Občas chce prejsť na "druhú" koľaj, z ktorej sa však na druhý deň vráti

Spevák, hudobník, skadateľ. Autor množstva hitov i muzikálov. Michal David. Košičanov potešil Vianočným koncertom v Dome umenia, ktorý pripravila agentúra Mark Media. V "bužni" vystúpil spolu so známymi českými hviezdami Monikou Absolonovou, Leonou Machálkovou a Petrom Kolářom. Skladbami v disko štýle prebudil hľadisko a nalial divákom do žíl množstvo pozitívnej energie. Hity ako Nenapovídej, Ruská Dáša, Disco príběh a mnohé ďalšie rozospievali celú sálu. S M. Davidom sme sa porozprávali o jeho začiatkoch, tvorbe i netradičnej záľube.

M. David patrí k tým šťastným, ktorí už v rannom detstve vedeli, čo bude ich profesiou. Začínal ako 14-ročný chlapec hrať s rôznymi kapelami. V pätnástich mal už svoju džezovú kapelu, v ktorej hral s Janou Koubkovou, ktorá si ich vyhliadla. Ako 16-ročný práve s touto kapelou dostal ocenenie "Muzikant roka".

"Naštudovali sme jej repertoár a mohli sme ju doprevádzať. Hneď potom ma ´našiel´ Pavel Trnavský, bubeník skupiny Kroky a priateľ Jany Kratochvílovej. Prišiel za mnou s tým, že zháňajú klávesistu. Keďže som už v tom čase vedel, že sa chcem živiť muzikou, prijal by som akúkoľvek ponuku do profesionálnej skupiny. Túto ponuku som preto som váhania prijal." Som skupinou Kroky hral dva roky a sprevádzal speváčku J. Kratochvílovú, neskôr Naďu Urbánkovú. Keďže neskôr obe odišli, ostali v kapele bez speváčky. "Rozhodli sme sa, že skúsime niečo sami. Nahral som preto prvú pesničku ´Chtěl bych žít tak, jak se má´. Pustili sme ju do rádií a podarilo sa to, že za rok sa z nej stal hit."

O M. Davidovi sa už v jeho speváckych začiatkoch vyjadrovali jeho kolegovia, že má v hrdle zlato. To, že si tento fakt uvedomil aj sám, chvíľu trvalo. "Keď sme ostali v kapele bez speváčok, bolo potrebné ich nahradiť. Spočiatku sme to s mojím spevom brali tak, že to vyskúšame a uvidíme, ako to dopadne. Samozrejme, že každý sa chce v tejto branži dostať na výslnie. Mal som tú výhodu, že som bol predovšetkým muzikant, preto som moje spievanie mohol brať viac športovo. Speváci, ktorí išli a idú na trh len so svojím hlasom, to mali aj majú zložitejšie, než ja. Povedal som si, že keď to nevyjde, nič sa nedeje, budem ďalej hrať, veď aj tak som vždy chcel."

So skupinou Kroky prežil M. David 10 rokov. Hovorí, že boli krásne obdobie, ktoré mu dalo veľmi veľa. Prežil ich s rôznymi ľuďmi vo svojej branži. Naučil sa, čo je dobré používať, čo dobré nie je i ako sa má interpret chovať. Tých 10 rokov berie ako dobrú školu, ktorá mu v ďalšom pôsobení v pop music veľmi pomohla.

Čudo z Ameriky

M. Davida si ťažko vieme predstaviť bez syntetizátorov alebo klavíra. Ako prvý v roku 1984 priniesol na scénu dosť zvláštny nástroj, ktorý pripomínal gitaru i klávesy zároveň. "Tak toto ´čudo´ som si doniesol z Ameriky. Bol som u nás naozaj prvý, kto to sem dotiahol. Prvá fotka, na ktorej sa objavil tento ´synťák´ je na obale platne ´Já chci žít non stop´. Pamätám si, ako sa každý pozeral a čudoval, čo to vlastne je, pretože to u nás nikto nepoznal. Neskôr si ho pokúpili aj ďalšie kapely."

Skupina Kroky bola vôbec dosť inovátorská. Bola známa tým, že často prichádzala s niečím novým. "Napríklad v roku 1985 sme priviezli opäť z Ameriky variabilné svetlá. Ani tieto u nás nikto nepoznal. Boli to svetlá, ktoré dokázali urobiť rôzne lejzrové efekty a tie sa navyše striedali. Robilo to po javisku rôzne obrysy. Keď sme to spustili prvý krát, pamätám si, bolo to v Termáli v Karlových Varoch, tak tam tí ľudia boli ako zarezaní," smeje sa. "Vôbec nevedeli, či sú niekde vo vnútri UFO, alebo kde. Keď sa k tomu dobre zakúrilo teda dymom, tak s tou hmlou to robili fantastické efekty." Napríklad urobili Slnko, ktorého lúče púšťali do ľudí. Diváci vraj zabudli tlieskať, natoľko boli v šoku. "Dovtedy nič podobné nevideli. Až po chvíli sa spustil obrovský aplauz."

M. David patrí k umelcom, ktorí chodia na východ republiky a zvlášť do nášho mesta veľmi radi. "Naozaj sa sem do Košíc veľmi teším. Košičania sú mimoriadne spontánne publikum. Ľudia sú tu veľmi vnímaví a ja cítim, že moju hudbu majú radi. Samozrejme, záber publika je široký, pretože na koncert prichádzajú desaťročné deti, šesťnásťroční tínejdžri, ich rodičia, dedkovia a babičky. Moja hudba nie je cielená len pre konkrétnu vekovú kategóriu. Bavia sa všetci, spolu. A v Košiciach obzvlášť."

Za tých vyše 30 rokov úspešného pôsobenia na scéne má M. David plné právo hovoriť o tom, čo je zárukou úspechu. "Samozrejme, u každého platí niečo iné, ale všeobecne treba mať ´päť pé´. Za prvé musí mať človek charizmu a talent. Bez jedného či druhého nemôže nikto nikoho osloviť. Za druhé je potrebné mať šťastie na dobrý repertoár, na dobré pesničky, ktoré ľudia príjmu. Za tretie je to šťastie na dobrý tím autorov, producentov, aranžérov, stajlistov... To je znova o tej charizme, ktorá tých ľudí k tomu ktorému umelcovi pritiahne, aby pre neho a s ním chceli pracovať. Za ďalšie je potrebné mať človeka, či tím, ktorí dokáže interpreta presadiť. Bez rádií a televízií to prosto nejde. A k tomu všetkému treba mať publikum. Je toho toľko, čo je treba obsiahnuť, že niektorí ľudia majú dojem, že je to hrozne ťažké. A majú pravdu. Ono to všetko naozaj ťažké aj je."

V branži sa stáva aj to, že niekto s niekým nesympatizuje. Že mu niekto nenapíše dobrý text, lebo ho nemá ľudsky rád. "Stáva sa, že niektorí autori hudby či textu s niektorými ľuďmi nepracujú, lebo s nimi pracovať nedokážu. Povedia, že by mu nenapísali dobrú pesničku, lebo majú k nemu negatívny vzťah, či averziu." Vraví, že aj to je dávka profesionality, povedať rovno, že nie, nenapíšem, než urobiť niečo zle.

Zaručený hit

M. David píše piesne "na telo" pre konkrétnych interpretov. Poväčšine si ho na pieseň "objednávajú" ľudia, s ktorými sa pozná dlhý čas. "Je pravda, že viac píšem pre ženy, menej pre chlapov. Či je to Helenka Vondráčková, Leona Machálková, Iveta Bartošová... Keď som písal pieseň ´Dlouhá noc´ pre Helenu Vondráčkovú, vedel som dopredu, že to nebude vhodné napríklad pre Karla Gotta. Bolo dopredu jasné, že táto pieseň jej bude ´sedieť´ a že to zrejme bude hit. Je potrebné vedieť, čo speváčke, či spevákovi najlepšie sadne, kde má ten hlas najlepšiu farbu, kde najväčší tlak, aká poloha tomu spevákovi sedí, tiež aký štýl. Tých aspektov na to, aby som sa strafil interpretovi do pusy je dosť veľa. Ak mu prinesiete pesničku, on musí cítiť, že je pre neho, že je jeho, že je to ´ono´."

Tvorba muzikálov sa od tvorby jednotlivých pesničiek líši. Každú postavu alternuje niekoľko spevákov, či speváčiek. "Aj tu už dopredu vyberáme, kto a akú postavu bude hrať a spievať. Tých spevákov či hercov oslovujeme vopred, spolupracujeme s nimi a aj tu sa stáva, že ´šijem´ pieseň na mieru. Tu sme však limitovaný príbehom a dejom. Nemôžem si dovoliť napísať čo chcem. Muzikálová skladba musí mať iné parametre, než má ´bežná´ pieseň."

Vo svojom programe hostí ženy aj mužov. Za roky v šou biznise vie, kto to má ťažšie sa presadiť. "Ťažké to majú všetci aj ženy, aj muži. Rozdiel je možno v tom, že ženy majú šťastie, ak sa medzi množstvom mecenášov nájde taký, ktorému sa ich prejav zapáči. Potom im môže viac pomáhať, než začínajúcim chlapcom, či mužom. V tom majú chlapi maličkú nevýhodu. Na druhej strane to majú ženy ťažšie v tom, že sa môže stať, že sa od nich očakávajú rôzne iné ´aktivity´. Preto to vyjde asi tak, že to majú rovnako ťažké."

Vykladá karty

Známy, slávny, úspešný a hlavne obľúbený spevák má dosť netradičnú záľubu, ktorú "zdedil" po svojej tete vykladá karty. Vraví, že to len tak, akože... "Používam klasické ´mariášky´. Už ako malý chlapec som bol často pri tom, keď sa vykladali karty u mojich tiet Dagmar a Alici a u babičky. S babičkou som tiež často hrával hru karban, ktorá sa hrala s týmito kartami. Každá z kariet niečo znamená a je len potrebné vedieť, čo asi chcú povedať v tom ktorom zložení. Ak ich rozložím na plátienko, treba si všímať, ako proti sebe stoja, ako spolu súvisia."

Pri veštení z kariet je potrebná dávka znalostí a intuície. Preto sa hovorí o veštení. "Keď ich človek zamieša tak, ako je to potrebné, dáva do tých kariet istý kus svojej energie, ktorá v tej chvíli v ňom je. Verím, že je to nejako spojené s ním aj so všetkým naokolo. Všetko je energia, všetko sú vibrácie. No a táto energia, zachytená v danom momente v týchto kartách, by mala človeku napovedať smer, ktorým by sa mal uberať. Napokon to nie je až tak zložité a nepochopiteľné."

Za nesprávne však M. David považuje, ak niekto chodieva za kartárom, či kartárkou "ako na klavír". To môže vraj viesť až k závislosti. "Títo ľudia si trošičku zľahčujú život. Ak im to pomáha, je to v poriadku. Lenže ja si myslím, že akoby prenášali zodpovednosť za seba, za svoje rozhodnutie i za svoj život na niekoho iného. Nechať si vykladať aj raz za tri mesiace je veľa. Správne by si mal človek nechať vyložiť karty raz za rok," radí M. David. Občas vraj veští aj sám sebe. "Zamiešam si karty a vyberiem si sedem. Väčšinou sa pýtam na nejakú konkrétnu vec."

Hrať, spievať, zabávať ľudí môže v človeku občas vyvolať veľký tlak, ktorý je potrebné eliminovať. Niekedy M. Davidovi pomôžu karty, niekedy, ako sa raz vyjadril, ma chuť robiť nie kóšer veci. "Niekedy je naozaj potrebné sa zabaviť, možno si aj dopriať trošku alkoholu. Aby sme vypli mozog, resetovali ten svoj počítač, vysypali kôš so všetkými prebytočnými vecami, ktoré sa nám tam nahromadili. Aby sme potom mohli pokračovať s čistou hlavou. Pretože ak mám koncert, stále musím myslieť na kopec vecí. Aby dopadol dobre, aby bol v pohode, aby nedošlo k nejakej nehode, k problémom. Preto som povedal, že občas chcem robiť nie kóšer veci. Občas chcem prejsť na ´druhú´ koľaj, z ktorej sa, samozrejme, musím na druhý deň vrátiť."

Jarmila REPOVSKÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári