Najkrajšia odmena pre šašov je, keď deťom na chvíľu žiaria oči

Pamätám si, že som ako dieťa s rodičmi rada chodila na cirkusové predstavenia. Páčilo sa mi, čo všetko vedeli predviesť zvieratká, artisti, žongléri. Úplne najviac, ako asi každému dieťaťu, som sa však tešila na šaša s červeným nosom a šašovinami, ktoré vystrájal. Po dlhých, predlhých rokoch, ktoré odvtedy uplynuli, som sa mala znovu možnosť stretnúť s ľuďmi, ktorí majú šašovské červené nosy a úžasné srdcia. S tzv. ´clowndoctors´, teda zdravotnými klaunami, spolupracujúcimi s občianskym združením Červený Nos Clowndoctors a navštevujúcimi deti priamo v nemocniciach. Štvorica z nich chodí aj na oddelenie detskej onkológie a hematológie Detskej fakultnej nemocnice v Košiciach.

Doktor Citrón

Jeho pravé meno je Boris Srník, pochádza z Martina a je profesionálnym hercom v Divadle Jonáša Záborského v Prešove. Už ako dieťa hrával v škole divadlo, recitoval, snažil sa rozveseľovať kamarátov. Napriek tomu, že mal herecký talent, na bratislavskú VŠMÚ ho neprijali. Šťastie sa na neho usmialo až na tretíkrát, v Banskej Bystrici. Po skončení školy, aj vďaka úžasným ľuďom, ktorí na východe republiky žijú, a tiež ako reakciu na ponuku z prešovského divadla, je od septembra 2007 "východniarom."

"Okrem divadla som sa snažil od prvej chvíle venovať deťom. Kamarát, ktorý už pracoval v občianskom združení Červený Nos Clowndoctors, ale v Bratislave, to vedel. Spýtal sa ma, či nechcem ísť v Košiciach na casting, na ktorom by sa mali vybrať ´červenonosí´ doktori pre detskú onkológiu. Nemal som o čom uvažovať." Boris na castingu obstál. Potom absolvoval niekoľko workshopov, naučil sa zopár trikov a kúziel, besedoval so sestričkami, ktoré na oddelení pracujú, aby sa čo najviac dozvedel o detských pacientoch, aj o tom, ako k nim pre ich vážne ochorenie pristupovať. Od septembra s ďalšími kolegami hercami začal chodiť každý týždeň medzi detských pacientov, aby im pomáhal aspoň na chvíľu zabudnúť na nemocničné steny, spríjemňoval pobyt a vykúzlil úsmev.

"Spočiatku som sa bál, ako mňa, roztopašného a rozosmiateho šaša, detskí pacienti, a pri niektorých aj rodičia, prijmú. Obavy skoro pominuli. Deti sú úžasné. Tie, ktorým to ochorenie len trošku dovolí, s nami polupracujú, spievajú, recitujú, vymýšľajú ´smieškoviny´ a spoločne sa na nich zabávame. Cítim, že sme sa stali kamarátmi, jeden na druhého čakáme a tešíme sa, kedy sa opäť uvidíme."

Ľahké to pri tom nie je nielen kvôli rôznym ochoreniam a bolesti, ktoré deti trápia, ale i vekovému rozpätiu. Kým dvojročnému chlapčiatku stačí urobiť smiešnu grimasu alebo "náhodou" spadnúť na zem, 16-ročný mládenec nad takýmto kúskom len pokrúti nechápavo hlavou. "Mne sa stalo presne to. K ťažko chorému chalanovi som sa na prvýkrát nedokázal priblížiť. Obaja sme potrebovali čas, on aj zlepšenie zdravotného stavu, ktorý pri podobných ochoreniach dosť kolíše. Dnes je to iné, jeden druhého čakáme. I keď počas každej návštevy musím brať do úvahy mieru priebehu choroby toho - ktorého pacienta, a ak sa niekto zle necíti, nasilu nič nerobiť."

Doktor Krokodájl

Druhým spomedzi klaunov detskej onkológie je Miroslav Bodoki. Tiež je profesionálnym hercom, pôsobiacim v prešovskom Divadle Jonáša Záborského. Na východ sa dostal z Bratislavy s muzikálom Dracula. Deti na oddelení ho však nepoznajú ako niekoho, kto berie iným život, ale naopak, kto sa snaží rozdávať radosť, pohodu, dobrú náladu a koho volajú Doktor Krokodájl.

"Počas návštev musím improvizovať a prispôsobovať gagy tomu, ako sa deti cítia. To je veľmi dôležité. Takmer vždy, to už mám odskúšané, zaberú balóniky a figúrky, ktoré z nich vytáčaním vytvorím. Letia i pesničky. Deti, či sú zdravé alebo choré, si rady nôtia. A tiež, ak majú svoj deň, chcú sa rozprávať. O onemocnení, o tom, po čom túžia, čo by chceli dostať pod vianočným stromčekom, i čo chcú v živote napriek chorobe dosiahnuť." Väčšina detí si podľa Doktora Krokodájla síce ochorenie uvedomuje, ale len do určitej miery. Nepôsobí na nich tak negatívne, že by nemali plány, predstavy, sny. Veria, že vyzdravejú a na dni a týždne strávené na tomto oddelení rýchlo zabudnú.

"Optimizmus, s ktorým sa u nich stretávam, je úžasný. Dokonca aj mne pomáha nabíjať sa a tešiť na to, že sa o týždeň znovu uvidíme. Aj s tými menšími, ktorí, keď ma uvideli po prvýkrát, spustili plač, lebo nevedeli, kto som, čo od nich chcem alebo čo im prinášam. V takom prípade sa zvyknem na prvýkrát utiahnuť, v duchu si zavelím ústup a z izby odídem. Nie však celkom, malému pacientovi nechám na pamiatku balónik, ktorý takmer vždy boduje a prúd slzičiek sa zväčša rýchlo zastaví." Toto zabralo aj u malého špunta, ako asi dvojročné chlapčiatko M. Bodoki nazval. Pri prvom stretnutí s ním nebola reč, len plakal a plakal. Pri druhom síce stále sedel mame na kolenách, ale už sa smial a tešil, že Doktora Krokodájla vidí. "Počas návštev musím dávať pozor na to, aby sa medzi niektorým z detí a mnou nevytvorila citová väzba. To by mohlo byť voči ostatným nespravodlivé. Na to nás pri tréningoch dôrazne upozorňovali. Odstup je dôležitý. Nech sa po stretnutí my, aj deti, rozchádzame ako dobrí kamaráti, ktorí si spríjemnili hodinku či dve. Ale nič viac," zdôraznil Miro.

Asistent Blška

Peter Krivý absolvoval v Košiciach Konzervatórium, potom odišiel študovať na Akadémiu umení do Banskej Bystrice. Štúdium po troch rokoch prerušil, lebo dostal, podobne ako kolegovia, angažmán v prešovskom divadle. Šancu využil a popritom externe spolupracuje so zvolenským divadlom Maska, takže dosť "pendluje" hore - dolu. Pritom stíha aj "červené nosy", i keď k nim sa dostal neskôr ako ostatní "šašovia." "Pri prvej ponuke byť zdravotným klaunom som váhal. Nevedel som, ako to zvládnem fyzicky aj psychicky, lebo som si myslel, že zabávať choré deti musí byť iné, ťažšie, zložitejšie. Preto som povedal nie. Šašom, ktorý má meno Asistent Blška, som sa stal až na druhý pokus. Na podnet bratislavskej kolegyne, ktorá so mnou v prešovskom divadle spolupracovala a argumentmi ma presvedčila, že moja nerozhodnosť nie je namieste. Mala pravdu."

Peter dnes vidí, že i keď sú na detskej onkológii deti vážne choré, oproti zdravým majú úžasnú devízu elán, plány, chuť žiť a zvládnuť všetky strasti i bolesť. Ten pohľad, keď sleduje, ako sa zapájajú, reagujú, ako im žiaria oči, sa nedá slovami opísať. Je to jednoducho úžasné. "Najviac význam ´šašovania´ vidím u malých detí. Keď som k nim prišiel po prvýkrát, viaceré mali strach. Nechceli sa do ničoho zapájať, poniektoré aj plakali. Dnes sa ani poriadne nestihneme preobliecť do šašovských kostýmov a keď nás na chodbe zbadajú, už sú pri nás, objímajú nás, tešia sa našej prítomnosti a tomu, že im zase niečo pekné predvedieme."

Pred každou návštevou si dvojica, pretože vždy prídu na návštevu k deťom po dvoch, dohodne akýsi bodový scenár, pár myšlienok, čo asi predvedú. Aj keď základom je improvizácia, prispôsobenie sa situácii a deťom. "Keď vystrájame dve hodiny, únavu necítime, sme vo svojom živle. Iné je to pri návrate do Prešova. Nech ideme vlakom, autom alebo autobusom, občas sme takí uťahaní, že medzi sebou ani nekomunikujeme. Je to však krásna únava, ktorú chcem cítiť ešte dlho. Aj preto uvažujeme, že popri košickej detskej onkológii budeme chodiť aj medzi pacientov na detské oddelenie nemocnice v Prešove," dodal Peter.

Sestrička Vydarená

Štvrtým šašom, či presnejšie šašuľou, je Stanka Pazmanyová. Je tiež herečka prešovského Divadla J. Záborského a deti ju poznajú pod menom Sestrička Vydarená. "Práca s deťmi je mi blízka. Najprv som v detských súboroch účinkovala, neskôr ich viedla, takže cesta na onkológiu a medzi deti bola akýmsi logickým vyvrcholením. Sprvu som s kolegom Doktorom Citrónom navštevovala detských pacientov v Banskej Bystrici, a po absolvovaní konkurzu do ´červených nosov´ chodím každý týždeň na košické onkologické oddelenie."

Od prvej chvíle musela mať ona aj kolegovia, na pamäti, že pri týchto stretnutiach citové sebazaprenie zohráva veľkú úlohu. Nemôžu deti ľutovať, ani nad nimi veľmi rozmýšľať. Poslaním popoludní má byť zábava, rozdávanie radosti a pozitívnych emócií. "Aj keď raz som to predsa len nezvládla a celú cestu späť do Prešova som preplakala. Bolo to kvôli asi 17-ročnému chalanovi, ktorého sme si šašovskou zábavou získať nemohli. Len tým, že sme k nemu boli otvorení, priateľskí, rozprávali sme sa s ním ako so seberovným."

Stanka pri šašovinách miluje improvizáciu, robí s deťmi a pre deti to, čo jej podľa okolností v tom momente "napadne". "Hlavne sú to etudy, pri ktorých chorých pacientov zapájam do deja a svojich nápadov. Deti sa vedia prakticky na všetko chytiť, stačí im to správne podať a už, aj vďaka veľkej pomoci rodičov, tvoríme. K tým skutočne vydareným patrila trebárs naša podoba šou Slovensko má talent, počas ktorej predviedli naozaj všetko. Od akrobatických prvkov cez spev, rozprávanie, po čítanie a rôzne grimasy."

Deti počas návštev klaunov zabúdajú na zlé veci, na choroby, na to, že o pár minút im môže byť opäť zle. Uvoľnia sa, tešia, smejú, zapájajú do hier a zábav, čo je pre Sestričku Vydarenú, aj pre ostatných, zadosťučinenie. Milo ich nedávno deti prekvapili aj tým, že i keď viaceré mohli ísť na pár chvíľ domov, keďže vedeli, že utorok a štvrtok sú dni, kedy k nim ako šašovia chodia, rodičia ich museli na oddelenie doviezť. "Treba k tomu niečo dodať? Podľa mňa nie. To, že sa tešia, že chcú byť s nami, že sa vedia smiať a aspoň na dve hodiny im očká žiaria šťastím, je pre nás tá najkrajšia odmena," zhodli sa ´Červené nosy.´

Šašom drží palce

"Kto má len na chvíľku možnosť sa ako nestranný divák pozerať, čo ´Červené nosy´ s deťmi robia, okamžite je mu jasné, že inak ako pozitívne ich návštevy nemožno vnímať. S tým súhlasia rodičia, a samozrejme aj my, zdravotníci," chváli ich pobyt primárka oddelenia detskej onkológie a hematológie košickej Detskej fakultnej nemocnice MUDr. Irina Oravkinová. "Myslím, vlastne hlavne od starších detí viem, že ich vždy čakajú a majú ich radi aj v situácii, keď musia prekonávať bolesť alebo iné nepríjemné vedľajšie účinky chemoterapie. Pri stretnutí s ´nosmi´ sa stávajú opäť deťmi, nie onkologickými pacientmi."

Aj pani primárka má vraj vtedy pocit, ako keby sa na krátku chvíľu vrátila do svojho šťastného detstva. "Presne ako naše deti čakám na prekvapenie. Čakám, že sa stane niečo zvláštne a prekrásne a všetci sa budeme zabávať, smiať, budeme šťastní pod jedličkou. Preto túto myšlienku vítam a ´šašom´ i našim deťom držím palce," dodala MUDr. Irina Oravkinová.

Alžbeta LINHARDOVÁ

Autor: POPRAD

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári