zaradiť k davom tých, ktorí spontánne bez rozmyslu vyhŕknu, čo im prinesie slina na jazyk. V skutočnosti sa životný partner Zdeny Studenkovej považuje za temperamentný typ, ktorý však v kritických situáciách nepodlieha panike. Napriek tomu, že je jeho svetom hudba, má aj on občas v hlave úplné ticho. Je to však asi tak zriedka, ako si nájde pri svojej veľkej zaneprázdnenosti čas na sladké ničnerobenie.
Počas príprav na generálku predstavenia Sľuku Návraty do nenávratna vám pán Ervín Varga dožičil adrenalínový zážitok. Zranil sa a vy ste údajne reagovali veľmi chladnokrvne, zachraňovali ho a dokonca ste pri tom aj vtipkovali. Zaujímalo by ma, či vám je takáto chladnokrvnosť vlastná za každých okolností, alebo bola toto skôr výnimka?
- No chladnokrvnosť... Slovo chladnokrvnosť sa podľa mňa spája väčšinou s nejakými negatívnymi reakciami, s necitlivosťou... Taký nie som. Ale je fakt, že v kritických situáciách, keď sa niekomu niečo stane, ostávam pokojný a nepodlieham panike. To je pravda.
Nedoľahne na vás ale panika potom možno trošku neskôr, keď si spätne uvedomíte, čo sa všetko mohlo stať? Niekto je totiž v danom okamihu chladnokrvný a potom sa doma zrúti...
- Nie, nie. Neprichádza na mňa vôbec nič také. Myslím, že v takýchto situáciách je určite dôležitá najmä predispozícia. A pokiaľ racionálne zaznamenáte, že to pokojné jednanie bolo v určitej situácii vhodné a dobré, tak potom si to už v mysli fixujete a vlastne sa do toho pokoja potom nejakým spôsobom snažíte, keď sa to stane druhýkrát, opäť dostať. Nejako si ho navodiť. Človek disponovaný týmto smerom má ale tú výhodu, že ho nezaskočí nejaká panika a vtedy môže modelovať svoje správanie.
Čiže vy to dokážete?
- Môžem trošku nasmerovať pravým smerom svoju psychiku. V tomto je, myslím si, hlavný rozdiel medzi ľuďmi. Každý totiž chce byť v tej chvíli pokojný. Nikto nechce robiť nejaké nervy. Len vlastne tí menej šťastní nemajú šancu, lebo sú v nevýhode a nechajú sa zaskočiť. Nikto ale nechce byť hysterický.
Naozaj nikdy ste nezažili situáciu, kedy ste reagovali menej triezvo a nechali ste sa vykoľajiť?
- Nie.
Zaujímalo by ma, či si v živote dávate vysoké ciele. Či ste to robili už aj ako dieťa, alebo to prišlo postupne... Či skrátka máte rád výzvy.
- Určite si dávam. Ale neviem posúdiť, čo je to vlastne presne vysoký cieľ. Myslím si, že aj to, keď si ráno človek povie, že dnes budem pracovitý, lebo skúsim stihnúť to či ono, môže byť vysoký cieľ. Ono veľké ciele sa nedosahujú tým, že si jedného dňa človek povie, že ja dosiahnem to, či ono. Myslím, že sa dosahujú tak, že človek dosiahne viacero tých svojich malých.
Čo vás zaručene dokáže vyviesť z rovnováhy? V rozhovoroch tvrdíte, že ste v skutočnosti temperamentný a že to len navonok pôsobíte ako pokojný introvert. Kedy odhaľujete svoju pravú tvár?
- Tak introvert rozhodne nie som. Ono len u mňa vzniká nejaký neopísateľný rozpor medzi tým, ako pôsobím v situácii, keď mám pred sebou mikrofón, alebo kameru a bežným životom. Vtedy sa totiž snažím byť pokojný, aby som mal kontrolu nad tým, ako sa správam a čo hovorím. Nemám totiž rád ľudí, ktorí si zakladajú svoj imidž na tom, že tliachajú, čo ich v tej chvíli napadne. Možno skrátka len dostávam istý druh malej trémy, ktorá ma neutralizuje natoľko, že pôsobím melancholicky. Každý skrátka pôsobí nejako inak. Melancholik ale iste nie som, zaradil by som sa skôr k temperamentnejším typom ako k introvertom, aj keď je ťažké posudzovať samého seba.
Muzikantom väčšinou v hlave vždy znie nejaká melódia. Máte vy v nej teda vôbec niekedy úplné ticho?
- Určite áno. Myslím, že hlava muzikanta je rovnaká ako hlava hocikoho iného. Možno akurát muzikantovi znie hudba v hlave častejšie, keďže je to jeho práca. Okrem hudby tam však ja mám, rovnako ako každý, aj rôzne povinnosti, problémy...
Väčšinou ale, keď bežný človek začuje nejakú odrhovačku, znie mu v hlave po celý deň. Máte to podobné aj vy? Alebo ju rýchlo zaplašíte niečím vznešenejším?
- Samozrejme, že to mám a niekedy ma to až štve. Myslím si ale, že proti tomu bojujem takým istým spôsobom, ako každý iný smrteľník. Skrátka si len rýchlo pustím niečo iné.
Pobavilo ma, že ste sa raz vyjadrili, že neviete spievať a keby ste v kúpeľni zanôtili, tak by odpadli kachličky. To je u vás ako u muzikanta prinajmenšom prekvapivé...
- Takto. Ono ja spievať viem. Nie som muzikant, ktorý má síce sluch, ale nevie ovládať svoje hlasivky. K takým nepatrím. Viem ale spievať len do určitej miery. Vyjadroval som sa takto vo vzťahu k členom mojej kapely Fragile, kde spievajú ľudia, ktorí disponujú oveľa vyššou vokálnou zdatnosťou. K nim sa ja naozaj nemôžem prirovnávať.
Máte svoje dni veľmi prísne naplánované? Netajíte sa totiž tým, že sa vám nestáva často, že si môžete len tak posedieť s priateľmi. Máte teda veľmi nabitý program?
- V poslednom období som ho mal naozaj veľmi nabitý, lebo som pracoval na troch veľkých projektoch. Jeden bol hudobná supervízia muzikálu Producenti, paralelne som pracoval na Návratoch do nenávratna v Sľuku, kde som skomponoval 60 minút hudby a zároveň túto hudbu aj interpretujem spolu so sľukárskou kapelou a do toho ešte pripočítajte koncerty a vystúpenia s Fragile... Takže určite že mám prísne naplánovaný deň a nemám veľa takého času, ktorý by visel v ľufte. Nemám chvíle, kedy by som si len tak hútal, čo budem robiť, alebo som si sedel s kamarátmi. Je toho naozaj veľa. S priateľmi sa vidím akurát tak na futbale v nedeľu.
Viete si predstaviť mať po svojom boku partnerku, ktorá by nebola z umeleckého sveta? Dámu, ktorá by až tak nerozumela tomu, čo robíte?
- Hm. Myslím si, že je fajn, že mám pri sebe partnerku, ktorá je z mojej branže. Nepochybujem, že aj ona oceňuje, že som z podobnej branže ja. Ale takto prísne by som to nekategorizoval. Je to veľmi špecifické. Možno keby som pred rokmi stretol niekoho iného... Ale takto je to fajn a veľmi sa z toho tešíme, lebo máme pochopiteľne lepšie predpoklady viac chápať jeden druhého.
Profil:
n je dirigent a muzikant
n študoval na bratislavskom konzervatóriu a v štúdiách pokračoval na VŠMU
n roky pôsobil ako hlavný dirigent a umelecký vedúci zboru SĽUK
n počas svojej kariéry pôsobil na Novej scéne v Bratislave ako dirigent, tiež pôsobil v nitrianskom Divadle Andreja Bagara
n jeho veľkou vášňou je zoskupenie Fragile
n už 15 rokov je životným partnerom herečky Zdeny Studenkovej
n v roku 2007 sa zúčastnil tanečnej súťaže Bailando
n je členom slovenskej MUFUZY, teda "mužstva futbalových zázrakov"
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
