revolúcii pomohol Mečiarovi k funkcii, dnes sa zaňho hanbí. Práve dokončil veľký projekt, v ktorom kráčal po ceste, na ktorej zomrel jeho otec. Začiatok jeho životného príbehu je neobyčajne silný.

Narodili ste sa na mieste, kam mnohí ľudia prišli zomrieť. Do akej miery narodenie v koncentračnom tábore determinovalo celý váš život?

- To by som aj ja rád vedel, no neviem to. Psychológovia hovoria, že ľudské vedomie sa začína formovať už v tele matky. Prvé tri roky sú absolútne kľúčové pre celý ďalší psychický vývoj človeka. No ale ako ja mám povedať, aký iný by som bol, keby som sa narodil v Kalifornii v bohatej vinárskej rodine? Jedno je isté, nesiem v sebe odkaz miesta, kde som sa narodil, a odkaz okolností, za ktorých som sa narodil.

Cítite povinnosť odovzdávať tento odkaz?

- Mám brata, ktorý je o päť rokov starší ako ja, a je úplne iný. Je introvert a veľmi excelentný intelektuál, filozof, ale nie je to akčný človek ako ja. A tiež prežil Terezín. Je možné, že sa do mňa ten príbeh vpečatil.

Je pravdou, že vás zachránili v krabici od topánok?

- Nie, bola to krabica od margarínu. Keď som sa narodil, tak v tom dome, kde žili matky s kojencami neboli detské postieľky. Tak ma uložili do krabice od margarínu. Tam som žil.

Ako sa to podarilo?

- Moja mama prišla do Terezína v posledných transportoch, to znamená, že mala mlieko. Vedľa nej na posteli porodila žena, ktorá mlieko nemala, moja mama kojila dve deti. Keď som sa narodil, tak muži poslali mojej mame svoju dennú dávku chleba, ktorú vytvarovali do podoby torty a zlepili marmeládou. Toto všetko je pravda. Áno, bola to krabica, ale žijem. Veľa ľudí neprežilo.

Váš otec zahynul na pochode smrti z koncentračného tábora. Prečo ste sa vydali na krátku- dlhú cestu po jeho stopách?

- Najprv som chcel iba vedieť, ako to s ním bolo, pretože som nemal otca. Zrazu som zistil, že to nie je o jednom človeku, ale o mnohých ľuďoch. Dozvedám sa veci, ktoré som netušil, napriek tomu, že som mnohé vedel. Preto som si povedal, že to nestačí povedať najbližším, že to mám povedať ľuďom. Hrozné veci sa môžu diať kedykoľvek, aj dnes aj zajtra. Holokaust nie je žiadna minulosť, nie je to problém židov, ale problém všetkých.

Kedy ste začali pracovať na tomto projekte?

- Keď som sa na pohrebe mojej mamy (v roku 1994, pozn. red.) dozvedel ako zomrel môj otec. Ja som to totiž celý život nevedel. Zastrelili ho ako psa na pochode smrti, keď už nevládal kráčať. Vždy mi bolo jasné, že sa do toho pustím, ale prešlo ešte niekoľko rokov, kým som sa dozvedel aká bola trasa pochodu smrti a kým som našiel ľudí, ktorí boli ochotnú kráčať so mnou. Vyrazili sme a hovorili sme s mnohými ľuďmi z mnohých krajín. Každý deň ďalší rozhovor, každá ďalšia skúsenosť priniesla nové otázky. Tých otázok je hrozne veľa a odpovedí strašne málo.

Počas toho, ako sa projekt postupne vyvíjal, menili sa aj vaše emócie?

- Samozrejme. Strašne veľa vecí som pochopil za tie roky. Pochopil som, čo moja mama nevedela. Nenávidela Nemcov a ja som pochopil, že Nemci sú rovnakí ľudia ako my. Pochopil som, že za každým deportovaným židom je jeden Slovák, ktorý sa mu snažil pomôcť. Ale hlavne som pochopil, o čo som v živote prišiel. Neprišiel som len o otca, ale aj o starých rodičoch a celú širšiu rodinu. Nato sa mi musela narodiť vnučka, aby som toto pochopil. Mám 65 rokov a zdá sa mi, že týmto dielom urobím nejakú bodku za všetkým, bodku pod ktorú sa môžem kľudne podpísať Fedor Gál.

A čo bude za tou bodkou?

- Svedectvo. Za tou bodkou bude dokument, informácie, ktoré pomôžu ľuďom, ktorým nechýba cit, vôľa a motivácia, aby sa postavili tomuto ohrozeniu. Pretože nestačí vedieť, že je tu nebezpečenstvo. Zlu sa treba postaviť a riskovať.

Čo ste napokon zistili o pochode smrti?

- Keď si predstavím, že na konci vojny vyrazilo 45 tisíc ľudí, ktorí vážili okolo 40 kg na cestu, ktorá mala 380 km a mala skončiť ich smrťou, tak mi behá mráz po chrbte. Keď si predstavím, že tí, čo po ceste odpadli boli zabití ako psy... Ale keď si predstavím, že tá vojna sa skončila skôr, než ich stačili utopiť v pripravených lodiach...Obohnali ich ostnatým drôtom a trvalo niekoľko týždňov, než sa rozhodli čo s tými ľuďmi urobia. No oni ďalej umierali hladom. To už je niečo, čo sa vymyká môjmu chápaniu.

Vy sám ostro rozdeľujete emócie a rozum. Útočí váš dokument skôr na rozumovú časť diváka, alebo sa ho skôr snaží osloviť emocionálne?

- Ľudia majú plné knižnice múdrych kníh, ale nie som si istý, či sú vybavení aj citom, aby tú múdrosť dokázali pozitívne zúročiť. Emócie sú ako infekčná choroba, ako vírus. Ľudia, ktorí okolo seba šíria negatívne emócie vyrábajú negatívnu atmosféru. Môj dokument nie je o negatívnych emóciách. Je o tom, že keď chce človek prežiť svoj život kvalitne, musí byť každý deň pripravený na to, aby si svoju dôstojnosť dokázal obhájiť. Ale nie tým, že bude mudrovať v krčme, ale tým, že je schopný nasadiť seba samého do akcie. Ak existujú medzi nami neonacisti, tak musia byť medzi nami aj ľudia, ktorí sa im postavia.

Čo cítite pri súčasných protižidovských vyjadreniach týchto neonacistov?

- Cítim potrebu niečo spraviť. Dnes sú najdiskriminovanejší ľudia v Čechách Rómovia. Kedy môžem, vtedy idem na miesto, kde sa očakáva stret Rómov a neonacistov. Snažím sa byť s nimi a chápať ich, aj medzi mojimi kamošmi je niekoľko Rómov, ktorých mám hrozne rád. Keď bola v Prahe ohlásená manifestácia neonacistov na výročie Krištáľovej noci, tak sme boli tam, aby sme sa im postavili. Nie je možné, myslieť si, že tieto tendencie zastavíme tým, že budeme rozhorčene písať na internet petície. Nezastavíme ich ani tým, že budeme písať krásne eseje do novín. Musíme sa nastaviť sami, fyzicky, konkrétne. Tak to robím.

Vnímajú dnes ľudia posolstvá? Nie sme už úplne necitliví?

- Myslím, že nikdy to nebolo inak ako dnes. Vždy boli takí, ktorí boli ľahostajní, zbabelí, a vždy boli takí, ktorí ich nútili k tomu, aby sa dokázali postaviť. Hrozne dôležité je, aby táto vojna so zlom nikdy neprestala. Nie je to epizódna záležitosť, ale trvalá súčasť našich životov. Nikdy nenastane situácia mieru, múdrosť nikdy nezvíťazí nad blbosťou. Pravda a láska nezvíťazia nad zlobou a nenávisťou.

Krátka -dlouhá cesta je veľmi výnimočný, multimediálny, a určite aj nákladný projekt. Do akej miery v ňom zahral aj fakt, že ste boli spoluzakladateľom televízie Nova?

- Dva dôvody sú absolútne zviazané s Novou. Prvý je ten, že keby som nemal peniaze z Novy, tak ho nemôžem financovať. Druhý dôvod je, že som sa trošku zorientoval v oblasti médií. Takže áno: mám na to prachy a všeličo o tom viem.

Ste jednou z najvýraznejších postáv Novembra 1989. No neznášate, keď sa vás na každé jeho výročie pýtajú, kde ste boli 17. novembra a ako sa vám žije x rokov po ňom.

- Stretávam stále častejšie ľudí, ktorí mi hovoria: všetko ste pokazili, toto je zlé. Keby som mal najstručnejšie odpovedať na tieto výčitky, tak poviem: Ak si bol blbý pred novembrom, nie je dôvod, aby si sa zmenil po novembri. V tvojom živote sa zmenilo jediné, že ťa za odvahu nebudú zatvárať, že ťa za túžbu poznávať svet nebudú zastavovať na hraniciach, že ťa za túžbu mať informácie nebudú obmedzovať, že ťa za túžbu podnikať nebudú považovať za protisocialistický živel. Otvorili sa ti mnohé možnosti. Za to, že tieto možnosti sú mimo tvojich schopností, neobviňuj režim a 17. november.

Čo dnes cítite pri takých piesňach ako Bratríčku zavírej vrátka a Sľúbili sme si lásku? Nie je to už iba sentiment?

- Sľúbili sme si lásku je pieseň, ktorú Ivan Hoffman nemá rád, ktorú naspieval falošne a ktorá je nesmierne patetická. Dnes by ste ho nedonútili ani kladivom aby ju zaspieval. No ale vtedy na námestí SNP si ju spievalo 60 000 ľudí. Môj vtedajší pohľad bol pohľad dojatého účastníka, dnes v tom vidím strašne veľa afektu a pátosu.

Keď ste sa odsťahovali do Prahy, mnohí vám to vtedy vyčítali. Ako sa dnes pozeráte na Slovensko s Mečiarom a Slotom vo vládnej koalícii?

- Ja som tu veľmi často, ale za ľudí ako je Mečiar a Slota sa hanbím. Myslím si, že sú hanbou Slovenska, ale nehovorím to za tých 50 % voličov strany Smer a 50 % ľudí, ktorí si myslia, že pred novembrom bolo lepšie. Hovorím to za seba a za ľudí ako som ja. Totálne neznášam, keď v Čechách počujem, že Slováci sú nacionalisti. Ja nie som nacionalista a som zároveň taký istý Slovák ako Slota a Mečiar. Slovensko nie je to, čo ho dnes reprezentuje.

Ale ľudia si vo voľbách vyberajú to, čo ich reprezentuje.

- Tieto volebné výsledky a preferencie hovoria aj o tom, koľko ľudí by bolo ochotných hnať Maďarov za Dunaj, židov do Palestíny a emigrantov za hranice.

Profil:

n expolitik, sociológ, prognostik a podnikateľ

n narodil sa 20. marca 1945 v Terezíne

n disident a spoluzakladateľ Verejnosti proti násiliu

n po roku 1989 sa stal spolumajiteľom televízie Nova, podiel neskôr predal, založil knižné vydavateľstvo GplusG

n jeho brat Egon je známy slovenský filozof

n autor a spoluautor mnohých kníh

n má dve deti, žije v Čechách

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári