Korzár logo Korzár Košice
Streda, 19. september, 2018 | Meniny má Konštantín
Nájdete nás na webe

Košičan Ladislav Erban prežil proti svojej vôli 20 rokov v Sovietskom zväze, z toho väčšinu času v gulagoch

Keď sa väzeň načiahol za jahodou, strážca ho zastrelil a jahodu zjedolObdobie holocaustu a nemeckých vyhladzovacích koncentračných táborov je

Keď sa väzeň načiahol za jahodou, strážca ho zastrelil a jahodu zjedol

Obdobie holocaustu a nemeckých vyhladzovacích koncentračných táborov je označované za najväčšiu tragédiu histórie ľudstva. O tom, či bola Hitlerova zvrátená ideológia ozaj najväčšou hromadnou zbraňou ľudstva, existujú rôzne polemiky. Stalinove pracovné tábory - gulagy totiž zabili viac ľudí ako fašistické koncetráky. Len hrubé odhady hovoria o 10 miliónoch obetí. Z ľudí, ktorí sa tam dostali väčšinou bezdôvodne, sa vrátil málokto. Jedným z tých šťastnejších bol 84-ročný Košičan Ladislav Erban, ktorý v gulagoch strávil 20 rokov.

L. Erban pochádza z východoslovenskej obce Sokoľ. Počas štúdia sa jeho rodičia rozvideli, pričom matka - učiteľka odišla pracovať do Malej Viesky. "Ja som študoval na gymnáziu v Košiciach. Prvé problémy prišli ešte počas vojny. Južná časť Slovenska sa rozdelila na maďarskú a slovenskú. Odmietol som prijať maďarské občianstvo a tak som bol nútený odsťahovať sa na slovenskú stranu. Tam som doštudoval na cirkevnom gymnáziu v Bojnej."

Po ukončení strednej školy šiel študovať učiteľstvo do rehoľnej školy v Močenku. Jeho rodinné väzby a pohnutá doba mu však spôsobili ďalšie problémy. "Môj strýko - Evžen Erban bol v tom čase predsedom Československej národnej rady. Ešte počas fašistickej okupácie odišiel do Moskvy, odkiaľ prostredníctvom rádiového vysielania vyzýval občanov, aby proti okupantom povstali." Samozrejme, dozvedeli sa o tom zvyšky nemeckého gestapa. Vysoko postaveného E. Erbana si zastrašovať nedovolili, no zamerali sa na jeho rodinu. "Otec vedel, že po ňom pôjdu, preto utiekol do Prešova, kde sa mesiac skrýval na cintoríne v hrobke. Takto unikol, zajali však jeho ženu - moju nevlastnú mamu."

Vtedy 19-ročný L. Erban vedel o tom, že je pre neho mimoriadne nebezpečné vrátiť sa z Močenka domov. Musel počkať, kým sa zo Slovenska vytratia zvyšky fašistického vojska. 19.1.1945 vyšlo vyhlásenie, že nemecké vojská opustili Košice. "Natešený som sa teda vybral navštíviť rodinu a bývalých spolužiakov, či profesorov z gymnázia." Počas návštevy sa mladík vybral do kostola na omšu. Keď z nej vychádzal, oslovili ho traja chlapi s červenými páskami na rukáve, vyzbrojení samopalmi. "Dvaja z nich hovorili rusky, jeden slovensky. Povedali mi nech idem s nimi. Zaviedli ma do uličky, kde čakali dve nákladné autá, plne naložené ľuďmi. Újsť sa nedalo. Z každej strany boli ozbrojení strážcovia, ktorí neváhali človeka neľútostne zastreliť. Násilím a bez udania akéhokoľvek dôvodu ma vhodili do auta. Nedovolili mi ani informovať rodinu. Jednoducho som na 20 rokov zmizol zo zemského povrchu."

Prvou zastávkou bolas takzvaná transportná stanica. "Odviezli nás do Užhorodu na Ukrajinu. Vyzliekli nás a museli sme sa hromadne umyť. Naše šaty nám už nevrátili. Dali nám staré, otrasné, roztrhané handry." To preto, aby obyvatelia ZSSR, s ktorými prídu do styku, videli, ako biedne žijú ľudia z kapitalistického západu.

Ďalšou časťou cesty bol transport do Ľvova. Tam bola stanica, kde príslušníci NKVD prerozdeľovali väzňov do jednotlivých gulagov. Už samotná cesta do Ľvova bola strašná. V jednom nákladnom vozni bolo natlačených 300 ľudí. Strácali sa akékoľvek ľudské hodnoty. "Bol medzi nami aj jeden maďarský vojak. Mal tú smolu, že mal predné zuby zo zlatých koruniek. Keď sa to niektorí väzni dozvedeli, začali vymýšľať plán, ako tieto zuby získať." Pred očami L. Erbana sa potom odohrala otrasná scéna, ako päť ľudí chytilo tohto vojaka za končatiny i hlavu a snažili sa mu zuby z úst vytrhnúť. "Nedarilo sa im to, preto jeden z nich vytiahol nôž a zlaté korunky vyrezal. Vojak zavíjal od bolesti, bolo to hrozivé. Tí, čo mu chceli pomôcť, boli zastrašení ozbrojenou strážou." Zlaté zuby potom zlodeji vymenili u strážcov za tabak.

Vo Ľvove sa L. Erban dozvedel strašnú novinu, že pôjde na práce do tábora na Soloveckých ostrovoch v Bielom mori - už za polárnym kruhom. "Ľudia o nich hovorili ako o Solovkách smrti. Kto sa na ne raz dostal, už sa nevrátil." Z Ľvova ho teda previezli do prístavného mesta Archangeľsk, kde ho naložili na jednu zo šiestich pristavených lodí. Cestou na Solovecké ostrovy sa jedna z nich potopila. Hovorilo sa o nehode, no všetci dobre vedeli, o čo skutočne šlo. "Ľudia, ktorí boli ma tejto lodi, mali na identifikačných tabuľkách na krku napísané, že ich návrat do Československa je nežiadúci. Zrejme sa ich teda takto zbavili."

Na Soloveckých ostrovoch čakal mladého Košičana polrok ťažkých prác. Pracoval v uhoľnej bani alebo spúšťal drevo po mori. "Ak sa niekomu od ťarchy podlomila noha a spadol do vody, ľudí ktorí mu šli na pomoc, strážcovia zastavili s odôvodnením, že ľudí je v Rusku dosť. Jeden život hore-dole. Keď vraj spadol do mora, nech ho zožerú veľryby." Človek jednoducho nemal žiadnu hodnotu. L. Erban spomína s hrôzou najmä na charakter "šikmookých" uzbeckých, či kirgizských strážcov. Tí brali ľudí ako zvieratá. "Raz sa jeden väzeň načiahol cez plot, lebo tam videl peknú lesnú jahodu. Strážca ho bez milosti zastrelil a jahodu zjedol..."

S mŕtvolami si strážcovia veľké starosti nerobili. Jednoducho ich vyviezli na kraj lesa, kde si s kopou ľudských ostatkov poradila divá zver. Tých, čo umreli na pobreží, hádzali rybám do mora. "Niektorí umierajúci ma prosili, aby som ich pochoval. Snažil som sa aspoň niektorým vyhovieť, no väčšinou to nebolo možné. Vojaci mŕtvych väzňov nepochovávali. Považovali to za zbytočné mrhanie síl a času."

Po polroku L. Erbana transportovali do mesta Vorkuta. "Je tiež za polárnym kruhom, kde bola jedenásť mesiacov zima a jeden mesiac svietilo slnko. Nachádzalo sa tam 30 uhoľných baní. V každej z nich pracovalo 5 000 Slovákov, 5 000 Maďarov a 10 000 Nemcov." Vo Vorkute však Košičana stretlo šťastie v nešťastí. "Nedali ma pracovať do bane. Všimli si totiž, že mám okuliare, preto rozhodli, že budem lekárom v nemocnici. Darmo som im vysvetľoval, že medicínu neovládam. Jednoducho som mal okuliare, tak som bol doktor."

Pracovať v gulagovej nemocnici nebola žiadna výhra. Musel sa denne pozerať na stovky nových, často vážnych i beznádejných prípadov. Nikomu sa pomôcť nedalo. Nemocnice nemali takmer žiadne vybavenie. Snažili sa ľuďom pomáhať len malými ošetrovateľskými zákrokmi. Profesia lekára sa s L. Erbanom ťahala až do konca pobytu v gulagoch. Stále však bol väzňom. Spal síce v nemocnici, no len na zemi a stráž sa k personálu nemocnice správala rovnako, ako k ostatným. "Keď si strážcovia vymieňali službu, hlásili ´Preberám stráž nad vrahmi našej krajiny´. Bolo to smiešne. Nikdy som nikomu neublížil. Ani Sovietskemu Zväzu."

Po šiestich mesiacoch Vorkutu opustil a pridelili ho do nemocnice v gulagu v meste Blagoveščensk. "Bolo to ďaleko na východe krajiny. Úplne pri hraniciach s Čínou. Mesto malo 300 000 obyvateľov, z nich 250 000 boli väzni." Tu strávil štyri roky. V roku 1950 mal L. Erban 23 rokov a jeho 5-ročný pobyt v gulagoch sa mal skončiť. Očakával, že mu bude umožnené vrátiť sa domov. "Dostali sme však iba doklad, ktorý nás oslobodil, no nedovoľoval nikde sa usadiť. Označili nás ako kočovníkov, nikde sme nemohli stráviť dlhší čas. Riskovali by sme, že nás opäť zajmú." Napriek tomu bol však spolu s ďalšími prepustenými rád, že gulag prežil a z tyranie sa dostal na slobodu. "Málokedy niekomu dovolili odísť. Zažil som aj to, že niekoľkým stovkám chorých dôchodcov povedali, že môžu odísť. Keď prekročili hranice tábora, postrieľali ich."

Niekoľkí prepustení Slováci, medzi nimi aj Košičan, sa rozhodli navštíviť československé veľvyslanectvo v Moskve. "Boli sme takí zničení a vyhladovaní, že sme ani nedokázali nastúpiť na vlak." V gulagu dostali na cestu, ktorá trvá 15 dní, dva krajce tmavého chleba, tvrdého ako kameň, dve ryby v konzerve a pol kila cukru. Rozhodli sa teda, že ešte naberú sily na neďalekej farme. Domácemu pomáhali mesiac s prácami okolo dobytka, jedli otruby a pšenicu, ktorá bola určená pre dobytok. "Po mesiaci sme si napiekli z otrúb plný mech koláčikov a vybrali sa na vlak. Cestu sme teda prežili bez väčších problémov."

V Moskve sa však situácia zhoršila. Cestu k veľvyslanectvu im nechcel nikto ukázať. Každý sa ich bál. Až neskôr natrafili na policajta, ktorý ich po službe zaviedol pred jeho brány. Aj to však tak, aby nikto nevidel, že za ním kráčajú. "Keď sme dorazili pred brány veľvyslanectva, vydýchol som si a povedal kamarátom ´Chlapci a sme doma´". Takto jednoducho to však neskončilo. Veľvyslancom bol Čech, ktorého L. Erban neoznačil ani za človeka a výraz, ktorý použil, sa na túto stranu nehodí. "Privítal nás veľmi zle. Povedal, že sa s väzňami rozprávať nebude a že ho nezaujímame."

Ich situácia sa teda nevyriešila. Nemali ruské ani československé občianstvo. Boli vyhnancami, ktorí sa nesmeli nikde usadiť. "Takto som strávil tri roky. Jedol som to, čo som našiel v smetnom koši a spal, kde sa dalo. Niekedy som sa prezliekol za slepca a žobral na Svätopeterskom námestí. Niekedy mi do klobúka napľuli inokedy sa mi ušiel nejaký peniaz." Po troch rokoch to L. Erban psychicky nedokázal niesť ďalej. "Chcel som spáchať samovraždu. Takto sa žiť nedalo. Napokon mi, našťastie, dovolili prijať aspoň ruské občianstvo. Žil som teda aspoň ako-tak normálne. Mohol som niekde bývať, pracovať. Každý večer som sa však musel hlásiť na polícii."

Život L. Erbana sa aspoň trochu zmenil. Našiel si prácu v nemocnici, popri nej vyštudoval zdravotnícku školu, po čase sa dokonca stal primárom sanatória. "To sa však nepáčilo niektorým domácim lekárom. Chceli sa dostať na moje miesto a vymysleli na mňa lož." Zaplatili si dve prostitúky, ktoré tvrdili, že sa ich pokúsil znásilniť. Darmo na súde všetci pozerali na dve devy bez akýchkoľvek znakov po násilí. Verdikt bol jasný - opäť väzenie. Tentokrát 15 rokov.

Poslali ho do lágrov v meste Sverdlovsk. Šlo o akési väzenské mesto, ktoré sa skladalo z desiatich pracovných táborov. "Natrafil som tam na dobrého človeka, ktorý riadil celé väzenie. Podľa množstva paragrafov, ktoré mi nezmyselne naparili, pochopil, že šlo o nejakú pascu na moju osobu. Vedel aj to, že som lekár. Nedal ma teda pracovať, ale poveril ma špeciálnou úlohou. Cestoval som po všetkých pracovných táboroch a ošetroval chorých i zranených. Spočiatku so mnou posielali doprovod, neskôr mi dôverovali natoľko, že mi dovolili pohybovať sa samostatne." L. Erban sa teda dokázal prispôsobiť a žiť s ľudskou sebaúctou. Stal sa známym odborníkom, ktorý pomohol množstvu ľudí. Po čase si dokonca našiel manželku.

Celých 15 rokov si napokon L. Erban "neodkrútil". V roku 1965 sa do Moskvy vybral jeho strýko Evžen Erban, ako vedúci československej delegácie. Na veľvyslanectve sa predstavil ako otec L. Erbana a povedal, že keď mu syna nepošlú domov, kým sa vráti do Prahy, obráti celú Moskvu hore nohami. "Žasol som, keď mi prišlo pozvanie na veľvyslanectvo. Vraj si môžem vybaviť cestovný pas. Vedel som, že musel zaúradovať strýko. Najprv som prišiel do Košíc na tri mesiace, ktoré mi ako cudzincovi povolili. Doma ma po dvadsiatich rokoch takmer nespoznali. Dozvedel som sa, že mama poslala do Moskvy už 120 žiadostí o moje vydanie domov. Stále jej odpísali, že človek s takýmto menom v ZSSR nežije."

V Moskve zatiaľ úradníci hutali, ako zabrániť jeho odchodu do vlasti. "Začali chodiť za mojou manželkou a presviedčali ju, že keď sa vrátim domov, zastrelia ma. Vraj sa to tak v Československu robí. Na kolenách ma preto prosila, aby som domov nechodil." Neuspela. L. Erban neskôr požiadal o československé občianstvo. Sovietski úradníci k nemu boli chladní a snažili sa ho zastrašiť. Keď ostal neoblomný a stal sa Čechoslovákom, varovali ho, aby o 20 rokoch, ktoré v ZSSR žil, nepovedal nikomu ani slovo. Vraj ak sa to dozvedia, dostane sa opäť tam, odkiaľ prišiel.

Hoci na Slovensko napokon s L. Erbanom pricestovala i manželka, strávila tu len niekoľko mesiacov. Necítila sa ako doma a vrátila sa do Ruska. L. Erban sa potom zaradil do bežnej československej spoločnosti, pracoval na pošte a po čase sa opäť oženil. "Na jazyk" si však pozor nedával. Dôkazom je aj kniha o jeho živote "Z pekla na Olymp". "Vraj nemám hovoriť o bratskom Sovietskom Zväze škaredo ani pekne. Mne to však nedalo. Nebudem predsa klamať."

Aspoň časť pravdy sme teda priblížili aj my. Na celý príbeh L. Erbana by však boli prikrátke všetky stránky tohto čísla dohromady...

Tomáš LEMEŠANI

Na spracúvanie osobných údajov sa vzťahujú Zásady ochrany osobných údajov a Pravidlá používania cookies. Pred zadaním e-mailovej adresy sa, prosím, dôkladne oboznámte s týmito dokumentmi.

Najčítanejšie na Košice Korzár

Inzercia - Tlačové správy

  1. Vianoce a Silvester v teple: Pätnásť tipov, kam sa vybrať
  2. Najužitočnejšia appka
  3. IKEA je postavená na tých správnych hodnotách
  4. Zistili sme, ako sa vyrába najčistejší slnečnicový olej
  5. V O2 to s dátami poriadne prehnali
  6. Zužitkovaním biologického odpadu šetríme prírodu aj náklady
  7. Vozidlá Kia ekologickej budúcnosti
  8. Dobro, kľúč ku šťastnému osudu
  9. Nasledujúci týždeň budeme cestovať za polovicu
  10. Účet za liečbu chlapca? Šesť miliónov eur
  1. Bratislava dostane o rok nový mestský bulvár
  2. DEXIS SLOVAKIA má nového generálneho riaditeľa
  3. Vianoce a Silvester v teple: Pätnásť tipov, kam sa vybrať
  4. Stavebná fakulta hostila medzinárodnú konferenciu CSASC
  5. Cestárske kariérne dni 2018 na SvF
  6. Najužitočnejšia appka
  7. IKEA je postavená na tých správnych hodnotách
  8. Zistili sme, ako sa vyrába najčistejší slnečnicový olej
  9. Otvorenie akademického roka 2018/2019 na EU v Bratislave
  10. V O2 to s dátami poriadne prehnali
  1. Do boja s plastovým odpadom na Slovensku vstúpil prvý reťazec 21 622
  2. Najužitočnejšia appka 15 570
  3. Účet za liečbu chlapca? Šesť miliónov eur 13 509
  4. V O2 to s dátami poriadne prehnali 9 698
  5. Zistili sme, ako sa vyrába najčistejší slnečnicový olej 8 382
  6. Vianoce a Silvester v teple: Pätnásť tipov, kam sa vybrať 7 345
  7. Nasledujúci týždeň budeme cestovať za polovicu 6 968
  8. IKEA je postavená na tých správnych hodnotách 5 572
  9. Čerstvosť je o správnom skladovaní. Reportáž zo skladu Kauflandu 5 498
  10. Zmenky a dlhopisy s fixným výnosom 5 – 6,6 % p.a. 2 643

Neprehliadnite tiež

Najvyššia budova Košíc zatiaľ na Severe nevyrastie

Polyfunkčný projekt s 18-poschodovou vežou rozdelil mestských poslancov.

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Kiska vymenoval za profesora aj usvedčeného plagiátora

Vanderka sotil dôchodcu a kopíroval texty.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Poďme hádať, kde sa Imrecze vynorí

Nový guvernér bude potrebovať pomoc.

EKONOMIKA

Imrecze rezignuje z postu prezidenta Finančnej správy

Rozhodnutie prišlo podľa jeho slov spontánne.

Už ste čítali?

Domov Najnovšie Najčítanejšie Desktop