Politička momentálne stále odmieta herecké ponuky
Je vnímaná ako herečka, aj keď už dlhé roky nehrá. Tvrdí, že k herectvu sa už nikdy nevráti. Viac ako divadelné dosky alebo filmové svetlo ju totiž zaujíma politika a diplomacia. Chcela byť prvou slovenskou prezidentkou, no nevyšlo jej to. Jej manžel Milan Lasica patrí k najväčším slovenským humoristom, ona je však serióznou dámou. Magdaléna Vášáryová.
Pred pár mesiacmi ste oslávili pekné okrúhle jubileum...
- Jój . To ja neoslavujem.
Nebol to pre vás dôvod na bilancovanie?
- Už som na to zabudla. Ja som to neslávila, narodeniny neoslavujem už od môjho detstva. Je to termín koncom leta a vtedy nikto nemá čas.
Nedávno ste uviedli na trh vašu novú knihu Polnočný sused. Kedy ste si našli čas na písanie?
- Veľa materiálu som si doniesla z Poľska, samozrejme aj môj diplomatický denník a veľa opisov rokovaní. Ale musela som trošku zjednotiť jazyk a môj diplomatický denník aj cenzurovať.
Boli to nejaké zaujímavé časti?
- (Smiech) Boli to súkromné vyjadrenia, nepočítala som s tým, že ich budem uverejňovať. Samozrejme, denník má asi 550 strán, takže to, čo je v knihe, je len jeho malá časť. Dlho som rozmýšľala, ako urobím knihu zaujímavú aj pre normálneho človeka. Pretože, keby obsahovala len profesionálne diplomatické záležitosti, bola by dosť nudná a len pre pár ľudí. A ja som nechcela napísať knihu len pre pár ľudí. Nemáme však žiadnu politologickú knihu, ktorá by sa venovala moderným poľsko-slovenským vzťahom. A hoci nie som historik, musela som napísať aj určité vybraté kapitoly z histórie, aby bolo jasné, aké máme medzi sebou problémy.
Ako dlho ste knihu písali?
- Mala som pripravený materiál a písala som od rána do večera v kuse päť týždňov minulé leto.
To sa dá?
- Áno. Niečo som ešte dopisovala cez Vianoce. Potom som to musela ešte trikrát čítať, takže si myslím, že kniha je pomerne bez chýb.
Udržiavate kontakty s vašimi poľskými priateľmi?
- Včera som bola s Adamom Michníkom, ktorý prišiel predstaviť svoj výber esejí Giedroca, jedného z najdôležitejších poľských intelektuálov, ktorý veľmi ovplyvnil Poľsko, hoci žil v Paríži. Vydával parížsku Kultúru, čo bol jeden z najdisidentskejších časopisov. Mne sa dostali do rúk len dve - tri čísla a žasla som, čo všetko sa dá uverejňovať.
Pôsobíte veľmi energicky a pozitívne. Vám zrejme jesenná melanchólia nehrozí.
- (Smiech) Nie, ja na také veci nemám čas.
Majú niečo spoločné pozícia herečky a diplomatky? Nie je diplomat tak trochu aj hercom?
- Je to síce taká bežná paralela, ale ja by som to tak nepovedala. Je v tom veľký rozdiel. Herci hovoria texty, ktoré napísal niekto iný. Diplomati majú určité texty predpísané, nie síce doslova, ale sú to štátni úradníci a musia sa držať určitých vecí. Ale ako politička sama zodpovedám za to, čo poviem a prejavy si sama píšem. Takže, keby som hovorila o slobode, o voľnosti a akú nesiem zodpovednosť, tá je teraz najväčšia. Najväčšia sloboda a zároveň najväčšia zodpovednosť.
Diplomatická funkcia na mnohých pôsobí príjemne, ľudia si predstavujú večierky, plesy... Aká je skutočnosť? Bol post veľvyslankyne náročný?
- Dočítate sa v mojej knihe (smiech). Možno niekde niekedy, v časoch komunizmu, keď naša zahraničná politika bola absolútne podriadená Moskve, stačilo len chodiť na večierky. Ale dnes je svet inde. Sme v NATO, EÚ a myslím si, že dnes sa už žiaden diplomat nemôže flákať. Hoci, keď vidím, koho dnes na niektoré posty posiela pán prezident alebo naša vláda, tak sa mimoriadne čudujem. Znovu sa tam dostávajú ľudia, ktorí sú nepripravení. Človeka, ktorý nikdy v živote nerobil diplomata, chce umiestniť do Krakova. Človeka, ktorý robil vo veľvyslanectve nanajvýš hospodára.
Roky ste sa pohybovali v diplomacii, napísali ste aj knihu o bontóne Buďme poriadni. Je vaše oko kritickejšie k dodržiavaniu bontónu, obliekaniu sa a správaniu sa napríklad aj v parlamente?
- S tým sme trošku urobili poriadok a naše kolegyne, ktoré sa obliekali ako do baru, sme scivilizovali (smiech). Spôsobila som aj dosť veľké pohoršenie, keď som prehlásila, že naši kolegovia sa ráno zjavne nesprchujú a nechodia často k holičovi. Ešte musím odstrániť žuvačky v pléne (smiech). Chápem, že človek má občas nepríjemný pocit a potrebuje sa osviežiť, ale potom rýchlo vyžúvať a preč. A nie hodiny a hodiny žuvať ako hoviadko, to by sa naozaj nemalo.
Boli ste prvou Slovenkou na poste veľvyslankyne, prvou kandidátkou na prezidentku. Čo máte pripravené do tretice?
- (Smiech) Áno, som pionierka. Bola som aj prvá žena, ktorá bola štátnou tajomníčkou ministerstva zahraničných vecí. Teraz už máme ďalšie, ale bola som prvá. Takže uvidíme.
A lichotí vám to?
- Zvykla som si na to. Robiť pioniersku úlohu, otvárať dvere znamená, že vychytáte všetky údery, ktoré za tými dverami na vás čakajú. Musíte naučiť ľudí okolo seba, že v niečom sa ako žena správate inak, ale bez problémov funkciu zvládnete. Tí, ktorí idú ako pionieri, si to, s dovolením, vyžerú. Zvykla som si, že otváram dvere pre vás, iné ženy. A robím to rada (úsmev).
Herectvo vám nechýba? Chodievate do divadla?
- Chodím. Som podpredsedníčka výboru pre kultúru a média, takže musím chodiť. Aj tu v Košiciach mi deti pripravili pekný program a koncert. Kultúry mám naozaj dosť.
Nahovoril by vás ešte niekto na rolu vo filme?
- Nie. Práve včera som dostala jeden návrh scenára, keď som prišla unavená domov z parlamentu. Nie, dvadsať rokov nehrám a už nebudem hrať. Mám toho dosť, vy hrajte, ktorí si myslíte, že je to úžasné. Nech sa páči (úsmev).
Na rodinu a dcéry sa vás naschvál nechcem pýtať, pretože niekde ste povedali, že takými otázkami novinári znižujú spoločenský status ženy.
- Keby tu sedel napríklad Fico, opýtali by ste sa ho na jeho deti? Určite nie. Vy, ženské novinárky, znižujete ženy, ktoré sú v politike.
Ale ja som sa neopýtala.
- To kvitujem (smiech).
Pred tromi rokmi ste vstúpili do politiky. Dlho ste o tomto kroku uvažovali?
- Veľmi dlho. Vo Varšave som bola takmer päť rokov a posledné tri roky som uvažovala, ako budem pokračovať na Slovensku. Byť veľvyslankyňou je fajn, ale je to veľmi obtiažna a obmedzujúca práca. Je to sedem dní v týždni a 24 hodín denne a ste mimo krajiny. Takto som strávila takmer osem rokov mimo, a to je veľmi veľa. Napríklad, keď som sa vrátila z Varšavy, vôbec som niektorým rozhovorom nerozumela. Všetci rozprávali o nejakej moderátorke či rosničke, a ja som vôbec nevedela, kto to je (úsmev). Stratíte kontakt s krajinou, aj keď ste s ňou denne v dotyku ako veľvyslankyňa. Som človek, ktorého otec vychoval tak, že pokiaľ som zdravá a mám energiu, musím ju venovať aj druhým ľuďom. Chcem niektoré veci zmeniť. A veci sa dajú najlepšie meniť v politike, lebo tam máte najväčší vplyv. Aj Štúra poznáme preto, lebo bol politik. Otvorene si to povedzme, lebo básnik nebol bohvieaký (úsmev). Sedem rokov som pracovala v mimovládnej organizácii Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku, ktorú som založila a viedla. Takže logická cesta bola politika.
„Niektoré veci chcem zmeniť. A veci sa dajú najlepšie meniť v politike."
PROFIL
nslovenská herečka a diplomatka, poslankyňa NR SR za SDKÚ-DS
nsestra herečky Emílie Vášáryovej. Prvým manželom bol herec Dušan Jamrich, druhým je Milan Lasica. Majú dve dcéry
nvyštudovala sociológiu a od roku 1970 pôsobila ako herečka
nv rokoch 1990 1993 bola veľvyslankyňou ČSFR v Rakúsku
nzakladateľka a riaditeľka Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku
nv roku 1999 kandidátka na prezidenta Slovenska
nv rokoch 2000 2005 veľvyslankyňa Slovenska v Poľsku
nmá titul „zaslúžilá umelkyňa"
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
