ktoré sú vyhradené iba výskumu. "Ja sa rád potápam a keď som v Chorvátsku, stále mám pocit, že je toho pod hladinou stále menej a menej. No keď som sa ponoril v tých zátokách, neveril som vlastným očiam. Po hladinou to doslova žilo. Pozorovať som mohol množstvo rôznych živočíchov v neskutočných farbách a oveľa väčších rozmerov, než na aké som bol zvyknutý. Po prvý raz som tiež ochutnal morského ježka. Kaviár z jedného účinkuje ako afrodiziakum, no z piatich kusov už môže byť jedovatý."

V pamäti Ľ. Adamca utkvel aj výlet za hubami do lesa, v ktorom rástlo vyše metrové papradie a lietali v ňom motýle, veľké ako menšie vtáky. Od slovenského lesa sa odlišoval aj v tom, že hoci bola horúčava, museli si natiahnuť plášte a dávať pozor pod nohy. To preto, lebo bol domovom jedovatého hada - ščitomordnika a veľkého pavúka - krestovika. "Zo zvierat sme ešte videli miestnu atrakciu - kolóniu voľne žijúcich tuleňov. Na turistov sú zvyknutí natoľko, že sme sa k nim na loďke mohli priblížiť na vzdialenosť vari 15 metrov. Až potom skočili zo skaly do vody a zvedavo okolo nás krúžili..."

Tri týždne ubehli ako voda. Cestou späť strávili Košičania dva dni v Moskve. Skonštatovali, že od poslednej návštevy sa zmenila na nepoznanie. Na veľkom i malom Arbate pribudli butiky prestížnych značiek, na každom rohu kasína, banky a fitnes centrá. Samozrejme, po sovietskych ladách a volgách už nebolo ani stopy, nahradili ich samé svetové luxusné značky. Po návšteve známych, kde si "vymenili darčeky" (whisky za vodku), odletelo slovenské kvarteto do Budapešti a odtiaľ do Košíc.

Róbert BEJDA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári