Vyplašená kaderníčka sa pustila do hustej hrivy nožničkami na nechty
Pod činkami, ktoré dvíhajú nad hlavu pekne vymodelovaní vzpierači, veľa priestoru na srandičky nie je, ale aj počas nerovného boja s tonami železa sa niekedy nájde dôvod na úsmev, o čom vás presvedčí ostrieľaný košický tréner Štefan Korpa.
Vzpierači sú mozoľnatí chlapi, a na obdiv publiku vystavujú v prvom rade svoje oceľové svaly, ale sú aj takí, ktorí si potrpia i na celkový vzhľad pod súťažnou činkou. Aj keď známky za umelecký dojem sa za trh či nadhod nedávajú. Terajší šéftréner slovenskej reprezentácie Rudolf Lukáč bol v závere aktívnej kariéry známy tým, že jeho hlavu zdobila hustá hriva, a s touto imidžovkou sa nemienil rozlúčiť za žiadnu cenu. Ale keď mu na majstrovstvách Európy v gréckom mestečku Loutraki pred piatimi rokmi hrozilo, že ho nepustia bojovať o medaily, iného východiska nebolo. Dlho sa totiž nevedel vmestiť do požadovanej hmotnosti. Prísnosť rozhodcov nedovolila ani gram navyše. "A on mal hodinu pred koncom váženia, aj po tom, čo nejaký ten litrík pri úprave telesnej hmotnosti poctivo vypotil, ešte stále asi kilo navyše. Zostalo nám jediné riešenie, pomôže už iba to, keď vlasy pôjdu dole," spomína tréner. "Rýchlo sme utekali do mesta, ale keď sme našli nejaké holičstvo, chvíľu nám trvalo, kým sme kaderníčke, ktorá vedela iba po grécky, vysvetlili, že nechceme od nej, aby na Rudovej hlave vykúzlila nejakú futuristickú frizúru, ale iba toľko, aby ho tých vlasov zbavila. Až po nejakej chvíli prišla vyzbrojená nožničkami, ako na strihanie nechtov, takže ešte ani po pol hodine nebolo s Rudovým účesom nič nové. Napokon sa to predsa podarilo, aj keď sme z kaderníctva utekali so schodiskom na jeho hlave. Na jej vyholenie už nebolo času. Tie vlasy vážili asi osemdesiat dekagramov, a zvyšných dvadsať ešte stačil do záverečného termínu vybehať a vypotiť. Váhu napokon urobil, ale v súťaži veľa vody nenamútil. Dopadol tak, ako Samson, ktorý s vlasmi stratil aj silu. Trh mu síce vyšiel, ale v nadhode vypadol."
Nasledujúce majstrovstvá sveta v kanadskom Vancouveri boli zároveň aj kvalifikáciou na olympijské hry v Aténach, takže väčšina borcov si celý rok časovala formu práve na tých šesť mimoriadne dôležitých pokusov. Nečudo, že čierny Dabaya (vtedy ešte Kamerunčan, dnes už Francúz) sa rozčúlil do nepríčetnosti, keď mu rozhodcovia ešte jeden pokus pridali. "Bol som pri tom, pretože v C-skupine v kategórii do 69 kg sme mali aj nášho Janíčka. Zatiaľ čo Miro preteky už ukončil, Kamerunčan Dabaya sa iba chystal na svoj prvý pokus. Postupne dal nad hlavu 175, 180 i 185 kg, ale po záverečnom pokuse prišli za ním rozhodcovia, že mu zle naložili, a že ho musí opakovať. On však nechcel ani počuť, že by sa mal ešte raz na pódium unúvať, že dal tých 185 kg, a basta, že tým skončil. Bola to sranda, keď sme videli, ako ho za jednu ruku ťahá dopingový komisár na dopingovú kontrolu, a on druhou horlivo gestikuluje s rozhodcami." Uspel odberateľ dopingovej vzorky, darmo boli rozhodcovia v presile. "A dodnes je v análoch zapísané, že ten štvrtý pokus neabsolvoval, ale dal dvakrát 180 kíl. Na olympiádu do Atén napokon išiel, a získal tam zlatú medailu."
Milú historku zažil Štefan Korpa aj so svojím dlhoročným priateľom, košickou zápasníckou legendou Attilom Borisom. "Bol to vychýrený vtipkár. Raz sme boli na sústredení v hoteli FIS vo Vysokých Tatrách, a on v dobrej nálade, začal organizovať ľudí, ktorí by sa chceli zúčastniť prehliadky Štrbského plesa. Neuveríte, ale tých záujemcov, ktorí boli ochotní vybrať sa na prírodnú exkurziu, sa našlo dosť. Attilova pointa bola totiž v tom, že ju absolvujú na kamzíčom záprahu, keďže pleso bolo v tom čase zamrznuté." A on mal vraj také styky, že tých kamzíkov by určite vybavil. "Nachytal tak dosť mladých borcov, ba aj jedného nemenovaného atletického trénera, ale keď s natešenou skupinkou k zamrznutému plesu prišiel, zahlásil, že kamzíky ušli, aj so saňami. A my sme sa išli od smiechu popučiť."
mat
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
