Pred operáciou "videla" iba tmu, po nej po prvý raz aj svojho syna

Dátum 11. 11. a čas 11 hodín si manželia Iveta a František Burikovci zapamätajú, kým budú žiť. Ivetu v ten utorok čakal prelomový životný krok - mala sa podrobiť operácii pravého oka, ktoré dovtedy registrovalo len tmu. O tom, že strach sa stal pár posledných dní i nocí pred operačným zákrokom ich nerozlučným spoločníkom, je zbytočné hovoriť. Nedal sa odohnať. Na povrch sa však tlačila aj Ivetkina otázka: ´čo môžem zákrokom stratiť, keď som aj tak slepá? Najväčšie obavy predsa musí mať operačný tím vedený primárom MUDr. Martinom Mahelom.´ Ten totiž po zvážení všetkých pre a proti vyslovil historickú vetu: ja sa do toho pravého oka pustím...

Iveta a František sa poznajú od detských liet, chodili spolu do školy v Levoči. Ona bola ešte škôlkarka, on, ktorý je tiež takmer nevidiaci, bol druháčik na základnej. Okrem vystrájania šibalstiev bol známy tým, že ochraňoval mladších a slabších, ak si z nich tí mocnejší chceli urobiť terče šikanovania. Párkrát sa zastal aj Ivetky, ktorej sa to páčilo, a ktorá, hoci si to nechcela pripustiť, začala ho postupne považovať za viac ako kamaráta. Po skončení základnej školy sa ich cesty na vyše 11 rokov rozišli. Fero išiel študovať za maséra, ona sa dostala k čalúnikom. Práca to však bola na jej zdravie ťažká, nemohla ju robiť, preto tiež presedlala na masérku. Po skončení školy nastúpila do práce do rehabilitačného zariadenia mimo Košíc.

"V jeden deň, ani neviem prečo, kolega mi povedal, že za mňa podá zoznamovací inzerát," spomína Iveta. "Nepáčil sa mi jeho nápad, ale nedokázala som tomu zabrániť. Ako áno, ako nie, noviny s inzerátom sa dostali do rúk Ferkovho kolegu. Aby bola recesia dokonalá, na inzerát kolega zareagoval, ale list podpísal Ferkovým menom. Keď som zistila, že mi píše nejaký Burik, hneď som odpovedala, veď to priezvisko mi bolo dobre známe." Po krátkom dopisovaní a neskoršom osobnom stretnutí zistili, že všetko asi malo tak byť, aby sa znovu zišli.

Svadbu mali v Kostole sv. Košických mučeníkov na Sídlisku Nad jazerom a dnes majú obrovskú radosť zo zdravého synčeka Matúša. Väčšina lekárov jej pritom nádej na bábätko nedávala. Až na MUDr. Miroslava Hermana, ktorý ju dal za tri mesiace tak dokopy, že 14. februára 2005 prišiel Matúško cisárskym rezom na svet. Normálnym pôrodom to nemohlo ísť, Ivetka má očný glaukom a pri pôrodných tlakoch by sa jej mohla pretrhnúť očná sietnica. Napriek vlastnému hendikepu sa rodičia o Matúša úžasne starajú. Ľahké to pritom nie je, lebo František má veľmi zoslabený zrak, takže musí nosiť okuliare so silnými dioptriami a Iveta je úplne nevidiaca. Vlastne, bola...

"Mama asi pred pol rokom napísala list na očnú kliniku v Prahe, kde ma, aspoň podľa jej slov, prvýkrát operovali. Zaujímala sa, či by sa nedalo niečo urobiť, aby som aspoň trošku videla. Odpovedali, že asi nie, lebo lekári, čo mi vtedy transplantovali oči 23-ročného mladíka, ktorý zomrel pri autonehode, už v tejto nemocnici nepracujú. Bola som sklamaná a smutná, pretože hoci čas plynie, mňa zatiaľ neopúšťa myšlienka, čo keď raz ..." Obvodná lekárka, ku ktorej pani Iveta zašla, jej síce tiež veľké ilúzie neponúkla, ale nemávla nad ňou rukou. Rozhodla sa poslať ju na konzultáciu k MUDr. Marhelovi, primárovi očného oddelenia FNLP na Rastislavovej ulici. Primár ju vyšetril a hoci to vonkoncom nečakala, lebo zamietavých vyjadrení sa od iných lekárov už dosť napočúvala, z jeho úst vychádzalo niečo celkom iné. Niečo, čo sa nedalo pomenovať inak ako nádej.

