Kľučku Rusa Žuka najskôr nechápal, a potom ju dokonale skopíroval

V druhej polovici januára čaká slovenskú hádzanú historická udalosť, po prvý raz v ére samostatnosti bude naša mužská reprezentácia štartovať na majstrovstvách sveta. Sedem chorvátskych miest privíta dvadsaťštyri najlepších tímov zo všetkých svetadielov. Slovenský národiak nájde svoj prechodný domov v Osijeku, kde bude bojovať o body a postup zo skupiny A spolu s Francúzmi, Maďarmi, Rumunmi, a mužstvami Argentíny a Austrálie.

Pre zopár košických odchovancov momentálne pôsobiacich v legionárskych službách, a možno i niekoho zo súčasných kmeňových hráčov tunajšieho extraligového družstva, to bude veľká premiéra medzi svetovou elitou, ale pri pohľade do spätného zrkadla môžeme vidieť niekoľko košických zápisov v análoch svetových šampionátov. Ešte z federálnych čias, keď presadiť sa v konkurencii hráčov pražskej Dukly, Plzne či Prešova, nebolo vôbec jednoduché. Až kým hegemóniu týchto tímov neprelomili košické VSŽ, ktoré v sezóne 1977/78 slávili prvý majstrovský titul. Na IX. majstrovstvá sveta v Dánsku, vo februári v roku 1978, cestovalo hneď trio košických hádzanárov - Jaroslav Papiernik, Dušan Pituch a Ján Babic.

Národný tím Československa patril, spolu s celkami Juhoslávie, NSR a Rumunska, medzi stabilných účastníkov tradičného a v tej dobe aj mimoriadne prestížneho turnaja štyroch krajín. Každoročné podujatie sa v priebehu spomínanej sezóny konalo v Juhoslávii. "A naše mužstvo tam vyhorelo. Po návrate z Juhoslávie došlo k veľkej reorganizácii v reprezentácii. Odvolali trénera Víchu, a nová dvojica trénerov Šesták a Růža takmer od základov prebudovala celý káder," spomína Ján Babic, ktorý v tom čase patril k špičkovým krídelníkom ligovej súťaže. Mal 25 rokov, keď sa dostal do nominácie na svetový šampionát v Dánsku. "Bol som už v širšom výbere reprezentácie na olympijské hry v Montreale dva roky predtým, ale napokon tam z VSŽ išiel iba Jaro Papiernik. Tréner Vícha totiž nenávidel Košičanov, či Maďarov, ako nám vtedy Pražáci zvykli ´nadávať´. Darmo sme hrali o triedu lepšie ako hráči Dukly, Plzne či Slavie, dvere do reprezentácie sme mali dlho zatvorené. Musím však priznať, že na svojom poste ľavého krídla som mal veľmi silnú konkurenciu. No tréner Šesták vyberal hráčov do národného mužstva naozaj podľa kvality. A my sme v tom čase viedli ligovú tabuľku..."

A košická trojica, Papiernik na ľavej spojke, Pituch na pivote a Babic na ľavom krídle, bola v tých časoch postrachom súperových brankárov. "Patrili sme medzi najnebezpečnejších hráčov našej ligy. Boli sme takí zohratí, že sme hrali doslova naslepo. Jednoducho, do reprezentácie nás museli zobrať, aj keby nechceli, lebo naša trojica bola najkvalitnejšia v republike. Môžem smelo povedať, že výkonnostne som bol omnoho lepší, ako moji konkurenti z českých klubov na ľavom krídle. Ešte pol roka pred svetovým šampionátom boli v širšej nominácii aj ďalší naši košickí spoluhráči Jaro Bello, či Eman Kopp, ale do užšieho výberu sa už nedostali. Pred majstrovstvami sveta v Dánsku sme mali veľmi vyspelé družstvo, a veľmi vážne nás museli brať všetky tímy zo svetovej špičky. S každým sme dokázali hrať vyrovnanú partiu aj na jeho pôde," tvrdí dnes už 58-ročný Ján Babic.

Napriek tomu, Čechoslováci necestovali v polovici zimy v roku 1978 do neveľkého kráľovstva na Jutskom polostrove ako favoriti turnaja. Do základnej skupiny im totiž vyžrebovali, až na outsidera z Kanady, neľahkých súperov, mužstvá NSR a Juhoslávie. "Pamätám sa, že do Dánska sme leteli z NDR, a na kodanskom letisku bola taká hmla, že sme videli pristávaciu plochu až vtedy, keď na ňu lietadlo dosadlo. Neviem už, ako to pristávanie prežil Jaro Papiernik, ktorý bol známy tým, že sa bál lietania, ale bledí sme boli všetci. Nejako sme ho do lietadla dostali, pretože iná možnosť nebola, ale veľa nechýbalo, a na palube mohol chýbať Dušan Pituch. Ten mal totiž nesmierny strach z injekcie, a keď nás mali pred šampionátom povinne očkovať, dušoval sa, že radšej nepôjde na majstrovstvá sveta, ako by sa mal nechať pichnúť..."

Do Dánska napokon šťastne dorazilo celé košické trio, a v skupinových zápasoch nastupovalo vždy v základnej zostave. "Tréner Šesták si na nás potrpel, mimoriadne nám dôveroval." Do ďalšej turnajovej fázy postupovali z A-skupiny iba dve mužstvá, takže chlapci s levíčaťom na prsiach museli okrem povinného víťazstva nad Kanadou zabodovať aj proti niekomu z favoritov - Nemcom alebo Juhoslovanom. Oba úvodné zápasy však prehrali, s NSR 13:16 a s Juhosláviou 16:17. A postup bol fuč. "Boli to veľmi vyrovnané duely, doslova gólové záležitosti. V takých stretnutiach niekedy chýba naozaj iba gólik, aby ste hrali o medailu." Západní Nemci, v zostave s Klühspiesom, Wunderlichom, Ehretom či Deckarmom, boli na vrchole slávy, takže s dvojbodovým mankom na úvod šampionátu sa tak trochu v našom tábore rátalo. "Ale keď sme chceli ísť ďalej, potrebovali sme s Juhosláviou aspoň remizovať. V tom zápase to však nešlo Jarovi Papiernikovi. Keď dal proti Nemcom päť gólov, Jugoši ho vzali hneď od začiatku na osobku, a nevedel sa presadiť. Mne sa ten šampionát veľmi vydaril, v každom zápase som niekoľkokrát skóroval, vyrábal som sedmičky, a zopár súperov sa na mne vyfaulovalo. Aj proti Juhoslovanom ma v miestnych novinách vyhodnotili ako najlepšieho hráča."

Diváci neskrývali údiv nad kľučkou, ktorú sa naučil od jedného zo sovietskych hráčov, krídelníka Žuka. "Bola to ikona svetovej hádzanej, neskutočný fenomén na krídle. Keď na mňa spravil tú kľučku, nevedel som pochopiť, že som zrazu videl iba číslo na jeho chrbte. Jeho kľučku som si potom stále prehrával, a drel som ju dovtedy, kým som sa ju dokonale nenaučil. Od Žuka som ju doslova skopíroval, a potom som z nej žil."

Ani jeho životná forma však nepomohla mužstvu ČSSR k lepšiemu umiestneniu, ako bola 11. priečka na svetovom šampionáte. V skupine o umiestnenie iba remizovalo s Maďarskom, ba aj s Japonskom, a podľahlo stále sa lepšiacim Španielom. "Prirodzene, doma sa to bralo ako neúspech, aj keď sme vo vyrovnaných zápasoch so svetovou špičkou len smoliarsky prišli o body, a tým aj o lepšie umiestnenie. Napriek tomu, že sme hrali iba o 9. až 12. miesto, myslím si, že v Dánsku, pred tridsiatimi rokmi, sme mali vynikajúci mančaft. Pre mňa to bol veľký zážitok. Perfektné haly, plné na každý zápas, čo bolo len dôkazom toho, aká populárna je tam hádzaná. Pekný bol aj výlet loďou na ostrov, kde kedysi žil rozprávkový kráľ, Hans Christian Andersen. Väčšinou sme chodili spolu s Jugošmi, s ktorými sme si najviac rozumeli. Spolu sme sa bavili i na záverečnom bankete. Oni to dánske pivo Tuborg pili ako dúhy."

Dnes by ste sa s takou fazónou, akú mal Ján Babic na svojich prvých majstrovstvách sveta, na západe výborne predali. Vtedy bola jediná cesta do špičkového európskeho klubu dosť riskantná, volala sa emigrácia. "Spomínam si, že tam nás na západ nik nelanáril, možno aj preto, že predseda medzinárodnej komisie ÚV ČSZTV Ivan Kašper na nás dával veľký pozor. Skôr nás lanárili na našom prvom zájazde s VSŽ do Západného Nemecka, tam sme mali tých ponúk až-až. Keby som bol slobodný, možno by som neodolal, ale ja som mal vtedy už aj deti..."

V reprezentačnom mužstve vydržal Ján Babic až do ďalšieho šampionátu, ktorý sa konal o štyri roky neskôr, práve na západonemeckej pôde. Tam však už kormidloval našu loď nový tréner - Čech Rudolf Havlík. "A tomu bol nesympatický náš pivot Dušan Pituch. Preto sme išli do Západného Nemecka už iba vo dvojici, s Jarom Papiernikom. A to bola, podľa mňa, veľká chyba, lebo na majstrovstvách sveta sme doplácali práve na pivotov. Tréner Havlík tam zobral z Dukly svojho Homolku, ktorý pozahadzoval spústu šancí, a druhým pivotom bol Prešovčan Foľta, ktorý bol zas príliš mladý a neskúsený. S Jarom Papiernikom sme ten šampionát opäť odtiahli ako kone, lebo za nás nemali náhradu."

Iba v úvodnom dueli so Sovietskym zväzom sedeli Košičania v hľadisku. Preto, lebo "zborná komanda" bola proti ČSSR vysokým favoritom. "Tréner Havlík nás šetril na druhé stretnutie proti domácej NSR, čo bol rozhodujúci zápas v skupine. Na ľavom krídle hral Liška z Dukly, a na ľavej spojke Šimek z Trnavy. Ja som potom celý šampionát odohral na spojke, čo mi vôbec nevadilo. Hralo sa mi vynikajúco, a okrem svojich gólov som kŕmil prihrávkami ešte aj Lišku na krídle."

Pod prehru 18:19 s domácimi Nemcami sa výrazne podpísala švédska rozhodcovská dvojica. "Pískali neskutočne proti nám, a pritom sme trpeli najmä na hru pivotov. Tu sa ukázalo, ako veľmi nám chýbal Dušan Pituch, s ktorým sme boli zohratí." Naši ešte rozstrieľali slabučký Kuvajt, ale mierna úprava hracieho systému ich aj po dvoch prehrách posúvala do ďalšej skupinovej fázy, kde bola ešte šanca bojovať o cenné kovy. A mužstvu ČSSR sa núkala po senzačnom víťazstve nad NDR, ktorá bola v tých rokoch svetovým hádzanárskym gigantom. "Bol to veľký úspech, ale po remíze so Švajčiarmi a jednogólovej prehre s Poľskom sme hrali iba 9. a 10. miesto s Maďarmi. A ten zápas sme prehrali, čo sa doma opäť hodnotilo negatívne."

Ján Babic nikdy nehral pred takou diváckou kulisou, aká sa schádzala na skupinové zápasy v dortmundskej Westfálskej hale. "Na každý náš duel, aj proti Kuvajtu, bolo v hale 14-tisíc divákov. Keď sme si chceli s Jarom Papiernikom niečo povedať, museli sme k sebe prísť na pol metra, aby sme sa počuli. Taký tam bol huriavk. Diváci mali trúbky, rapkáče, v takom hluku som jakživ nehral. Aj na majstrovstvách sveta v NSR som mal výbornú formu, a myslím si, že proti mužstvu NDR to bol môj životný zápas. Proti silným mančaftom, celkom zo svetovej špičky, som sa vždy vedel vytiahnuť."

Mal povesť spoľahlivého hráča, možno aj preto ho vedenie výpravy po skončení turnaja pustilo navštíviť rodinu Babicovcov, žijúcich neďaleko Frankfurtu, odkiaľ naša výprava odlietala domov. "Mal som telefonát, že ma k sebe pozýva nejaký pán Babic, slovenský emigrant, ktorý už nejaký čas žil v Západnom Nemecku so svojou nemeckou manželkou a dvoma deťmi. Neviem, možno to aj bola nejaká rodina, ale až z piateho kolena. Jednoducho, že ma k sebe na jeden-dva dni pozýva. Viete, aké boli vtedy problémy s výjazdom na západ, nie to ešte, aby ste sa odpojili od výpravy. Ale mne jej vedenie akosi verilo, že som slušný, poctivý športovec, že mi určite nenapadne, aby som tam zostal. Ten pán po mňa prišiel do Frankfurtu, a potom ma priviezol aj späť. Problém bol však v tom, že odlet som stihol doslova v hodine dvanástej. Spoluhráč Šimek hecoval vedenie, že sa už určite nevrátim, oni zas nadávali, že ma tam pustili, a lamentovali, aký z toho bude veľký prúser. Keď som sa tam tesne pred odletom zjavil, tak ma všetci vyobjímali, a vraveli, ako veľmi mi verili. Nečudo, lebo keby som tam zostal, asi by ich všetkých vyhodili. A ja som mal zábavu aspoň z toho, ako so nahnal vedeniu strach."

V Nemecku nezostal, ale má naň, a svetový šampionát v roku 1982, trvalú spomienku. "Oficiálnu knihu z majstrovstiev sveta, kde som na troch pekných snímkach. Jednu mi poslali z ÚV ČSZTV, a druhú mi priniesol pán Ziegler z Wuppertalu, s ktorým mali Košice družbu. Robil niečo do hádzanej, a prišiel tu i na náš maratón. Keď zistil, že som v tej knižke, tak mi ju doniesol. Ale dnes mám doma už iba jednu, lebo druhú som poslal dcére do Ameriky."

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári