Aby mala matka za čo kúpiť jedlo, spolu s dcérou musela ísť žobrať

O téme bezdomovcov sa toho v poslednom období v súvislosti s vianočnými charitatívnymi akciami nahovorilo a popísalo až až. Verejnosť však akoby zabúdala na to, že títo ľudia ostávajú v uliciach pod holým nebom aj po tom, čo naše stromčeky odzdobíme a dojeme posledné zvyšky sviatočného pečiva. Bezdomovci pokračujú vo svojom boji s ťažkým osudom aj v ďalších dňoch, týždňoch, mesiacoch niekedy i rokoch. Áno, mnohí si za to môžu sami, no pomocnú ruku by si dozaista zaslúžili aspoň ich deti, ktoré často tvrdo platia za chyby svojich rodičov. Typickým prípadom je životný príbeh pani Valérie Lukáčovej, ktorá je už niekoľko rokov na ulici aj s dvomi dcérami.

V. Lukáčová má 46 rokov a pochádza zo Stredy nad Bodrogom. V neskoršom veku sa vydala a odsťahovala do bytu svojho manžela v Slovenskom Novom Meste. Po čase sa im narodila prvá dcéra Ľudmila, neskôr i prostredná Andrea. "Nemali sme žiadne problémy. Manžel bol dobrý človek. Pracoval na družstve a popri tom hral v kapele na gitaru. To bolo jeho veľkou záľubou." S ňou však súviselo i neskoršie nešťastie rodiny. V práci sa mu prihodila nehoda, pri ktorej prišiel o prst. Kvôli tomu musel s hrou na gitaru prestať.

Odkedy otec rodiny nemohol hrať na gitaru, zmenil sa. Bol "rozladený", začal popíjať, s manželkou sa stále hádal. K jeho alkoholovým radovánkam sa neskôr pripojila aj samotná V. Lukáčová. Spory medzi nimi vyvrcholili, keď pani Valéria predala manželovu gitaru a on si do bytu priniesol novú družku. "Chvíľu sme ešte bývali u neho. Narodila sa nám totiž najmladšia dcéra Kristína." Potom však manžel svoju zákonitú manželku doslova vyhodil na ulicu. Nepomohlo ani jej domáhanie sa spravodlivosti na polícii. Po vypočutí výpovedí jej totiž bola oznámená nepríjemná novina. A to, že na byt nemá žiadny nárok. Jej manžel totiž prepísal vlastnícke práva na jeho novú družku.

Na ulicu vyhodil najprv len pani Valériu. Najstaršia dcéra už predtým odišla pracovať do Nemecka. "Spravila dobre. Doma sa vydržať nedalo. V Nemecku si našla priateľa a je tam celkom šťastná. Čas od času nás navštevovala a pomohla nám." Pani Valéria sa teda ocitla na ulici, no oproti tomu, ako žila predtým, nepociťovala až taký rozdiel. Keď bývala s manželom, užila si množstvo ponižovania a jeho nebezpečného vyčíňania. "Týral nás. Psychicky i fyzicky. Keď prišiel v noci opitý domov, otvoril okno a strašil nás, že nás ´naučí lietať´." Podobných vecí zažila viac, no vzhľadom k tomu, že je jej bývalý manžel už po smrti, nechce o nich hovoriť.

"Niekoľko mesiacov som spávala pod holým nebom a tešila sa do práce," spomína pani Valéria na začiatok obdobia, počas ktorého žila ako bezdomovkyňa. "Pracovala som ako upratovačka a tak som aspoň cez deň žila ako človek. V noci som prespávala kde sa dalo. V staničnom parku, pod schodami v panelákoch, na autobusových zastávkach, vo vlakových vozňoch, či na stanici." Peniaze, ktoré zarobila, jej na nejaké nájomné nevystačovali. Je však pravdou, že jej rozpočet znižovala aj alkoholová závislosť.

Dcéry, stredná a najmladšia, ešte chvíľu bývali u otca, no kvôli jeho opileckému vyčíňaniu opustili domáce hniezdo aj ony. Rozhodli sa vyhľadať svoju mamu. Radšej chceli byť na ulici, ako so svojim otcom. Keď za mamou prišli, ona sama si uvedomila, že to tak ďalej byť nemôže. "Nechcela som, aby boli na ulici. Stredná dcéra šla teda bývať k mojej tete a najmladšia k sestre do Čiernej nad Tisou. Navštevovala tam i miestnu základnú školu."

Po necelom roku na ulici sa V. Lukáčovej podarilo nasťahovať k jednému známemu v Košiciach. "Stále som pracovala. Mala som teda aspoň aké také peniaze, ktoré som mu za to mohla dať. Dcéry bývali naďalej s príbuznými." To, že boli všetci od seba oddelení, sa im darilo prekonávať vzájonými víkendovými návštevami.

Po čase sa však pani Valéria dostala do ďalších problémov. V byte jej manžela totiž ostalo veľa vecí, ktoré patrili jej i dcéram. Keďže im vraj manžel neumožnil, aby si ich vzali, situáciu sa rozhodla riešiť razantne. "Keď som za manželom prišla s tým, aby nám aspoň vydal naše veci, zakaždým mi vynadal a do bytu ma nevpustil. Raz som to nevydržala a keď nebol doma, vykopla som dvere." Tento čin neskôr oľutovala, lebo manžel aj s družkou ju udali. Na jar roku 2004 si teda šla odsedieť polročný trest za trestný čin porušovania domovej slobody.

V čase, keď si pani Valéria odpykávala trest, boli všetci roztrúsení po východnom Slovensku. "Ja som sedela v base, najmladšia dcéra končila školu v Čiernej nad Tisou, najstaršia dcéra pracovala v Nemecku a prostredná sa medzičasom dostala od mojej tety do charitného domu na Bosákovej ulici." Vo väzení si mama troch dcér ešte viac uvedomila, ako jej chýbajú a pociťovala ešte väčšiu zodpovednosť za situáciu, do ktorej sa dostali.

Po prepustení z väzenia v decembri 2005 viedla prvá cesta pani Valérie za najmladšou dcérou do Čiernej nad Tisou. "Vyzdvihla som ju a spolu sme sa nasťahovali k môjmu už spomínanému kamarátovi v Košiciach. Kristína tu začala navštevovať stredné odborné učilište a ja som pracovala ako upratovačka na železničnej stanici." To, že sa spoliehali na pomoc kamaráta, sa im stalo opäť osudným. Po roku od prepustenia z väzenia sa musela spolu s dcérou opäť vysťahovať na ulicu. "Kamarát sa totiž rozhodol, že byt predá. Nič mu však nezazlievam, práve naopak. Som mu vďačná, že mi dovolil stráviť tam dokopy takmer dva roky."

Na ulici však mama s dcérou strávili vďaka ochote charity len zopár dní. Potom im bol pridelený sociálny byt na Alejovej 2 v Košiciach. "V takých strediskách je však obmena klientov tak častá, že sme tam mohli stráviť len jeden rok." Sociálny byt ich teda donútili opustiť, no mama s dcérou úradom nič nezazlievajú. "Chápala som, že existujú aj horšie prípady. Navyše to zariadili tak, že sme sa z Alejovej dostali takmer okamžite do garzónky na Adlerovej ulici. Než sme sa tam nasťahovali, ´vonku´ sme strávili len pár dní."

Byt na Adlerovej ulici si obe veľmi pochvaľovali, no vedeli, že tam tiež budú len dočasne. "Tamojšie zariadenie je určené len pre matky s deťmi do 18 rokov. Kristína mala v čase, keď sme sa tam nasťahovali, 17. Po roku sme teda museli odísť opäť na ulicu." Tentokrát im už nepomohol nikto a strávili päť mesiacov pod stromom v blízkosti prameňa Gajdovka na Aničke. Po tomto tvrdom období, kedy si V. Lukáčová s dcérou Kristínou "užili" aj zimné mrazivé noci na snehu, ich však skontaktovali známi a dcéra V. Lukáčovej - Andrea, ktorá už dlhší čas bývala v charitnom dome na Bosákovej ulici. "Pomohli nám dostať sa do tohto zariadenia, kde sme doteraz. Je tam veľmi dobre, sociálni pracovníci nám stále pomáhajú. Užili sme si aj pekné Vianoce, ktoré nám aspoň trocha pripomínali rodinnú atmosféru z dávnych čias." Uvedomujú si však, že tam nebudú môcť ostať večne.

Odkedy sa V. Lukáčová ocitla na ulici, uplynulo osem rokov. Z nich doslova na ulici strávila zhruba dva roky. Za najťažšie v takejto situácii neoznačuje samotné nocovanie na otrasných špinavých miestach, a tiež zháňanie financií. "Keď som pracovala, dalo sa to nejako zniesť. Mala som aspoň peniaze na jedlo. Neskôr som však o prácu prišla a situácia sa skomplikovala ešte viac, keď sme ostali vonku na ulici aj s dcérou Kristínou. Vtedy sme boli nútené niekedy aj žobrať."

"Obľúbeným" rajónom bolo okolie košickej železničnej stanice. "Našli sa ľudia, ktorí nám pomohli, no väčšina je v dnešných časoch neochotná a zaujatá. Mnoho bezdomovcov totiž vyžobrané peniaze míňa na alkohol či fetovanie. Ľudí ako sme boli my, ktorí tie peniaze naozaj potrebujú na jedlo, hádže verejnosť do jedného vreca s tými, ktorí ich dôveru zneužívajú." Za vyžobrané peniaze si teda mama s dcérou kupovali jedlo alebo ich využili na to, že sa šli na stanicu umyť. Ak však potrebovali kúpiť nejakú väčšiu vec, museli sa za peniazmi obracať inými smermi. "Pokúšali sme sa zháňať rôzne brigády, no nebolo to jednoduché. Keďže sme boli stále unavené z nocovania na ulici, pracovať sme mohli len veľmi ťažko."

So žiadosťou o pomoc sa obracali aj k svojim známym a rodine. V dnešných časoch sa však dá spoliehať len na seba samého. "Rodičov už nemám. Súrodenci sa odsťahovali mimo Slovenska. Sestra v Čiernej nad Tisou nám chvíľu pomáhala. Bývala u nej najmladšia dcéra a ak sa jej zvýšili nejaké peniaze ochotne nám ich požičala. Nechceli sme ju však obťažovať stále." Pani Valéria je tiež veľmi vďačná kamarátovi, u ktorého v Košiciach istú dobu bývala. Je si však vedomá toho, že aj iní ľudia majú svoje problémy a nie je možné zaťažovať ich cudzím trápením do nekonečna.

O svojich "spolubývajúcich" na ulici rozpráva s rezervou. Vie, že bezdomovcami sa stávajú rôzni ľudia z rôznych dôvodov. "Veľa z nich prišlo o bývanie vlastnými chybami, ale sú aj takí, ktorých vyslovene zbil osud. Na ulici je to potom pre nich ťažké. Mnohí sa svojmu osudu poddájú, začnú piť a na svoju situáciu si jednoducho zvyknú. Niektorí až do takej miery, že im taký život vyhovuje a neprajú si na ňom nič meniť." Pani Valéria okrem otrasných dní zažila aj také, kedy si svoj problém až tak neuvcedomovala. Vo všeobecnosti však o ulici hovorí ako o zlom sne, ktorý by neželala ani najväčšiemu nepriateľovi. Keď sa však niekto v rovnakej situácii ocitne, hlavne by nemal prestať bojovať.

Situácia V. Lukáčovej bola o to horšia, že je žena. Predstavovala teda pre zlodejov ľahký terč. Rôzne živly priťahovala i jej dcéra Kristína, ktorá je pekným dievčaťom. Stále sa teda museli mať na pozore. "Stalo sa aj to, že nás s kamarátkou zbili a okradli feťáci. Prežívala som to veľmi ťažko. Často som sa potom vyplakala a opila..." Takto sa u nej prehĺbil jej problém s alkoholom. Nezmizol ani po tom, čo sa dostala na Bosákovu ulicu. "Každý piatok večer som sa stretla so starou partiou a opila. Dnes som však už rozhodnutá zmeniť to. Nepôjdem von, radšej som s mojimi dcérami a venujem sa štrikovaniu. Podstupujem tiež liečenie a navštevujem psychológa. Už sa nechcem vrátiť tam, kde som pred pár mesiacmi a rokmi bola."

Pani Valéria si uvedomuje, že si za situáciu, v ktorej sa ocitla, môže do veľkej miery sama. "Áno a je mi to ľúto. Spravila som veľa chýb. Stále je však čas zmeniť to. Nechcem to pre seba, ale kvôli mojim dcéram. Nezaslúžia si život, aký žili a žijú. Viem, že ak chcem, aby sme ostali žiť spolu, musím začať od seba." Najbližšími plánmi je teda skoncovanie s alkoholom, vybavenie občianského preukazu, ktorý jej ukradli a nájdenie si zamestnania. Podobné ciele majú i dcéry Andrea a Kristína. Hlavne tá najmladšia vie, že má celý život pred sebou a preto rada sníva o tom, že sa jej po ukončení strednej školy podarí získať prácu v zahraničí.

Tomáš LEMEŠANI

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári