Keď prechádzala "územím nikoho", okolo dopadali mínometné strely
Mimo Slovenska pracujú tisíce Slovákov. Či už ide o Česko, Rakúsko a Nemecko alebo zo vzdialenejších krajín Veľká Británia a Írsko, motiváciou takého zamestnania bol lukratívny zárobok. Existujú však výnimky, ktorých ťahalo do zahraničia niečo iné. Napríklad taká "neuveriteľná" pohnútka, ako pomáhať ľuďom v núdzi. Dôkazom je Košičanka Ľubica Mandičová, ktorá od septembra 2007 pôsobí v službách OSN. V Jordánsku pracuje v medzinárodnej neziskovej organizácii na pomoc palestínskym utečencom, UNRWA.
Než zakotvila Ľ. Mandičová v Jordánskom hlavnom meste Ammán, v zahraničí vystriedala niekoľko zamestnaní. Od roku 1980 pôsobila v dnešnom Chorvátsku, kde s prestávkami takmer 10 rokov učila na strednej škole. Jej snom však vždy bolo pracovať v diplomacii alebo významnej medzinárodnej organizácii, napríklad OSN. Preto keď sa jej v roku 1985 naskytla možnosť pracovať rok v Iraku, využila ju. V Bagdade, ešte ovládanom Sadámom Husajnom, pracovala ako tlmočníčka. V roku 1990 si zas na dva roky odskočila do Ruska, kde sa opäť venovala prekladateľskej činnosti.
"Späť do Chorvátska som sa už vrátiť nemohla. Vo vtedajšej Juhoslávii totiž vypukla vojna a vo Vukovare, kde som pred tým bývala, sa bojovalo," spomína na rok 1992. "Preto som po dlhých rokoch pôsobenia v zahraničí ostala na Slovensku. A v podstate som bola rada. Svoju rodinu som dovtedy stále ťahala po svete a tak som si povedala, že je na čase byť chvíľu doma."
Na Slovensku si založila firmu, ktorej zameraním bolo tlmočenie a prekladanie. Popri tom sa ďalej vzdelávala. Po ukončení štúdia vo Veľkej Británii získala špecializáciu v oblasti rozvoja manažmentu a ľudských zdrojov. S podporou medzinárodných organizácií úspešne realizovala viacero projektov manažérskeho vzdelávania. Účastníkmi boli prevažne muži, čo ju inšpirovalo k založeniu programu na rozvoj a posilnenie postavenia žien v spoločnosti. V tom čase začala pociťovať túžbu venovať sa humanitárnej sfére v zahraničí. Pozorne sledovala ponuky na internete a vyplatilo sa.
Po absolvovaní niekoľkých konkurzov získala v roku 2002 miesto v Misii OBSE v Macedónsku, kde dva roky riadila vzdelávacie programy. Odtiaľ zamierila do holandského Haagu, kde do jari 2007 pôsobila na Medzinárodnom trestnom súde ako špecialistka manažmentu ľudských zdrojov. Po cely čas naďalej sledovala ponuky na internete, posielala prihlášky a absolvovala viacero konkurzov. "Par mesiacov po návrate na Slovensko sa mi splnil dávny sen. Dostala som ponuku pracovať pre OSN. Konkrétne šlo o organizáciu UNRWA a jej pôsobisko v Jordánsku. To mi vyhovovalo. Už počas pracovného pobytu v Iraku som si k tejto oblasti vytvorila blízky vzťah. Vyhovovala mi mentalita miestnych ľudí aj ich kultúra."
UNRWA (United Nations Relief and Works Agency) poskytuje vzdelávanie, zdravotné a sociálne služby palestínskym utečencom na Blízkom východe. Založilo ju OSN v roku 1949 za účelom poskytnutia pomoci 750 tisíc utečencom, ktorí stratili svoje domovy v arabsko izraelskom konflikte. Dnes UNRWA poskytuje pomoc vyše 4,5 miliónom registrovaných palestínskych utečencov.
"UNRWA zamestnáva palestínskych odborníkov, s cieľom zlepšiť infraštruktúru, zvýšiť zamestnanosť a zlepšiť sociálno - ekonomické podmienky v utečeneckých komunitách. Poskytuje pomoc už tretej generácii Palestíncov, pre ktorých sa po vyhnaní z pôvodných domovov stali jediným domovom utečenecké tábory. So statusom utečenca majú veľmi obmedzený prístup k vzdelaniu, zamestnaniu či sociálnym a zdravotníckym službám v hostiteľských krajinách." Konflikt sa ani po 60 rokoch nepodarilo vyriešiť, a tak sa mandát organizácie pravidelne predlžuje. Takmer výlučne závisí na príspevkoch dobrovoľných darcov - vlád rozvinutých krajín, humanitárnych organizácii či jednotlivcov. Mnohí utečenci žijú v táboroch, nemôžu si dovoliť svoj vlastný dom či byt. Žijú len z toho, čo im UNRWA poskytne.
"Kedysi sme mali sídlo v Gaze, kde je utečencov najviac. Od roku 2006, keď tam vypukli nepokoje, sa hlavný štáb UNRWA presunul do Ammánu," vysvetľuje Ľ. Mandičová. "Poskytujeme pomoc utečencom v piatich lokalitách - v Jordánsku, Sýrii, Libanone, na západnom brehu Jordánu a v pásme Gazy. UNRWA má približne 27 tisíc zamestnancov, z ktorých je iba 150 zahraničných, zvyšok tvoria palestínski utečenci. Ja som vedúca oddelenia náboru a výberu prevažne zahraničných pracovníkov. Riadim prípravu a realizáciu konkurzov na volne miesta a poskytujem metodické vedenie palestínskym kolegom, ktorí sa zaoberajú ľudskými zdrojmi v našich pobočkách."
Hoci väčšinu času trávi v Ammáne, často musí cestovať po okolitých krajinách. "Najbližšie je to do Jeruzalemu, necelé dve hodiny autom. Táto cesta ma vždy fascinuje nádhernými prírodnými scenériami i samotným faktom, že moja cesta do práce vedie cez údolie Jordánu, popri Mŕtvom mori, ktoré je pre väčšinu ľudí turistickým snom." Vyber nových pracovníkov sa robí na základe písomných podkladov, ktoré kandidáti zasielajú elektronicky. Po telefonickom pohovore si organizácia pozve najlepších kandidátov na osobný pohovor v mieste ich budúceho pôsobenia. Aby aj oni na vlastné oči videli, o akú prácu a v akom prostredí pôjde. Tam sa potom definitívne rozhodne, kto voľný post obsadí.
Život a práca v tejto oblasti je iná, ako kdekoľvek v Európe. "Najmä v tom, že mi chýba rodinné zázemie a priatelia," ťažká si trochu Ľ. Mandičová. "Domov, na Slovensko často chodiť nemôžem, cesta je náročná na čas i financie. Pracujem denne 10 až 12 hodín, od pol ôsmej rana, často aj cez víkend. Bola som veľmi rada, keď ma minulú zimu cez vianočné sviatky navštívili rodičia. "
Pracovný týždeň začína nedeľou a končí štvrtkom. Vikend je v piatok a v sobotu. Vtedy je jedným z obľúbených foriem relaxu Ľ. Mandičovej cykloturistika. Vďaka nej spoznala mnohé nádherné miesta, napríklad púšte Wadi Rum a Harra, či okolie Mŕtveho mora. "Najlepším relaxom počas pracovného týždňa je pre mňa telocvičňa. Čo sa týka kultúry, v Jordánsku som odkázaná len na televízor. Chýba mi, že nemôžem ísť do divadla alebo na operu, ktorú mám veľmi rada. V Ammane také kultúrne ustanovizne neexistujú. Náhradou je letný hudobný festival v meste Jerash. Toho roku bol zlatým klincom koncert operného speváka Placida Dominga v starom rímskom amfiteátri."
Jordánsko je moslimská krajina, kde väčšina obyvateľov praktizuje učenie Koránu, no zákony sú benevolentné. Na rozdiel napríklad od susednej Saudskej Arábie je na slobodnom rozhodnutí každej ženy, ako sa bude obliekať a hlavne, či za tvár zahalí alebo nie. "Veľa žien nosí hidzab, typickú moslimskú pokrývku hlavy, ktorú kombinuje s bežným oblečením, väčšinou nohavicami s tunikou. Sukne nosia zriedkavo a ak, tak zásadne až po zem. Od cudziniek sa nič podobné nevyžaduje, no my, ktoré tu pracujeme, sa v rámci rešpektovania kultúry prispôsobujeme. Aj keď je vonku 40 stupňov, dbám na to, aby som mala dlhý rukáv. Najradšej nosím ľanové nohavice, lebo aj bežná letná sukňa či šaty priťahujú neželanú pozornosť. "
Na jednom z cyklovýletov sa Ľ. Mandičovej predsa len podarilo vyrobiť malé ´faux pas´. "Zastavili sme v zhodou okolnosti v utečeneckom tábore, aby sme kúpili arabský chlieb," spomína. "Sedela som v aute a zaujali ma ľudia, ktorí stali pred barakom, kde chlieb piekli. Keďže všade so sebou nosím fotoaparát, vystúpila som a začala nadšene fotiť. Odrazu za mnou prišli priatelia a pripomenuli mi moje oblečenie - tielko a obtiahnuté cyklistické šortky s holými nohami... Nikto ma za to ´nezabil´, no bolo to nevhodné oblečenie a veľmi som sa zahanbila." Mimochodom, Ľ. Mandičová priznala, že na arabský štýl oblečenia si už tak zvykla, že keď prišla do Košíc, pripadalo jej čudné, obliecť si tričko alebo šaty bez rukávov...
Samozrejme, v rozhovore s Ľ. Mandičovou sme nemohli opomenúť otázku bezpečnosti. Lebo takmer niet dňa, aby sa v správach z Blízkeho východu neobjavila správa o atentáte či prestrelke. Kým po celom Jordánsku je pohyb relatívne bezpečný, v iných častiach je riziko vysoké. "Bola som napríklad niekoľkokrát aj v našom sídle v Gaze. UNRWA je v priestoroch chránených betónovými zátarasami a ostnatým drôtom. Kvôli neprestajným raketovym útokom a prestrelkám majú zahraniční pracovníci zákaz voľného pohybu. Bývajú v zabezpečených budovách a o presun do a zo zamestnania sa starajú obrnené transportéry. Nákupy robia cez palestínskych kolegov alebo si nakúpia cez víkend v Izraeli. Žiť a pracovať v takých podmienkach je psychicky veľmi náročné." Aj preto majú zahraniční pracovní, pôsobiaci v Gaze, každých šesť týždňov dovolenku na zotavenie.
"Keď som prvýkrát navštívila Gazu, mala som poriadny strach," spomína Ľ. Mandičová na jednu z "horúcich" chvíľ. "Keď prejdete izraelskú kontrolu, nasleduje dlhý tunel, chránený plastovou strechou a potom ešte asi 400-metrový nechránený úsek, akési územie nikoho. Keďže som nemala určité doklady, aby som mohla prejsť autom, musela som ísť cez tunel a územie nikoho peši. Hoci mi kolega požičal nepriestrelnú vestu, nebolo mi všetko jedno. V okolí dopadali mínometné strely a vedela som, že na oboch stranách sú ukrytí snajperisti. Vydýchla som si, až keď sme dobehli k obrneným vozidlám, ktoré na nás na druhej strane čakali. No ak by bolo riziko veľké, neboli by mi cestu povolili. UNRWA uplatňuje bezpečnostné opatrenia platné pre OSN, ktoré sú na veľmi vysokej úrovni a prísne sa dodržiavajú."
S rizikom života v tejto oblasti súvisia aj iné spomienky. "Keď som bola naposledy v Jeruzaleme, využila som voľnú chvíľu na prechádzku po centre. O dva dni presne na tom mieste palestínsky útočník narazil zámerne do niekoľkých automobilov a zranil aj pár chodcov. Je veľmi smutné, že jedna aj druhá strana sa nevedia dohodnúť a spory riešia vzájomnými útokmi.." V januári, krátko pred voľbami, mala Ľ. Mandičová naplánovanú cestu do Libanonu. Došlo však k nepokojom a bezpečnostné zložky im cestu zakázali. Zamestnanci UNRWA, ktorí už v Libanone boli, museli týždeň čakať, kým sa situácia upokojí. Až potom dostali povolenie na návrat.
"Stále žijem s pocitom, že sa môže niečo stať. Ale už som sa naučila správať tak, aby som to riziko minimalizovala. Viem napríklad, ktorým miestam sa mám vyhnúť a kde sa netreba dlho zdržiavať. Nebezpečenstvo atentátu hrozí napríklad vo veľkých nákupných centrách a na trhoch. Ani preplnené hromadné dopravné prostriedky nie sú bezpečné. Vyhýbam sa aj drahým reštauráciám a radšej si posedím v menších, kam chodia len miestni. No nikdy nesedím hneď pri okne, keby sa náhodou niečo ´zomlelo´ na ulici. Musím vždy rozmýšľať dopredu a strategicky," priznáva Ľ. Mandičová s úsmevom, hoci sa vyjadruje k otázke svojej bezpečnosti.
V službách UNRWA je Košičanka vyše rok a rada by pracovala pre OSN aj dlhšie. Zvyk je však taký, že po dvoch - troch rokoch pôsobenia v jednej krajine sa pozície menia. "Aby som neprepadla stereotypu, čoskoro sa začnem obzerať po novej práci. Voľných miest je dosť, stačí hľadať na internete a vytrvalo posielať prihlášky." Konkurencia je veľká - na každé miesto sa hlásia stovky ľudí. Veď aj Ľ. Mandičovú vybrali do Ammánu spomedzi dvoch stoviek uchádzačov...
Róbert BEJDA
Autor: POPRAD
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
