Ak je niekde, kde sa tancuje, tak sa len díva
Tanečného choreografa a režiséra Jána Ďurovčíka, vídavame skôr v kresle porotcu rôznych tanečných súťaží, než ako aktívneho súťažiaceho. Preto bolo na sklonku minulého roka pre Košičanov zážitkom vidieť ho v športovom oblečení hrať futbal za mužstvo MUFUZA. Divákov, spoluhráčov aj súperov presvedčil, že to, čo robí, robí s plným zaujatím.
K reprezentovaniu v drese Mužstva futbalových zázrakov (MUFUZA) ho nebolo potrebné veľmi presviedčať. "Futbal mám rád, je to môj spôsob zdravého relaxu a navyše som členom Mufuzy, takže, ak mi čas dovolí, chodievam hrávať pravidelne. Zvlášť, keď ideme na východ, to sa snažím neodmietnuť. Stále je vo mne akási ´roduvernosť´. Veď pochádzam z Michaloviec..."
J. Ďurovčík vlastní divadlo, v ktorom sa tancuje, hrá a spieva. "Je to multižánrové divadlo a hlavne je pre všetky hudobné zložky. Je určené pre tanec i muzikál, už tam bola premiéra slávneho Broadwayského muzikálu Pokrvní bratia aj premiéra Vtáka ohniváka... Na jar chystáme opäť nové predstavenia, ktoré sú zatiaľ pre divákov istým prekvapením."
Ako choreograf a režisér sa stretáva s rôznymi tanečnými štýlmi. Svoj "vyhranený", ktorému by dal prednosť pred inými, vraj nemá. "Tanec ma zaujíma ako jedna z divadelných zložiek. Ak by som si mal vybrať niečo ako divák, tak mi je úplne jedno, či je to opera, činohra alebo balet. Dokonca neriešim, či je to folkór, moderný balet alebo klasický balet. Ak niečo v živote uprednostňujem, tak sú to múdri ľudia a múdre divadlo. Zárukou kvality pre mňa môže byť meno režiséra a meno choreografa alebo konkrétna hra, ktorú by som chcel vidieť v stvárnení iného režiséra. Žánrové rozdelenie nerobím, záleží skôr na všetkom ostatnom."
Možno by niekto očakával, že niekto, kto má k tancu tak blízko ako J. Ďurovčík, využije každú príležitosť k tomu, aby si aj sám zatancoval. Opak je však pravdou. "Ak som niekde, kde sa tancuje, tak sa len dívam," priznáva sa. "Tanec som nevnímal ani nevnímam ako fyzično. Nikdy ma nebavilo ´tancovať si´. Ani ako dieťa či mladík som netancoval na diskotékach. To je asi základný rozdiel medzi nami divadelníkmi a napríklad, tanečníkmi hip-hopu. Oni existujú v zmysle ´tancovať si´ a my tancujeme preto, že chceme niečo povedať. Niekedy je to aj veľká drina. Nikdy ma nenapĺňalo len tak si hopkať. Mňa napĺňa na javisko dávať nejakú myšlienku. Preto keď nemám javisko, tak ma to nebaví."
Pri tvorbe novej choreografie sa vraj netrápi nad krokmi. Nepatrí k tým choreografom, ktorí si všetko dopodrobna naplánujú a zakreslia. "Sú choreografi, ktorí sa aj trápia. Sú takí, ktorí si pripravujú kroky. Otázka je, či to ten choreograf ovláda a zvláda, aby všetko na javisku fungovalo, aby to tam dávalo jeden celok. To je to, nad čím sa zamýšľam ja. Aby boli vypovedané myšlienky, aby tam, kde to má byť nežné aj nežné bolo, ak surové, tak surové. Ale hlavne, nech to spolu funguje v tom spomínanom celku. To si človek musí pripraviť. Túto koncepciu vecí, ktoré majú fungovať. Sú choreografi, ktorí prídu na skúšku s papierom, na ktorom majú zaznamenané kroky. To som nikdy nerobil. Od svojich štrnástich rokov, kedy som postavil svoju prvú choreografiu, som takto nefungoval. Buď ´to´ zo mňa vypadlo priamo na mieste alebo nie. A bolo úplne jedno, či je to krok moderný, ľudový, či z baletu alebo stepového tanca."
Nájdu sa však aj takí, ktorí mu túto zmes štýlov vyčítajú. "Tak, ako každému tvorcovi na svete, aj mne niektorí vyčítajú všetko. Vždy ide len o uhol pohľadu. Vždy sa názor človeka odvíja od toho, ako sa na danú vec pozrie. Keby sme počuli Stravinského v podaní Ruského národného folklórneho súboru, mohol by niekto povedať, že przní ruský folklór. Ale keď so Stravinského skladbou, tak, ako ju napísal, vyjde klasický orchester, povedia, že tento orchester sa inšpiroval folklórom. A odrazu je to krásne. Je to takmer bežné, že sa vyčíta každému a všetko."
J. Ďurovčíka sme v posledných rokoch často videli ako člena poroty tanečných súťaží. Bol najnekompromisnejší, občas veľmi priamy, podľa niektorých až tvrdý. Napriek tomu dokázal prijať aj vtip na vlastný účet. To je vlastnosť silných osobností. Ako to je, keď sa však stretne pri konkrétnej práci, napríklad v divadle, viacero silných osobností? "Na jednej inscenácii spolupracujem so scénografom, kostymérom, libretistom, s hudobníkmi a tak ďalej. Potom prichádzajú na rad herci, tanečníci. Už dávno tvrdím, že mám rád diamanty. Je to niečo, čo je krásne vykresané a ktoré sa ja snažím dať do mozaiky. Jednoducho, mám rád materiál, ktorý je cnostný. Tým materiálom pre mňa sú umelci. Preto silná osobnosť ako partner, to je to najlepšie, čo sa mi môže prihodiť. Iba hlupák alebo tupec by nejakým spôsobom bojoval so silnou osobnosťou. Ja sa snažím s tou silnou osobnosťou alebo osobnosťami spolupracovať a istým spôsobom z nej čerpať. Je dobré, ak ona čerpá zo mňa a tak z toho môže vyvstať niečo pekné, kvalitné a zmysluplné."
rep
Autor: Miloš Železňák Trio
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