"Kým ma pripravovali na operáciu, modlila som sa Otče náš...," spomína pani Iveta. "Popritom som si hovorila: ´Pane Bože, ja chcem. Veľmi chcem vidieť svojho synčeka. Chcem. Musím.´ Do môjho rozjímania vstúpil do operačky pán primár, ktorý ma chytil za ruku a povedal: ´Tu som, pani Buriková.´ V tom momente zo mňa všetky pochybnosti i otázky opadli a ja som bola pripravená zveriť sa do rúk primárovi a operačnému tímu. Tí všetci sú, ako som sa mala možnosť presvedčiť, úžasní odborníci a fantastickí aj ako ľudia. Doslova sa mi snažili splniť všetko, čo mi na oku videli."

Operácia podľa Ferka trvala dve hodiny a 50 minút. Vie to takmer na sekundy presne, pretože po celý čas stál na chodbe a netrpezlivo čakal, aby mohol byť pri manželke, keď ju povezú na izbu. "Vtedy som po prvýkrát zažil nádherný šok," spomína. "Ivetka, hoci mala zoperované oko zalepené, mi povedala, že aj cez obväz vníma náznak svetla. Na druhý deň, keď jej dali z oka obväz dolu, sestričke z ničoho nič povedala, že ona ju vidí. Síce veľmi hmlisto, ale už vníma obrysy jej tela. Do tretice, a to ma dostala už úplne, sa na mňa pozrela a povedala: ´Ferko, ty si neoholený.´ Normálne ma tým uzemnila, a ja som sa nezmohol na nič iné, len na tú podľa mňa v tej chvíli najneskutočnejšiu vetu: ´No, pozrime sa, ešte ma vidí len päť minút a už ma karhá.´

Ivetka i Ferko vedia, že o zázraku po operácii sa ešte nedá hovoriť, pretože jasnosť sa do jej oka len postupne dostáva. MUDr. Mahel je tiež zdržanlivý a optimizmus výrazne brzdí, keď povedal, že bitku síce vyhrali, ale vojnu ešte ani zďaleka nie. Vyobjímať ho však pani Iveta aj tak vyobjímala. Silno, ako len vládala a s pocitom, aký sa ťažko opíše, pretože jej šťastie bolo a je priam nekonečné. Dovtedy si nevedela predstaviť, aké to je vnímať tvary, farby, obrysy. "Keď sa ma niekto spýta, čo od operácie prežívam, neviem to popísať. Kto totiž stratí zrak v dôsledku nejakej choroby alebo úrazu, no dovtedy videl, ten vie, ako vyzerajú trebárs voda či stromy. Ja, čo som sa nevidomá narodila, toto všetko musím objavovať, aj híkať, koľko krásy je navôkol, ale ja som nemala šancu ju vidieť."

Zatiaľ si všetci vôkol rodiny Burikovej, či už sú to svokrovci, ktorí im zo všetkých síl pomáhajú alebo sused Gabriel Šipoš vždy pripravený naštartovať auto, ak to potrebujú, uvedomujú, že obrovskú radosť a nádej musia držať silno na uzde. Aby ich náhodou nevyniesli do výšin a potom tvrdo nehodili na zem. "Minimálne rok sa má čakať, aby sa potvrdilo, či bola operácia skutočne úspešná. Ja však verím, že to dobre dopadlo, pretože už viem porovnávať súčasnosť s tým, aké to bolo pred operáciou. Najmä, keď sa pozerám do diaľky. Aj keď musím ´zaostrovať´, už teraz je to o poznanie lepšie. Momentálne vidím asi do vzdialenosti dva a pol metra." Ivetka sa už odvážila aj na prvú prechádzku s Matúškom. Doteraz chodili tak, že sa držali za ruku a Matúško musel mamku usmerňovať, kade má ísť, aby sa niekde nepotkla. Na tejto prechádzke sa už za ruky nedržali..

Po prvýkrát sme sa so sympatickou rodinou Burikovcov stretli pred vyše poldruha rokom práve kvôli Matúškovi. I. Lions club Košice, ktorý zorganizoval II. benefičnú aukciu výtvarných diel, časť z výťažku venoval na splnenie túžby tejto rodiny nech ich chlapčiatko má možnosť navštevovať materskú školu, kde sa deti učia po anglicky. Na tejto návšteve mama Iveta okrem iného povedala aj to, že veda ide dopredu a raz možno niektorý lekár povie ´pani Buriková, mám pre vás dobrú správu, našlo sa čosi pre vaše očká.´ V takej chvíli budem ochotná podstúpiť čokoľvek, len aby sa dočkala najšťastnejšieho momentu v mojom živote. Chvíle, keď mi dá lekár po operácii obväzy z očí a ja poviem... VIDÍM.´

Ten moment skutočne nadišiel. Keď ju Matúško prišiel do nemocnice s ockom navštíviť, chytila jeho hlávku do dlaní, zapozerala sa na neho a nahlas povedala to, po čom štyri roky túžila. ´Matúško, ja konečne vnímam, aké máš modré oči. Synček môj milovaný, ja ťa vidím...´

Primár očného oddelenia FNLP MUDr. Martin Mahel je šťastný, ale o dobrom výsledku operácie zatiaľ hovorí skôr pošepky

Teraz je na rade telo pani Ivety, či transplantát prijme za svoj

V stredu pred dvoma týždňami sme boli s pani Ivetou Burikovou na vizite, aby sme sa mohli presvedčiť o pokrokoch, ktoré ani nie dva mesiace po operácii dosahuje. Primár očného oddelenia FNLP MUDr. Martin Mahel bol spokojný. "Kontrola dopadla veľmi dobre, stav sa zlepšuje, čo nám všetkým robí veľkú radosť. Najviac, samozrejme, pani Ivete, ktorá ma dnes okrem iného šokovala vetou, že už vedela rozoznať číslo prichádzajúcej električke. Bola to trojka. Videnie, aj nález sa skutočne z týždňa na týždeň zlepšujú. A koniec ešte zďaleka nie je, pretože všetko potrebuje čas. I výsledky operácie."

Primár Mahel sa pred operačným zákrokom od pani Ivety dozvedel, že v detstve bola v Prahe asi dvadsaťkrát operovaná. Dokumentáciu o tom ale nemala. To, čo by ho pri zákroku mohlo čakať, dokázal teda len predpokladať. Po otvorení oka sa ukázalo, že jeho fantázia a predstavivosť ani zďaleka nedosahujú tvrdú realitu. "Niekto jej síce urobil transplantáciu rohovky, ale s negatívnym výsledkom. Transplantát sa neujal, bol zakalený. Preto pani Buriková na toto oko nevidela a my sme zase nevidel doň. Ďalším problémom bol rozsiahly sivý zákal. I keď aj ten jej v detstve údajne lekári operovali, nebola to pravda." Sivý zákal bol podľa primára vo vysokom štádiu zrenia, v tzv. fáze redukcie katarakty. Museli teda operovať nielen rohovku, ale aj zákal. "A do tretice, keďže takmer všetko dobré i zlé prichádza trojmo, museli sme vytvoriť aj celú dúhovkovú diafragmu. Diafragma je akási hranica medzi prednou a zadnou časťou oka, bez ktorej človek nevidí. Pani Iveta ju takmer vôbec nemala."

Hoci primár pôvodne myslel, že pôjde o klasickú transplantáciu rohovky oka, čo dnes už nie je unikum, ročne ich na oddelení robia do tridsať, v skutočnosti pani Ivete urobili celú jej rekonštrukciu prednej časti. A to už nie je také každodenné. "I keď som nevedel, do čoho idem, rozhodnutie neľutujem, a urobil by som ho znovu. Bola to pre mňa výzva, aj snaha pani Ivete pomôcť. Keď mi rozprávala o synčekovi a o tom, ako veľmi by ho chcela vidieť, to sa nedalo ignorovať. Už to nebolo ani tak kvôli Hippokratovej prísahe, ale z ľudského hľadiska..." I keď úspešnosť operácie pani Iveta primárovi "pekne" vrátila. Aby sa presvedčil, či oko začína počúvať, odišiel od nej asi na dva metre a spýtal sa, aké má vlasy. Pani Iveta sa na neho pozrela a povedala: ´ale pán primár, veď vy nemáte žiadne vlasy...´Musel som jej to vrátiť a tak som zakontroval: ´no teda, to som vás kvôli tomu operoval, aby ste mi povedali, že som plešatý...´?

Celkový zdravotný stav, zlepšujúce sa videnie i hojenie stehov v oku, to všetko zatiaľ naznačuje, že operácia dopadla výborne. I keď o stopercentnej úspešnosti sa ešte nedá hovoriť. Preto aj primár situáciu zatiaľ hodnotí síce s neskrývaným optimizmom, ale ešte viac pošepky ako nahlas. "To, čo sme mali spraviť, sme spravili dobre. Teraz je na rade organizmus pani Ivety a lieky, ktoré berie na potlačenie imunologickej reakcie, aby sa organizmus voperovanému transplantátu nebránil a prijal ho. Len potom budeme môcť naozaj vyskakovať od radosti, že sme mladej žene splnili jej obrovský sen," dodal primár MUDr. Martin Mahel.

Stranu pripravila: Alžbeta LINHARDOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári