Ak by drevo nevyčistil do hĺbky, mal by pocit lajdáckej roboty
Miloš Slaný je vyučený kuchár - čašník, ale pred niekoľkými rokmi sa rozhodol spolupracovať s človekom, ktorý sa venoval drevu. Ich predstavy boli pekné a ďalekosiahle: budú reštaurovať staré kusy nábytkov. Nejedna dvojica, ktorá si na začiatku podnikania povie, poznáme sa dlhé roky, dôverujeme si, tak prečo sa nevydať na tŕnistú podnikateľskú dráhu spoločne, po krátkom čase zistí, že ich priateľstvo alebo známosť neboli také hlboké. Na dvere začnú klopať hádky a po nich často nasleduje rozchod. Čímsi podobným prešiel aj M. Slaný. Svojím spôsobom sa z večera na ráno zo spoločnej dielne, aj s niekoľkými kusmi nábytkov, musel odsťahoval. A prišla veta: Čo teraz?
"Sú ľudia, ktorí ak sa dostanú do ťažkostí, začnú lamentovať a kade chodia, tam sa na všeličo sťažujú. Ja som z trošku tuhšieho cesta. Rozhodol som sa, že v tom, čo sme v dvojici začali, budem pokračovať sám. V pivničných priestoroch bloku, bez väčších skúseností, s minimálnym vybavením, ale s obrovskou chuťou dokázať, že nie som taký ľavý a reštaurovania sa nevzdám." Aby to nemal ľahké, lebo sa kvôli ešte spoločnému podnikaniu dosť zadlžil, musel sa už na začiatku zahryznúť do veľkého sústa. "Bol ním nádherný príborník spred asi 130 rokov, zubom času však riadne nahlodaný. Z pôvodne približne troch mesiacov, taká bola predstava, že by jeho renovácia mohla trvať, som sa s ním babral vyše pol roka. Som však pyšný, že sa mi to podarilo."
Najhoršie pri príborníku, ale aj pri ďalších kusoch nábytkov, ktorým odvtedy vrátil zašlú slávu a lesk, bolo odstrániť špinu, farbu i lak, no pritom dávať pozor, aby sa nepoškodilo pôvodné drevo. Inak by bolo po reštaurovaní. Pokiaľ niekde chýba kus pôvodného vzoru alebo je čosi z dreva odlúpnuté, dá sa to napraviť. Existujú totiž dyhy rôznych vzorov a hrúbok. Trpezlivosť však ani tak nesmie chýbať. Či pri hľadaní dyhy takej vzorky, aby sa podobala pôvodnému drevu, či pri morení, nech je patina na vzhľad prakticky totožná s originálom. "Na novom kúsku dreva, ktorým sa nahrádza chýbajúca alebo poškodená časť, sa musí dosiahnuť taký vzhľad staroby, nech pôvodný kus s opravovaným ako celok ladia. Nie som však falšovateľ, to pozor. S ľuďmi, ktorí sa snažia dať trebárs novej komode nádych pár desiatok rokov staroby, nemám nič spoločné," rázne prehlásil M. Slaný.
Nábytok rozoberie "na šrouby"
Človek sa podľa pána Miloša každým kúskom, ktorý zrenovuje, viac a viac zdokonaľuje. Dobrou radou ale nikdy nepohrdne. Jeho odborným poradcom je sused, pán Hromník. Dôchodca, ktorý s drevom pracoval 43 rokov. Má teda skúsenosti a vie na prípadné nevyspytateľnosti dreva upozorniť alebo poradiť. "Občas sa nad mojím konaním aj čuduje. Napríklad keď som opravoval masívny starožitný stôl a jeho nový vzhľad som prerábal štyrikrát. Alebo keď kus nábytku rozoberiem doslova na cimpr campr, aby som najprv všetko dokonale vyčistil. Až potom sa pustím do opravy. Niekedy by možno stačilo očistiť nábytok iba zvrchu, nie až do hĺbky. Ja by som však mal pri povrchovom očistení pocit polovičatosti, lajdáckosti či zľahčovania si práce."
M. Slaný pomerne často chodí na burzy. Len málokedy však od priekupníkov aj niečo kúpi, pretože majú neľudské ceny. Niekedy mu srdce zapiští, tak by čosi chcel, no človek musí poznať, čo má akú hodnotu. "Sú veci, ktoré ľudia, keďže nemajú takú predstavivosť ako ja, vyhodia. Netušia, že takmer všetko sa dá opraviť, upraviť, vrátiť vzhľadom do minulosti. I keď už aj ja som si na seba uplietol bič. Známa mi povedala, že má doma skrinku. Pokiaľ ju chcem opraviť, nech si ju vezmem, ale ak sa mi nechce, tak ju vyhodí. Pozrel som sa na ňu a povedal, že ju dám dokopy. Dal som si termín dva týždne, nakoniec som sa s tým babral vyše dva mesiace." Na skrinke totiž boli tri vrstvy farby, čo zistil, keď sa do nej pustil. Prvá farba bola hnedá, pod ňou čierna a ako prvá sýtočervená, ktorá dala najviac zabrať, pretože bola všade. Aj v póroch a prasklinách dreva. Zovšadiaľ ju musel dostať preč. Neostalo iné, len zobrať drôtenú kefu a všetko kompletne vyčistiť. Farbu síce dostal preč, no ostali ešte väčšie škáry. Spravil si teda úplne riedky tmel, ním ich zalial a potom všetko dohladka vyšmirgľoval.
"Samochvála síce smrdí, takže sa nechcem chváliť, ale s výsledkom som bol veľmi spokojný. Známa, keď skrinku zbadala, bola v šoku. A hneď mi dala na opravu ďalšie veci dva nočné stolíky, ktoré boli doslova v dezolátnom stave, keďže to bolo len pár neidentifikovateľných dosák s troma vrstvami farby. Po skrinke som bol už múdrejší, vedel som, čo ma pri ich odstraňovaní čaká, aj čo s nimi robiť, aby ma najspodnejšia - červená - nepriviedla do zúfalstva." I s tým sa babral asi dva mesiace. Do tretice ešte "do života" vrátil toaletný stolík.
Reštaurovaniu sa M. Slaný začal venovať asi pred štyrmi rokmi a rozhodnutie neľutuje. Je to neuveriteľná práca a výsledok prináša hrdosť. Aj keď je ešte neocenená a nedocenená, pretože ten, kto si opravený starožitný kus kúpi, nemá predstavu, koľko času, úsilia, práce a trpezlivosti musel niekto vynaložiť, aby zničenému nábytku vrátil zašlú podobu a krásu. "Reštaurovanie je práca ručná, a ja neviem, koľko by som si za ňu mal účtovať. Zväčša preto poviem, oceň/oceňte ma ako myslíš/myslíte. Nebudem predsa vypočítavať, koľko stojí dyha, koľko lepidlo, politúra a čas, ktorý tomu venujem. Pre mňa je to hlavne relax, koníček, ktorý má núti neleňošiť."
Zatiaľ sa štúdiu literatúry, ktorá by mu pomohla zorientovať sa v histórii, nevenoval. Niet na to času, má rodinu, aj dosť rozlietané zamestnanie. Snáď raz aj to príde. Zatiaľ sa reštaurátorom odborníkom ospravedlňuje, ak v článku náhodou použil neodbornú terminológiu. "Momentálne žijem z toho, čo som si priniesol z detstva, keďže som vyrastal na dedine, kde chlapci museli vedieť aj kladivko zobrať do rúk, aj klinec nabiť, i defekt na kolese bicykla opraviť." Niečomu z reštaurovania sa priučil u kolegu, s ktorým pôvodne začínal, čosi mu poradí sused, a to ostatné je už na ňom. Šťastím je, že keď starý kus vidí, nevníma, ako práve vyzerá, aký je zničený, ale ako bude vyzerať po oprave.
"Je to nepochopiteľné, ale keď niečo zoberiem do rúk, vážne viem, čo s tým mám spraviť, aby sa dosiahol želateľný výsledok. Pracujem len s pôvodným materiálom, teda s čistým drevom. Keby som mal urobiť čosi, čo sa nosilo za čias kráľa Ľudovíta XIV, teda biely nábytok, ktorý bol výrazne zlatom dozdobený, do toho by som nešiel. Viem, kde začína a kde končí hranica mojich schopností. Ale čisté drevo, na ktorom vidieť rôzne vzory letokruhy, sa dajú napasovať." Už aj to sa mu stalo, že keď niečo opravil a potom hľadal miesto reparácie, na prvýkrát ho nenašiel.
Ľudia nevedia, čo majú doma...
Zatiaľ sa najviac potrápil s komplikovaným príborníkom, ktorý robil ako prvý. Začal ho opravovať priamo v byte, lebo vlastné priestory nemal. Len postupne v bloku objavil, že blízo pivníc je miestnosť, kde by snáď mohol majstrovať. Väčšinu pomôcok, ktoré využíva, nakupuje v našich obchodoch, ale napríklad za špeciálnym čistiacim prostriedkom sa musí vybrať k južným susedom do Maďarska. Sú kvalitnejšie.
"Prakticky všetko robím ručne. V mojej dielničke nie je elektrina, takže, ak niečo potrebujem odrezať alebo ohobľovať, len týmito rukami. Trošku si teda vytváram také podmienky, v akých kedysi majstri stolári pracovali. Musím byť pritom sústredený, jedna činnosť má na druhú nadväzovať, a hlavne všetko sa robí hladko. Sused hovorieva, že najmä pri politúrovaní musím pracovať bez prerušenia, ale tak jemne, ako keby lietadlo pristávalo na vodu. Inak ju spálim." Podobne je to s intarziou. Už - už má drobný kúsok na svojom mieste, v tom prask a musí robiť znovu, pretože sa zlomil. A ide sa odznova. Či už pri politúrovaní, pri ktorom ak objaví hoci len malú dierku, je schopný všetko zoškrabať a ísť odznova, tak aj pri intarzii. "Možno som zbytočný detailista, ale nemôžem vypustiť z rúk nekvalitu."
O možnosti ďalšieho reštaurovania sa zatiaľ nebojí, lebo je až neuveriteľné, koľko ešte majú ľudia doma starších vecí, ktoré považujú za stariny patriace do smeti. Vie napríklad o tom, že deti chceli urobiť mame radosť, kúpili jej novú spálňu, nemôže mať predsa starú. A barokovú porúbali, dolámali a vyhodili kdesi za dedinu von. "Možno by sa niektoré staršie kusy dali uchovať, nech neskončia na smetisku, keby starostovia obcí cez miestny rozhlas vyhlásili, že ak chce niekto niečo vyhodiť, nech to radšej prinesie tam a tam. Ja alebo niekto druhý, kto sa tomu venuje, by sa na to pozrel, a iba keby šlo o bezcenné kusy, tie by sa zlikvidovali. Takto si občas kvôli ohňu či z lenivosti zničíme históriu. Našťastie, sú aj takí, ktorí rozmýšľajú inak, a najmä teraz, keď máme krízu. Namiesto toho, aby investovali do cenných papierov, zvažujú investíciu do starožitností." Ich hodnota každou minútou naopak stúpa a čím je niečo staršie, tým je drahšie. Človek teda na tom nemôže stratiť, len získať.
"Až sa mi pení krv v žilách, keď vojdem do predajne nábytku a vidím, že za zostavu, ktorá je z drievotriesky, je cena trebárs 25-tisíc korún. Starožitné kusy sú síce tiež drahé, lenže, ak sa opravia, automaticky sa ich hodnota môže aj zdvojnásobiť. A to už musí stáť za uváženie. K najdrahším exemplárom, z ktorých by som niečo rozhodne chcel doma mať, patrí tabernaculum. Je to niečo medzi skriňou a bielizníkom, má viacero šuflíkov a je dosť vyzdobená. Nie tak vyrezávaním ako intarziou. Jej cena je asi 600-tisíc korún a pochádza približne z obdobia okolo roku 1830, čiže má pomaly 170 rokov."
Intarzia sa vtedajším majstrom dobre robila, pretože sa použila najmenej 4 milimetre hrubá dyha. Podľa hrúbky dyhy sa dodnes určujú aj roky toho - ktorého kusa nábytku. V súčasnosti sa dá dyha narezať na úplne tenkú, čo sa vtedy nevedelo. "Zatiaľ je však tabernaculum pre mňa hudba budúcnosti. I keď znie pekne, veľmi vzdialene," povzdychol si Miloš Slaný.
Alžbeta Linhardová
Autor: Miloš Železňák Trio
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
