Peter musí mamu vyháňať od "telky", lebo veľmi prežíva Radove zápasy

Sú naozaj výnimočnou rodinou. Šesť súrodencov, a každý z nich je športovec. Traja robia šport na vrcholovej úrovni, ba môžu sa pochváliť, že sú, či boli, aj slovenskí reprezentanti. Len mamka, ktorá ich po manželovej smrti musela sama vychovávať, kým sa postavili na vlastné nohy, dlho odolávala - načo by ste o tom písali? Veď už každý ten náš príbeh pozná. Možno, ale vašimi očami by to mohlo byť zaujímavé - nedal som sa zlomiť. A o niekoľko hodín neskôr som sa mohol pustiť do písania...

Volajú sa Zabavníkovci, a na svet prichádzali v takomto poradí - najskôr najstarší syn Anton (meno dostal po otcovi), ktorý má dnes 32 rokov, potom Jožko (donedávna ešte člen majstrovského basketbalového tímu Slávie TU Košice), z ktorého je už tridsiatnik, prvá dcéra Beata, syn Radoslav (28-ročný futbalový legionár, obranca slovenskej reprezentácie), ďalší futbalista, o dva roky mladší Peter, a napokon dcéra Gabriela, ktorá sa, pre zmenu, vie výnimočne dobre oháňať bedmintonovou raketou. Na nikoho sme nezabudli? Raz, dva, tri, štyri, päť, šesť... Rovný poltucet.

Mamka Cecília, rodáčka z neďalekého Hyľova, sa vydala do Košíc, za športovca. Anton bol vraj celkom obstojný hádzanár, a v doraste prežil slávnu éru kedysi veľkého konkurenta VSŽ, košického Maratónu. "Ale po vojenčine, už ani neviem prečo, s hádzanou skončil," vraví pani Cecília. Aspoň mal viac času na rodinu, ktorá sa začala utešene rozrastať. Až kým neprišiel onen osudný deň... "Manžel mal zlomenú nohu, a dostal trombózu. Ani nám však nenapadlo, že by to mohlo ohroziť jeho život. Raz, ako tak sedel pri kartách, stačil iba povedať, že mu je zle, odpadol, a bolo po ňom. Odvtedy bojujeme sami. Ale mne to nikdy nepripadalo nejako zvlášť ťažké, že mám na starosť šesť detí. Akurát, že som musela zanechať prácu na dopravnom dispečingu, aby som to všetko stíhala. Ráno som každému nachystala raňajky, desiatu, a potom sa všetci rozpŕchli, najskôr do školy, a po nej na tréning. Na druhý deň však každé našlo svoje veci čisté, vyprané. Pravda, niekedy to bola drina, odriekanie, ale človek sa musel prispôsobiť, keď sa dal na ten boj. No ani dnes, keď je väčšina z nich v podstate už sebestačná, nemôžem sa sťažovať, že by som sa pri nich vytrápila."

Tie starosti-radosti jej začínajú pripomínať čoraz početnejšie vnúčatá. Najskôr nimi babku obšťastnil najstarší syn Anton, pridala sa staršia dcéra Beata, a nezaháľal ani Rado. "Jeho Danke sa pred dvoma mesiacmi narodila malá Šarlotka. Len škoda, že ju nebudem vídať častejšie. Rado totiž kúpil byt v Žiline, kde sa plánuje s rodinkou natrvalo usadiť." Štyria jej potomkovia sa už osamostatnili, iba najmladším, Petrovi a Gabike je stále dobre pri maminej sukni. "Ale aj tak vieme jeden o druhom úplne všetko, snažíme sa byť v každodennom kontakte. A s Radom, ktorý je najďalej, komunikujeme pravidelne cez internet. Aj teraz ma naháňa, prečo nie som zapnutá..."

Aby si neublížili

Patrilo by sa začať najstarším. "Tóno, tak ako Jožko, začal s basketbalom. V dorasteneckej lige mu to išlo dobre, ale keď sa oženil, prišli deti, a uchytil sa v zamestnaní, na basketbal nemal čas. Nedávno však opäť začal trénovať, lebo mu to chýbalo, a teraz hráva druhú slovenskú ligu za Veterinu." Jozef mal pod deravým košom o čosi väčšie ambície, istý čas robil košickým technikom dokonca kapitána, a podieľal sa na zisku ich historického majstrovského titulu. Aj preto bolo mamke ťažko na duši, keď syn dostal z klubu vyhadzov.

Rado, a o dva roky mladší Peter sa upísali najpopulárnejšej hre na svete. Možno boli rovnako dobrí, ale štvorlístok šťastia z futbalového trávnika si odtrhol iba Rado. Nekompromisný bek má už niekoľko rokov stabilný flek v kádri národného mužstva. "Peter je tiež obranca. V detstve začínal s Radom, ale ich cesty sa rozišli. Zatiaľ čo Rado sa uchytil v 1. FC Košice, Peter pôsobil iba v nižších súťažiach, v Barci či vo Vyšnom Opátskom. Skúšal to aj v Rakúsku, ale v kariére ho dosť brzdili zranenia. Až napokon pred futbalom dostala prednosť škola."

Ani dievčatá v pohybovej aktivite nijako nezaostávali. "Beatka hrávala bedminton, volejbal, čo prišlo. A najmladšiu Gabiku ťahali všetci ostatní, brávali ju so sebou, keď s ňou nemal kto byť. S Beatkou chodili aj na karate, a myslím si, že Gaba v ňom bola celkom dobrá." Viac ju však bavil bedminton, a v družstve Lokomotívy sa vypracovala medzi špičkové slovenské hráčky. "Nie je to však šport, z ktorého sa dá žiť, ako žije trebárs Rado z futbalu. Nad tenisom sme ani nerozmýšľali, aj keby naň mala Gabika talent. My sme na tenis jednoducho nemali. Chodí síce po svete aj s bedmintonom (i nedávno boli hrať napríklad v Ríme), ale aby na to mala, musí si sama zarobiť. Čo si občas donesie z hosťovania v Česku, hneď aj minie na tie zájazdy. Bedminton nie je u nás šport na profesionálnej úrovni, bez riadneho zamestnania by z neho Gaba nevyžila. Našla si ho v Hypernove, na informáciách."

Nikoho z nich nebolo treba do športu nútiť. "Všetci veľmi radi športovali na škole, a športu nikdy nemali dosť ani po nej. Počítače vtedy ešte neboli, a ani vysedávať pred televízorom ich veľmi nelákalo, najradšej boli, keď mohli lietať po vonku, za loptou, či s hokejkou. A väčšinu času, keď bolo v škole voľno, prakticky každé leto, sme s nimi trávili na chate, v Hyľove, kde mali priestoru na pohyb habadej." Kto bol najväčší nezbedník, mama neprezradí. Vraj všetci rovnako. Keď jeden niečo vyparatil, zo solidarity boli vinní aj ostatní.

Kronikárom je najstarší

Rodinnú kroniku, ako sa komu na športovom poli darí, ujal sa robiť najstarší zo šiestich súrodencov, Anton. "On s tým kedysi začal, kupoval noviny, keď sa niekde o niekom písalo, poctivo lepil výstrižky, ale poviem vám pravdu, už ani neviem, či v tom pokračuje, lebo pracuje v banke, a veľa voľného času nemá. Aj tie rodinné fotky, ktoré by som vám mohla poskytnúť, deti už porozoberali... V akom stave je naša športová kronika, to síce neviem, ale počínanie svojich detí stále bedlivo sledujem. Myslím si, že som ich dosť náruživý fanúšik. Veď sa len opýtajte Peťa, keď je Rado v televízii. Niekedy ma musí až z izby vyháňať, ako to prežívam. Vždy sa totiž najviac bojím toho, aby mi ho nezranili. Či vyhrajú, alebo prehrajú, a či Rado ten gól dá, alebo nie, je pre mňa vedľajšie."

Spoločné chvíle s Radom a jeho rodinkou sú pre mamku momentálne asi najvzácnejšie, pretože je ich dosť málo. Futbalový reprezentant totiž musí byť pripravený na kočovný život, keď chce niečo počas kariéry na ihrisku dokázať. A košický odchovanec sa už nejaký ten rôčik futbalovou Európu potuluje. Medzinárodné ostrohy získal v populárnom bulharskom klube CSKA Sofia, svoje si užil aj v nevyspytateľnom prostredí na pražskej Letnej, a tohto roku sa dal zverbovať do legionárskych služieb v čečenskom Groznom. "Aj teraz sa ma pýtal na môj názor, či tam ísť, alebo odmietnuť. Takéto otázky u nás vždy preberá rodinná rada," vraví jej hlava. "No myslím si, že nemusí ľutovať, že hrá v Čečensku. Nie je to tam vôbec také strašné, ako sme si spočiatku mysleli. Navyše, oni chodia do Grozného iba hrať zápasy. Bývajú v krásnom prostredí v Kyslovodsku, ktoré je známe svojimi minerálnymi prameňmi. Pre mňa je to však príliš ďaleko, aby som sa ho vybrala pozrieť. Ale keď pôsobil v Sofii a Prahe, bola som ho navštíviť. Nechýbala som ani na štadióne na Letnej, keď mali ligový zápas. Rado sa postaral o dobré vstupenky, na tribúne. Mohla som ísť aj do VIP-ky, ale pravdu povediac, vôbec ma to tam nelákalo," smeje sa pani Cecília, najväčší Radov fanúšik.

"Prirodzene, prežívala som s ním i jeho začiatky. Pravda, keď mi to čas dovolil. Chodievala som sa naňho pozerať aj vtedy, keď začal hrávať za Košice, bola som aj vonku, v Bratislave, v Žiline... Určite si vybral ten najsprávnejší šport, ale asi by nikdy nebol tam, kde je, keby mu nepomohli tréneri, keď bol ešte žiačikom na Požiarnickej. Lipnický, Ujhely, Vankovič, vždy mu pozháňali nejakého sponzora, ktorý mu prispel na cestu, aby s nimi mohol ísť na turnaje do Ameriky či na Bermudy. Sami by sme to určite finančne nezvládli."

Dnes sa mama bojí iba jediného, aby športovú kariéru jej detí neskrížilo nejaké zranenie, aby si neublížili. "Zdravie je pre nich najdôležitejšie. Lebo pri športe sa môže pritrafiť všeličo. Peter má z futbalu už dve plastiky kolena, dvakrát ho operovali, azda aj preto v ňom nedosiahol viac. Aj Rado je momentálne o barlách, pretože mu operovali členok. Už dlhšie ho tam voľačo tlačilo."

Na synovo odlúčenie si pani Cecília už musela privyknúť. Ale v čase vianočnom býva celá família zväčša pokope. "Deti už majú svoje rodiny, takže Štedrý večer budú asi tráviť s nimi. Ani Gabika mi s varením či pečením nebude môcť pomáhať, pretože furt robí, ešte aj na Štedrý večer bude trčať v práci. Ale v prvý sviatok vianočný je u nás, na Furči, vždy veselo, vtedy sme všetci pospolu. Samozrejme, na darčeky sa tešia najviac vnúčatá. Ako voľakedy oni. Bolo nás veľa, ale pod stromčekom našiel každý to, čo potreboval. No darčeky nikdy neboli podstatné, stačila aj maličkosť aby potešila. Mali sme radosť hlavne z toho, že rodina bola pohromade. A to platí u nás dodnes."

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári