Korzár logo Korzár Košice
Streda, 19. december, 2018 | Meniny má Judita
Nájdete nás na webe

CESTY: Mont Blanc

Šiesti Košičania sa rozhodli zdolať v lete najvyšší vrch Európy Mont Blanc. Podarilo sa to iba štyrom Keď vietor sfúkol jeden z ruksakov, bezmocne

Šiesti Košičania sa rozhodli zdolať v lete najvyšší vrch Európy Mont Blanc. Podarilo sa to iba štyrom

Keď vietor sfúkol jeden z ruksakov, bezmocne sledovali, ako padá dole

Každý z nás potrebuje občas vypnúť a zregenerovať sa. V rámci takejto očistnej kúry sa často môže naskytnúť príležitosť nielen posilniť ducha, ale hlavne prekonať samého seba. Milovníci vysokohorskej turistiky o tom vedia svoje. Zdolať najvyšší vrch Európy, dýchať studený vzduch a pozerať sa zhora na svet, to všetko zažil aj Košičan Juraj Leško, člen Klubu vysokohorskej turistiky Košičan.

Klub vysokohorskej turistiky Košičan začal písať svoju turistickú históriu v roku 2002, keď vznikol po rozdelení väčšieho klubu a prijal svojich prvých členov. Turista Juraj Leško je už roky nadšencom vysokohorskej turistiky a členom tohto spoločenstva sa stal pred piatimi rokmi, no už dávno predtým holdoval turistickej vášni a so svojimi blízkymi zdolával hory. Z rodinnej turistiky presedlal na turistiku v spoločnosti ľudí, ktorí sa rozhodli vážnejšie pestovať túto záľubu. Členovia tohto klubu majú pripravený celoročný plán túr, ktoré sú stavané od menej náročných po tie náročnejšie, keďže medzi nadšencami turistiky sú aj 70roční penzisti.

Tým zdatnejším nestačí iba Malá Fatra, či Vysoké Tatry, ale vytýčia si vyššie ciele. "Tri roky sme zvažovali a dali sme si vysoký cieľ zdolať Mont Blanc. No absolvovali sme aj adekvátnu prípravu. Mont Blancu totiž predchádzalo množstvo iných výstupov. V Slovinsku vrch Triglau, v Grécku v pohorí Olymp vrch Matikas (2917 m), v Taliansku pohorie Dolomity, vrch Marmalad (3342 m), v Bulharsku vrch Musala (2389 m), v pohorí Pirin, najvyšší vrch Vichren (2917 m) a tiež celé Slovensko a okolie," hovorí J. Leško. Okrem toho si pestoval kondičku behom a posilňovaním. "Napriek tomu, že som sa vážne na tento výstup pripravoval, nemyslel som, že to bude až také zložité. Vravel som si, veď som toho toľko schodil, nemal by to byť až taký problém. Počas výstupu som však tento svoj názor viac krát musel prehodnotiť."

Zdolať Mont Blanc nebol iba Jurajov sen. Pridali sa k nemu ďalší piati turisti a to Milan Poláček, Juraj Kočiš, Igor Raab, Patrik ........ a Michal Vedrődy. Termín padol na leto 2008. Vyzbrojení skúsenosťami a pevnou vôľou pokoriť Mont Blanc sa vybrali na cestu. "Mohli sme si zvoliť štyri výstupové trasy. Tentoraz sme sa rozhodli pre klasický s východiskom v Chamonix z konečnej stanice zubačky Glacier, cez vrch Dôme du Gouter až na vrchol Mont Blancu. Vyštartovali sme z nadmorskej výšky 2374 m, vyzbrojení cepinami, mačkami a ruksakom. Vážil 25 kg," opisuje J. Leško začiatok cesty.

Ak premýšľate, čo by malo byť povinnou výbavou vysokohorského turistu alebo ak máte záujem absolvovať takýto výstup aj vy, v ruksaku by určite nemal chýbať náhradný odev, jedlo, pitie a, samozrejme, už spomenuté veľmi potrebné horolezecké mačky a cepiny. A čo môžete jesť a piť počas takejto túry vo vysokých nadmorských výškach? "Hlavne ľahko stráviteľné jedlá. Ovsené vločky, hrozienka, čokoládu, glukózu a energetické nápoje," vysvetľuje J. Leško. Teploty tam nie sú až také nízke, aby to telo nevydržalo alebo aby nápoje zamrzli. Na mieste, na ktorom sa začal výstup, boli mínus dva stupne a hore na Mont Blancu mínus desať.

"Prestávku sme si urobili na chate Tete Rousse (3167 m). Odtiaľ, už zimne vystrojení s mačkami na nohách a cepinami v rukách sme sa po ľadovci vydali cez obávaný Kuloár tzv. lievik. Je to veľmi nebezpečná stena, hlavne kvôli tomu, že zhora padajú kamene. Museli sme prechádzať jednotlivo a čo najrýchlejšie. Celý tento 70-metrový úsek bol vtedy navyše pod snehom. Istilo ho aj oceľové lano," Všetci museli mať na hlavách prilby, kvôli spomínaným padajúcim kameňom. Vystupovali opatrne a sledovali, či im zhora niečo neletí na hlavu. Počas takejto cesty však nemôže ísť všetko hladko a tak tomu bolo aj teraz. Úsek to bol ťažký, náročný s množstvom výšvihov, človek musel byť istený oceľovým lanom. Liesť hore je komplikované aj preto, lebo na tomto úseku sa stretávajú tí, čo idú hore s tými, čo sa vracajú späť.

Najstrmší úsek však slovenských turistov iba čakal, v nadmorskej výške 3835 m pod chatou Gouter. Odtiaľ si odniesli zlý zážitok. Skupinka šla za sebou bez naviazania, no v dostatočnej vzdialenosti, aby na seba videli. Prvý šiel Michal, potom Juraj Leško, Juraj Kočiš, Milan, Patrik a Igor. "Michalovi sa podarilo prejsť cez výšvih, ktorému sa nedalo vyhnúť. Dole šla skupina, tak sme sa my ostatní rozhodli počkať a občerstviť sa. Chvíľu sme stáli a obdivovali štíty. Ruksaky sme si nechali na úzkom chodníku. Keďže Jurajov mal guľatý tvar a fúkal vietor, prevalil ho cez kameň a my sme už len bezmocne sledovali, ako padá po šikmej ľadovcovej stene smerom na Kuloár."

Počas dlhého pádu z ruksaku vypadávali všetky veci. Oblečenie, jedlo, okrem iného aj konštrukčné palice a kolíky od stanu, ktoré niesol on. Keďže stan mali rozdelený do batohov všetci, tým, že prišli o kolíky a palice, mohli sa s myšlienkou nocovania v stane rozlúčiť. Všetci ostali iba meravo stáť a nebolo im všetko jedno. Juraj, ktorému batoh patril, bol oblečený iba v termokošeli a zateplených nohaviciach. Jeho šťastím bolo, že doklady, peniaze a fotoaparát mal pri sebe. Skupinke turistov neostávalo iné, iba rýchlo zvážiť situáciu. Po porade sa rozhodlo, že v tomto oblečení nemôže ďalej pokračovať. Musel sa teda vrátiť dole na Tete Rousse. Ostatní, už iba štyria, pokračovali ďalej.

Ďalšou zastávkou bola chata Gouter. Prišli k nej v trochu sklesnutej nálade, no výhľad a krásne počasie im ju hneď zlepšilo. "Boli tam dva až tri metre snehu a svietilo slnko. Nádherná idylicky zasnežená krajina nám zodvihla náladu. Počasie nám vyšlo. No ďalšia zlá skúsenosť nám znovu prišla do cesty. Patrik mal oblečené golfky, preto mu slnko úplne spálilo lýtka. Dostal horúčku, triašku a bolesti hlavy. Nedalo sa nič robiť musel ostať na chate."

S ním sa rozhodli ostať aj Milan a Igor. Juraj Leško a Michal sa cítili dobre, preto chceli pokračovať v ceste na ďalšiu chatu Valot. Dohodli sa teda, že pôjdu a Milan s Igorom pôjdu ráno za nimi. Keďže chata Gouter bola obsadená, využili možnosť prespať v reštaurácii na podlahe vo vlastnom spacáku za 20 eur. Bolo tiež možné zakúpiť si vodu - pol litra za štyri eurá.

Plán J. Leška a Michala bol dobrý, keby ovládali to, čo sa neskôr naučili na vlastnej koži. "Mysleli sme si: veď čo, počasie nám praje, vládzeme, prečo by sme nešli ďalej. Výškovým problémom však nerozkážeš, ani telu a ani hlave. Čím vyššie sme vystupovali, tým ťažšie sa nám dýchalo. Lapali sme po dychu a stále častejšie robili prestávky na oddych. Na chatu Valot sme došli vyčerpaní a unavení z nosenia ťažkého ruksaku. No bohatší o zistenie, že predsa len bolo lepšie, ostať na chate dole a spolu s ostatnými a vyraziť až ráno," priznáva J. Leško.

Chata Valot bola celkom prázdna. Neboli tam ani ľudia a ani postele. Neskôr Jurajovi a Michalovi došlo, že to bude asi tým, že väčšina turistov vedela, že prespať je lepšie na chate dole a ešte za rannej tmy vyraziť vyššie. To bola ďalšia z vecí, ktorú neskôr pochopili. Oboch čakala prázdna podlaha, preto vytiahli spacáky. Samozrejme, o slovo sa prihlásila výšková choroba, zimnica, telesná malátnosť a Michala navyše bolela hlava. Pol hodiny iba sedeli a až potom sa prinútili vstať a urobiť si čaj. Ako s úsmevom spomína Juraj, možno by sa zišlo aj niečo tuhšie, no nemali.

"Chystali sme sa spať. Aj keď chystali je silné slovo, keďže v horách sa nechystá spať. Ľahne sa a spí. Samozrejme, dole šli iba topánky. Zaľahli sme celkom oblečení do spacáku aj s čiapkou na hlave a čakali. No neznalosť týchto vecí nám spôsobila ďalšiu tvrdú školu. Spánok neprišiel. Bolo to iba bdenie a všetko spôsobila tá výška. Rýchlejšie sme dýchali a čo ako sme sa snažili, zaspať sa nedalo. Nezažmúrili sme ani oka a premýšľali, ako takí nevyspatí pôjdeme ráno ďalej. Bol to dôsledok našej neznalosti. Toto treba zažiť na vlastnej koži," spomína na noc pod Mont Blancom.

Takto pomaly im prešla celá noc. Okolo pol piatej ráno začali prichádzať na chatu prví turisti. Posilnili sa, dostrojili a šli ďalej. O šiestej dorazili aj Milan a Igor. Juraj a Michal vtedy ležali zababušení v spacákoch, nevyspatí, malátni a neochotní bojovať ďalej s výškou a sebou samým. Nemali už chuť ísť ďalej. Možno by to boli v poslednej chvíli vzdali, keby sa neobjavil pri nich Milan s Igorom. Razom boli hore, posilnení dvoma kamarátmi, ktorí sa nevzdali a už od skorého rána šliapali do kopca. Dostrojili sa a dali si zohriatý Red Bull, aby sa pred posledným výstupom posilnili. Ťažké batohy šli dole, so sebou si vzali čokoládu a glukózu. Na vrchol Mont Blancu, to bolo už len dve hodiny. Pomáhali si cepinami a stúpali hore.

Tých posledných pár krokov prešlo slovenské kvarteto s obrovským nadšením. Ten pocit, že zdolali takú výšku bol, na nezaplatenie. Hore fúkal vietor a bolo tak mínus 10 stupňov, no výhľad stál za to. Aiguille du Midi, Matterhorn, Chamonix a celá panoráma Savoiských Álp. Všetko obalené hmlou a zvláštnym pocitom, že im bolo dopriate vidieť to. Dojatie striedal blažený pocit, radosť a po chvíli samozrejme prišli k slovu fotoaparáty. V takýchto chvíľach je človek rád, že vývoj ide stále dopredu a že to, čo je dovolené vidieť očiam, dokáže zachytiť aj na fotky. A o nejaký čas, keď si ich pozrie, hreje ho pocit, že "Tam" bol, "Tam" vyšiel a "Toto" všetko videl na vlastné oči.

"Keď sme sa učili v škole o Mont Blancu, uznanlivo sme hovorili: To bol borec, čo tam vystúpil. No, a zrazu som aj ja bol ten borec... Boli sme šťastní ako malé deti. Skákali sme a objímali sa. Dokonca aj so skupinkou Švajčiarov, čo tam tiež vyšli," spomína na pocity na vrchole hory. Nafotili, čo sa dalo, vynadívali sa na zasneženú krajinu pod sebou a s pocitom, že si odtiaľ odnášajú niečo vzácne, pustili sa na spiatočnú cestu.

"Čakal nás zostup dole, zubačka a lanovka do mestečka Les Houches. Deň 27. jún 2008 bol dňom radostného ukončenia a zavŕšenia výstupu na Mont Blanc. Týmito zážitkami by som chcel motivovať aj ďalších nadšencov vysokohorskej turistiky, aby sa pri prirodzenom rešpekte a úcte k horám nebáli, dávať si aj náročnejšie ciele. Príroda a hory sa odvďačia krásnymi zážitkami, ktoré vedia stimulovať, zlepšia náladu, vytvoria pocit istoty, plnosti života a dodajú chuť boriť sa s každodennými ťažkosťami. Mne hory priniesli obrovský zdroj energie, nádheru pre oči, pokoj v duši a veľa priateľov. Je to jeden nekončiaci sa zážitok..."

J. Leško priznáva, že by sa rád znovu pozrel na Mont Blanc. Hore vedú štyri trasy a oni zdola jednu, takže ešte tri im stále ostávajú. Okrem Mont Blancu by radi zdolali aj Elbrus v Rusku (5642). "Mám ešte jeden nesplnený sen. Niečo, čo by som chcel dokončiť, zdolať. Mal som veľmi dobrého priateľa. V roku 1980 sa zúčastnil expedície v pohorí Pamir. Vtedy tam došlo k zemetraseniu a štyridsať ľudí zahynulo. Chcel by som dokončiť to, čo on začal a nemohol," hovorí s nostalgiou v hlase o ďalšej plánovanej ceste.

Michaela HAJDUKOVÁ

Na spracúvanie osobných údajov sa vzťahujú Zásady ochrany osobných údajov a Pravidlá používania cookies. Pred zadaním e-mailovej adresy sa, prosím, dôkladne oboznámte s týmito dokumentmi.

Najčítanejšie na Košice Korzár

Inzercia - Tlačové správy

  1. Nezabudnite na sporenie na dôchodok! Ušetríte na daniach
  2. Úbytok stromov je obrovský. Na záchranu stačí päťdesiat eur
  3. Dobrú chuť: Vianočné menu šéfkuchára Daniela Hrivňáka
  4. Alexej Fulmek: Bol som dlho v SME
  5. Sprievodca pivnou kultúrou v Berlíne. Majú Nemci dobré pivo?
  6. Nestíhate nakupovať darčeky?
  7. Venujte na Vianoce darček plný informácií!
  8. Bangkok, Phuket, pláže, chrámy: Za 13 dní to naj z Thajska
  9. Vzťah k seniorom chce zmeniť výzvou
  10. Brzdia vás technické výpadky vo výrobe?
  1. Dobrú chuť: Vianočné menu šéfkuchára Daniela Hrivňáka
  2. Úbytok stromov je obrovský. Na záchranu stačí päťdesiat eur
  3. Na štedrovečernom stole sa miešajú tradície so štipkou odvahy
  4. Nový kancelársky koncept myhive už aj v Bratislave
  5. Sprievodca pivnou kultúrou v Berlíne. Majú Nemci dobré pivo?
  6. Alexej Fulmek: Bol som dlho v SME
  7. HC Košice podporí „štefanskym“ zápasom košickú detskú onkológiu
  8. ZSSK posilňuje pred sviatkami vlaky InterCity
  9. Zamestnanci Tesco venovali pomoci komunitám 1000 hodín
  10. 4 body úspechu realizácie stavby
  1. Pracoval som v mekáči a vydržal tri dni. Hranolky sú prekliatie 40 042
  2. Bangkok, Phuket, pláže, chrámy: Za 13 dní to naj z Thajska 12 494
  3. Úbytok stromov je obrovský. Na záchranu stačí päťdesiat eur 12 104
  4. Stíhame napredovať s technológiami? Môže už byť neskoro 11 036
  5. Alexej Fulmek: Bol som dlho v SME 10 219
  6. Dobrú chuť: Vianočné menu šéfkuchára Daniela Hrivňáka 7 920
  7. Nezabudnite na sporenie na dôchodok! Ušetríte na daniach 7 827
  8. Sprievodca pivnou kultúrou v Berlíne. Majú Nemci dobré pivo? 4 671
  9. Tip na výlet: Prechádzka tokajskými vinicami a biele tigre 3 106
  10. Vzťah k seniorom chce zmeniť výzvou 2 858

Neprehliadnite tiež

Priebežne aktualizované

Športová streda na východe - servis výsledkov a faktov

Ako sa skončili zápasy a podujatia v rôznych športoch. Priebehy online.

EEI chce robiť parkovanie v Košiciach aj ďalej. Ustúpiť nemieni

Odkazuje, že mesto jej nabilo na vymáhanie škody.

Za útočné prejavy voči Rómom dostal ročnú podmienku

Revúčan písal extrémistické vyjadrenia na sociálnej sieti.

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Kočner posielal z väzenia lístočky, zaistila ich NAKA

Súd bude rozhodovať o návrhu na sprísnenie väzby pre Kočnera.

Píše Ivan Mikloš

Priznám sa, mám veľké obavy (píše Ivan Mikloš)

Bojím sa toho istého, čoho Steven Pinker.

Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop