Košice poskytli azyl cisárovým deťom a prijali vojská s ich veliteľmi po prehratej bitke pri Slavkove
Košická honorácia usporiadala novoročný bál pre maršála Kutuzova
Aké boli Košice koncom 18. a začiatkom 19. storočia? V roku 1805 bolo sčítanie obyvateľstva - iba nešľachtického a žilo tu 7 541 mešťanov, podľa odhadu asi sto aristokratických rodín. Mali majetky na vidieku a v Košiciach sa zdržiavali väčšinou v zime. Bol tu rušný spoločenský život. Divadlo, opera, bály od decembra do februára, návštevy významných ľudí. Práve v roku 1805 bývali v meste deti vtedy vládnuceho cisára Františka I. a Nový rok 1806 privítala honorácia Košíc bálom na počesť ruského vojvodcu Kutuzova. Bolo to v období napoleonských vojen. Cisár Napolen I. v Košiciach nebol, jeho budúcej manželke (vtedy štrnásťročnej arcikňažnej) poskytlo mesto azyl, takže keď sa to tak vezme, Napoleon mal niečo spoločné s Košicami, aj keď nepriamo. A keby to v tej dobe vyžadovali mocenské, vojenské či politické ciele, bol by požiadal o ruku aj štrnásťročné dievča. U neho sa to totiž raz vyskytlo, keď po rozvode so svojou prvou manželkou požiadal o ruku 14-ročnú dcéru ruského cára a odmietol štyri roky na ňu čakať.
Pocta maršalovi
Do devätnásteho storočia vstupovali Košice so zrekonštruovanými aj novými budovami a veľa sa v nich zmenilo počas takmer sedemdesiatročného stavebného rozvoja. Podobne, ako v iných európskych mestách, aj tu stratilo význam opevnenie, ktoré z nich vytváralo nedobytné mesto v skutočnosti, nielen v povestiach šírených v okolitých krajinách. Opodstatnenie stratila aj vojenská pevnosť za južnými hradbami - citadela - preto ju začali búrať. Uzavretosť mesta v múroch (hradbách) vyvolávala stiesnenosť a tá sa začala prejavovať aj na preľudnenosti, vychádzajúc zo sčítania obyvateľov v roku 1771, kedy ich počet dosiahol 5 130. To už bol varovný signál, upozorňujúci na ohrozenie zdravia ľudí aj hygieny v meste. Bol to dôvod, aby sa začalo pochovávať za hradbami a nie na cintorínoch v ich vnútri. Mesto sa začína otvárať prebúravaním múrov na viacerých miestach a tým sa spája s predmestiami. Začínajú sa dláždiť ulice, čím nadobúdajú mestský ráz, mestskí radní majú dôstojné sídlo v novej mestskej radnici. Pre spoločenské a kultúrne potreby postavili v centre námestia (terajšej Hlavnej ulice na mieste, kde je v súčasnosti Štátne divadlo) v blízkosti zrekonštruovaného dómu sv. Alžbety budovu, ktorej prvé poschodie slúžilo ako divadlo. V tomto - nazvime to - spoločensko-kultúrnom centre sa stretávala v kaviarni, reštaurácii košická "smotánka" a v redutovej (plesovej) sále boli bály počas plesovej sezóny alebo ich poriadal na vlastné náklady aj niektorý aristokrat na počesť významnej osobnosti, či udalosti. Zvykom boli aj plesy v palácoch košickej aristokracie, ktorá si takto okázalo uctila vtedajšie celebrity.
Celebritou pre mesto Košice bol slávny ruský vojvodca, generál - poľný maršal Michail Illarionovič Kutuzov (1745 - 1813), zakladateľ vojenskej vedy. So svojím vojskom sa vracal po bitke pri Slavkove na Morave, ktorá vošla do dejín ako "bitka troch cisárov" (rakúskeho cisára Františka I., ruského cára Alexandra I., ktorí boli spojenci a cisára Napoleona I.). S ním sa vracal aj ruský vojvodca, generál Pjotr Ivanovič Bagration, ktorý sa preslávil v Suvorovovom ťažení do Talianska a Švajčiarska v roku 1799. Prechádzali cez Košice a na päť dní sa v nich zastavili. Títo dvaja legendárni generáli velili armáde ruského cára a rakúskeho cisára a bojovali proti Napoleonovej armáde. Kronikár nepíše, koľko vojakov bolo v Košiciach, keď sa vracali do Ruska z Moravy, no pri Slavkove ich bolo tridsať tisíc. Kým sa po niekoľko týždňov presúvali do Ruska, vždy sa museli niekde zastaviť, obstarať potraviny pre seba a jazdci krmivo pre kone. Takže ak bolo v roku 1805 spomenutých 7 541 mešťanov, vojaci boli vo veľkej prevahe. Miesta za hradbami bolo vtedy dosť. Okrem ruských vojakov boli v Košiciach aj rakúski dôstojníci. Všetci tam privítali rok 1806.
Na plese v redute sa zúčastnili významní Košičania a predstavitelia mesta. Pozornosť dám sa sústreďovala najmä na generála Bagrationa, veľmi pohľadného muža (o čom svedčia jeho portréty). Bagration bol z Gruzínska a bol pravnukom cára Vachtanga VI. Kutuzov považoval za poctu usporiadanie plesu, ktorým si Košice uctili jeho osobnosť ako vojvodcu a ktorým zároveň privítali Nový rok. Je paradoxné, že po prehratej bitke pri Slavkove sa konala takáto oslava. Nebolo čo oslavovať, lebo Napoleonova "Grande armeé" zvíťazila 2. decembra 1805 nad dvoma spojencami. V roku 1812 vo Vlasteneckej vojne Kutuzov vrátil porážku Napoleonovi a tým spôsobil skazu francúzskej "Grande armeé", ktorá bola v treskúcej ruskej zime vyhladnutá a jedla vlastné kone zo strieborných mís. V tejto bitke sa vyznamenal generál Bagration a stala sa mu osudnou. Jeho osobnosť si vzal spisovateľ L. N. Tolstoj ako vzor pre knieža Bolkonského v románe Vojna a mier. Maršal Kutuzov po odchode z Košíc poslal 6. januára 1806 magistrátu mesta list, v ktorom ďakuje za pohostinstvo a prijatie jeho vojska. Kutuzovov pobyt pripomína bronzová pamätná tabuľa na Hlavnej ulici č. 59 s reliéfom jeho poprsia od akad. sochára Juraja Bartusza. Mnohí okolo prejdú, no nevšimnú si ju. Nehovoriac o tom, že meno generála Bagrationa by už naozaj málokto dával do súvislosti s Košicami aj s Tolstého románom.
Cisár brzdil pokrok
Zmeny sa neprejavili iba na vzhľade Košíc zásluhou stavebného rozvoja, ale koniec 18. a prvá polovica 19. storočia zaznamenáva aj hospodárske zmeny. Na začiatku sme spomenuli, že šľachta vlastnila majetky mimo Košíc a vracala sa do mesta najmä v zime. Táto veľkostatkárska aristokracia začala uplatňovať nové spôsoby hospodárenia, propagovať a šíriť poľnohospodársku literatúru, zakladať poľnohospodárske spolky, vydávať tlačou trojjazyčne v nemčine, maďarčine a slovenčine práce o nových moderných metódach poľnohospodárskej výroby. Šľachtická inteligencia prekonávala nielen staré metódy naturálneho hospodárstva, ale aj staršie konzervatívne názory. Aj v Košiciach popri Levoči a Kežmarku sa vytvárali diskusné kruhy, obstarávali si časopisy, brožúry, letáky vo francúzštine, ktoré prinášali nové myšlienky, najmä myšlienky republikánstva. Tým, že sa v Košiciach či iných mestách začali prebúravať múry opevnenia, že sa šírili a uplatňovali nové formy poľnohospodárskej výroby, zdôrazňoval význam prechodu cechovej výroby na manufaktúrnu, začali sa dláždiť ulice a stavať verejné budovy, ešte sa neprekročil stredoveký rámec a nevzniklo hospodárske centrum celoslovenského významu. Väčší význam mali Košice, banské mestá a prístavy na Dunaji. Dokonca ešte aj zrušenie nevoľníctva sa v Uhorsku oneskorilo. V českých krajinách sa uskutočnilo v roku 1781, ale v Uhorsku musel Jozef II. vydať 22. augusta 1785 nariadenie o zrušení nevoľníctva v Uhorsku.
Príčinou pomalého napredovania Uhorska a v ňom Slovenska bola aj hospodárska politika Viedne a najmä postoj cisára Františka I. voči všetkému novému. Keď nastúpil na trón po Leopoldovi II., reformisti z Leopoldovho okruhu očakávali reformy, nedočkali sa ich. Bol konzervatívcom najhrubšieho zrna, obklopil sa byrokratmi, donášačmi, ktorých bolo plno v celej monarchii, likvidoval všetko, čo iba trošku naznačovalo zmeny, nenávidel Francúzsko, bol nepriateľom Francúzskej republiky, neskôr cisárstva a Napoleona. Po svojom nastúpení na trón začal proti nemu viesť vojnu a v nej aj v ďalších, ktoré viedol, ho stíhali porážky. Zaujímavé je, že sa stal svokrom svojho nepriateľa Napoleona, keď súhlasil s uzavretím manželstva so svojom dcérou Lujzou. Práve ona a jej súrodenci sa pred Napoleonom, ktorý obsadil Viedeň, ukrývali v Košiciach v roku 1805 - 1806.
Košice boli v závetrí
Prečo sa zaoberáme napoleonskými vojnami a postojom cisára voči reformám? Jedno i druhé malo vplyv aj na Košice, presnejšie na agrárny export, na modernizáciu poľnohospodárskej výroby, čo bolo pozitívne a na vývoz iba surovín pre spracovanie v rakúskych výrobných podnikoch, čo bolo pre Uhorsko negatívne.
V roku 1787 na území dnešného Slovenska žilo 1 milión 945 tisíc obyvateľov, čo bolo len 24 percent z celkového počtu obyvateľov Uhorska. Zaoberali sa prevažne poľnohospodárstvom na vidieku, čiastočne v mestách, remeslami v mestách. Počas francúzskych, čiže napoleonovských vojen sa zvyšuje dopyt po obilí. U nás sa podieľala na jeho exporte najmä produkcia z veľkostatkov. Vývoz obilia a vlny enormne stúpol a tento skok mal vplyv na zvyšovanie výnosov z pôdy, čo vyžadovalo novú poľnohospodársku techniku aj maštaľný výkrm namiesto pastevného. Priekopníkmi v tejto oblasti boli aj košickí veľkostatkári. Veľký dopyt bol po vlne pre armádu. Vlnu sme nemali kde spracovávať, pretože chýbali textilky, takže sa dodávala pre rakúsku a českú textilnú výrobu na začiatku 19. storočia. Priemysel, pokiaľ by mohol spracovávať niektoré suroviny, mal maloproduktívny charakter a zaostalá cechová remeselná výroba na konci 18. storočia prežíva v kráľovských mestách, nevynímajúc Košice, výrobnú krízu. Konjunktúru má aj napriek stratám pri primitívnom mlátení iba vývoz obilia pre napoleonovu armádu.
Košice neohrozovala napoleonská ani iná armáda. Boli takpovediac v závetrí. To vedel aj cisár František I. a toto mesto považoval za bezpečné pre svoje deti, ktoré by v ňom prečkali nebezpečenstvo počas rakúsko-francúzskej vojny, keď na sklonku roku 1805 obsadilo francúzske vojsko Viedeň. Cisár nebol vo Viedni, ale si plnil vojenské povinnosti a päť detí dal v novembri dopraviť do Košíc, ktoré im poskytli azyl a veľmi dobre sa o ne starali. V Košiciach prežili koniec roku 1805 aj zimu v roku 1806. Bitka troch cisárov sa skončila 2. decembra, 26. decembra bol uzavretý francúzsko-rakúsky mier, o čom sa v Košiciach dozvedeli 6. januára. Deň predtým odišiel z Košíc Kutuzov.
Všetky cisárove deti boli ubytované v domoch, zodpovedajúcich ich úrovni. Budúci cisár - dvanásťročný arciknieža Ferdinad býval v Barkóczyho dome na Hlavnej 48, štrnásťročná arcikňažná Mária Ludovika - volali ju Mária Lujza - v Semselyho dome, už neexistujúcom, na mieste ktorého po zbúraní postavil Baťa svoju predajňu obuvi, na Hlavnej č. 28. Štyri deti: Leopoldína, Mária Klementína, Karolína Ferdinanda a najmenší - arcivojvoda Karol bývali v paláci kráľovskej komory. (Cisár bol štyrikrát ženatý).
O osudoch cisárových dcér písal Večer na konci roka 2007 v článku pod titulkom "Cisárske slečinky", preto sústredíme pozornosť na Máriu Lujzu, Napoleona a následníka trónu arciknieža Ferdinanda, Mária Lujza bola v Košiciach aj v roku 1809 a liečila sa v Bardejovských kúpeľoch, tiež cár Alexander I., ktorý navštívil aj Košice v r. 1821 a prenocoval v Csákyho paláci na Hlavnej (bývalý ústavný súd).
Následník rád záhradkárčil
Vo viedenskom cisárskom zámku Schoenbrunn je obraz mladého chlapca v pracovnom odeve so záhradníckym náradím. Je to následník trónu Ferdinand, ten, ktorý bol v Košiciach. Od detstva mal rád kvety, stromy a jeho obľúbenou činnosťou bolo záhradkárčenie, práca s hlinou, ošetrovanie rastlín v parku cisárskeho sídla. V tom ho podporoval aj jeho otec cisár František I., Habsburgovci mali medzi sebou stolárov, zlatníkov, tapetárov, ktorí sa dokonca aj takýmto remeslám vyučili a nebolo to na škodu v ich činnosti vladára. Napr. František Jozef ovládal stolárske remeslo.
Ferdinand sa počas košického pobytu zaujímal o rastliny. Hoci bola zima a vonku nerástli, pozoroval ich v skleníkoch tunajších grófov, ktorí vedeli o jeho záľube. Na rohu terajšej Štúrovej a Žižkovej ulice bola v tom čase pri grófskom dome záhrada so skleníkom, po ktorej už neostala ani stopa, lebo táto plocha bola neskôr zastavaná. V skleníku boli aj exotické rastliny a tam trávil Ferdinand čas. Zasadil v ňom hrušku, z ktorej mu poslal majiteľ skleníka do Viedne plody, keď začal strom rodiť. Keď boli jeho súrodenci opäť v Košiciach v roku 1809 a opäť sa tam uchýlili pred napoleonskou armádou, boli sa na strom pozrieť. Ferdinand mal už 16 rokov a zostal v Budíne s vojakmi, aby sa ako budúci cisár a kráľ podučil vojenskému umeniu. Stal sa ním po smrti otca, cisára Františka I., ako cisár Ferdinand I. a kráľ Ferdinand V. Nakoniec sa vzdal trónu v prospech bratranca. Volali ho aj "kvetinový cisár", ale prezývali ho Nándi. Nevynikal v učení, mal rád prírodu aj ľudí, ktorých štedro obdarúval a oni si ho obľúbili, lebo pripomínal rozprávkovú postavu u nás známu ako hlúpy Jano.
U Habsburgovcov sa uplatňovala podľa potreby sobášna politika. Tá prišla na rad aj u Márie Lujzy, keď mal jej manželský zväzok s cisárom Napoleonom I. priniesť úžitok pre rakúsku aj francúzsku stranu. Napoleon bol rozvedený so svojou prvou manželkou Josephinou pre jej neschopnosť porodiť mu následníka. Oženil sa s ňou ešte ako generál. Bola vdovou po popravenom vrchnom vojenskom veliteľovi a mala dobré kontakty s vládnucimi kruhmi i významný spoločenské postavenie v parížskych salónoch. To malo pomôcť Napoleonovi v jeho vojenskej i politickej kariére. V kariére dosiahol až na cisársky trón, no zostal bez následníka. Mal syna, nelegitímneho, s poľskou šľachtičnou Máriou Walevskou. Narodil sa v roku 1810 a gróf Walevský ho pred smrťou uznal za svojho. Stal sa ministrom zahraničia Napoleona III., Bonapartovho synovca.
Sobáš Márie Lujzy mal Rakúsku priniesť mier, takže súhlasila a v jej osobe získal Napoleon manželku z cisárskeho rodu, ktorá mu porodí dediča. Devätnásťročnú ju zosobášili vo Viedni bez prítomnosti ženícha, v zastúpení arcivojvodom Karolom 20. marca 1811 porodila syna Napoleona, Františka, Jozefa, Karola, ktorý hneď po narodení mal titul rímskeho kráľa. Mesto Paríž darovalo cisárovnej Márii Lujze pre syna kolísku, vyhotovenú z 228 kg striebra, ozdobenú striebrom, zlatom, perleťou. Replika kolísky je vystavená v klenotnici Habsburgovcov v Historicko-umeleckom múzeu v zámku Hoffburg vo Viedni. Tam sú aj svadobné odevy tohto cisárskeho páru.
Po sobáši Lujzu previezli do Paríža, no v roku 1812 už bola v Prahe a o dva roky vo Viedni. Napoleona nikdy neuvidela, lebo po vojenskej porážke bol väznený na Elbe a potom na ostrove sv. Heleny a nevidel ho ani jeho syn, ktorého volali Orlík. Lujza nebola dobrá matka, keď nechala Orlíka neduživého a chorého na cisárskom dvore vo Viedni. Tam ho vychovávali ako Rakúšana, ktorý mal na svoj francúzsky pôvod aj otca zabudnúť. Bolo to asi želanie jeho cisárskeho deda Františka I., ktorý ho mal rád, no stále nenávidel Napoleona a čo bolo najhoršie o rok prežil svojho vnuka, lebo ten zomrel ako 21-ročný na tuberkulózu. Jeho život bol literárne spracovaný a kniha má názov Malý Orlík.
Tieto osoby i udalosti súvisia s Košicami, priamo i nepriamo, a sú súčasťou jeho života ani nie tak dávnej minulosti.
SOŇA MAKAROVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
