Andrea TOMÁSCHOVÁ a Andrea NITKULINCOVÁ

Včera v skorých ranných hodinách prišiel umelecký svet o ďalšiu legendárnu osobnosť. Herec Marián Kleis, ktorý exceloval v divadle, na filmovom plátne i televíznej obrazovke, opustil svojich blízkych i fanúšikov vo veku nedožitých 83 rokov. Rodina, kolegovia, ale i jeho priaznivci sa s ním budú môcť navždy rozlúčiť v pondelok o 11.00 hod. v Štátnom divadle Košice.

KOŠICE. Svojich blízkych opustil náhle, o to viac jeho odchod všetkých zasiahol. Srdce, ktoré s takou vervou vkladal do svojej práce, ho tentoraz sklamalo.

Objavil ho Borodáč

Diváci mohli M. Kleisa obdivovať napríklad v tituloch Stratená dolina, Páni sa zabávajú, Skalní v ofsajde, Medená veža či Šťastie príde v nedeľu. Na divadelných doskách Štátneho divadla v Košiciach začínal v roku 1948 ešte ako študent Vyššej priemyselnej školy (na Komenského ulici). Prijal ho Janko Borodáč, prvý riaditeľ divadla v Košiciach, u ktorého aj býval. "Nikdy som síce herectvo nevyštudoval, ale stále, keď sa udeľuje Borodáčova cena, hovorím, že som ju mal ako prvý. Ja som totiž uňho býval. Bol veľmi zlatý. Pamätám si, že vždy, keď sme sedeli a bolo prvého v mesiaci, spustil okuliare na nos a povedal. ´Platil?´ A veruže som neplatil. Ešte som dostával. Pani Borodáčová mi dávala na oblečenie, na kravaty. Veľmi sa o mňa starala," povedal nám v rozhovore, ktorý sme urobili k jeho osemdesiatinám.

Jeho prvá divadelná rola bola v Najdúchovi, filmová v Katke. "Ochotníčil som už v Martine a tu som hrával vo Veritase. Raz, keď v divadle hrali Najdúcha, pozvali ma, či by som neprišiel na skúšku do foyeru. Tak som prišiel a oni ma zobrali. Nemal som ešte ani maturitu a už som hral," spomínal na svoju prvú postavu M. Kleis.

Do Bratislavy sa zlákať nedal

Hoci ho počas jeho kariéry niekoľkokrát lanárili do Bratislavy, z východného Slovenska nikdy neodišiel. "Mal som niekoľko ponúk. Už som mal dokonca aj akceptačný list, ale povedal som si, a bola to pravda, že keď ma budú do filmu potrebovať, tak si ma nájdu aj v Košiciach. Napokon som ako jediný z východného Slovenska toľko filmoval. Netvrdím, že to bolo preto, že som bol taký dobrý. Ale bol som typ. Lebo film ho potrebuje. Ja som vždy hral takých beťárov, obháňal som dievčatá."

Hoci na filmovom plátne partnerky striedal, v súkromí prežil desiatky rokov po boku svojej manželky, herečky Eleny Kleisovej. S tou ho okrem iného spájal rovnaký zmysel pre humor. "Urobili sme spolu množstvo estrádnych vystúpení. Pochodili sme celé východné Slovensko," povedal herec, ktorý prezradil, že sa s manželkou občas vedel i pochytiť. "Keď to udobrovanie sa je také pekné... Keď sa mi niekedy zacnelo po udobrovaní, tak som rýchlo niečo vyšpekuloval, nejaký spor. Aby sme sa mohli zmieriť a potom aby som mohol rozprávať historky."

Namiesto platenia pokút rozprával vtipy

Život Mariána Kleisa bol plný humoru. Keď ste prekročili prah jeho domu, mohli ste sa tešiť na spŕšku príbehov a vtipov. I to bol azda dôvod, prečo bol jeho vidiecky domček častým cieľom návštev priateľov a známych. Z toho sa herec veľmi tešil, lebo ako vravel, jeho najväčším prekliatím by bolo, keby cesta k jeho domu trávou zarástla. "Každý ma pozná ako zabávača. Ešte aj policajti. Keď ma niekedy chytili za rýchlosť, hneď chceli počuť nejaký dobrý vtip. A potom ma pustili."

Prežil pekný, plný život

Hoci stvárnil desiatky titulných postáv na doskách znamenajúcich svet a mal šťastie na filmové postavy, zmyslom jeho života nebolo len herectvo. "Mojím cieľom bolo prežiť pekný, plný život. A do toho patrilo herectvo, rodina i práca s drevom. Veď všetko, čo tu vidíte, je moja robota. Keď som sa z Košíc presťahoval na vidiek, všetko som nechal synovi, zobral som obrábacie stroje a postavil si všetko nové. Fyzickú prácu nutne potrebujem k životu. Relaxujem pri nej."

M. Kleis vyrábal aj rekvizity pre divadlo. "Robil som rôzne piplačky. Raz som mal vyrobiť peniaze. To by bolo jednoduché. No ja som si zašiel do múzea, poťažkal si pravé dukáty, počúval, aký majú zvuk. A potom podľa toho som vyrobil rekvizity do hry. Aby sa herec nemusel presviedčať, že má v ruke pravé dukáty. Aby ich skrátka mal. Mám rád, keď môžem nad vecami špekulovať," prezradil herec, ktorý bol vždy mimoriadne aktívny. "Každé ráno vstávam už o pol štvrtej." ´Čo robíte tak zavčasu?´ pýtali sme sa ho. "Pripravím raňajky. Odkedy nežije manželka, býva so mnou dcéra s vnučkou. Tak sa o nich musím starať. Mám radosť z toho, že sú tu." ´Chodíte skoro spávať, keď tak skoro vstávate?´ zaujímalo nás. "Nie. Vyspím sa v hrobe. Dvadsaťštyri hodín denne. Ale ak mám byť úprimný, siestujem. Poobede si tak hodinku pospím. Takže, keď to spočítam, vyjde mi, že spím päť hodín denne. A to úplne stačí. Mne by bolo ľúto zabiť hodiny spaním. Všade sa vždy aj ponáhľam. Keď po mne ľudia pokrikujú, kam tak zas utekám, tak im vravím, že keby som chodil ako oni, bol by som ešte v minulom storočí," dodal herec, ktorý sa už, žiaľ, nikam ponáhľať nebude. A nám tu bude bez neho smutno...

Zarmútení kolegovia

Jozef Úradník, herec

"Vyjadriť sa k takejto veci, no... (Ticho.) Sú to ťažké veci spomínať, keď odišiel človek, ktorý... Ťažko vôbec o ňom hovoriť a rozmýšľať v tom zmysle, že už nie je medzi nami. Sršal vždy radosťou zo života, vtipom, dobrou náladou a skvelými nápadmi. Je veľmi ťažké vyrovnať sa so skutočnosťou, že v priebehu pár mesiacov odchádza mnoho tých, ktorých som mal rád. Smutné. Vyzdvihnúť však treba skutočnosť, že to bol človek, ktorý miloval život."

.........................................

Darina Poldaufová - Tkačiková, herečka

"Keď sme sa v deň jeho osemdesiatky pred dvoma rokmi lúčili, nemyslela som si, že sa už nestretneme. Marián patril medzi zakladateľov košickej činohry Štátneho divadla, tej borodáčovskej, ktorá prešla rôznymi peripetiami a obdobiami, ale od začiatku to bol veľký profesionál. Mala som s ním česť pomerne často účinkovať, a to predovšetkým v divadle. Bol nezabudnuteľný napríklad v Pirandellovi v titule Človek - zviera, alebo v dráme Veľmi tiché Ave, ale aj v rozhlase v Čapkovom Lúpežníkovi. Bol to proste všestranný umelec, ktorý nevedel povedať nie. Spolu s manželkou Elenkou tvorili nerozlučný pár a položili základy košickej činohry. Odišiel v tichu adventu, on, ktorý mal tak rád humor, bol plný energie a ktorý v tomto období pre deti ostal neopakovateľným Mikulášom. Je mi veľmi smutno, že takto postupne jeden po druhom odchádzame."

...........................................

Dušan Skokan, herec

"Prežili sme toho spolu veľmi veľa, aj na dovolenky sme spolu chodievali. Kamarátili sme sa... Viete, úplne ma to zobralo. Bol to kamarát. Mal obrovskú radosť zo života. Zarmútilo ma to veľmi."

............................................

Róbert Šudík, herec

"Veľmi dobre som s ním vychádzal pre jednu základnú vec. Nás totiž spájalo kutilstvo. Bol majster storakých remesiel a vo veľa veciach mi bol veľkým učiteľom, čo prinieslo to, že sme si mali vždy čo povedať. Dosť robil práve so železom a mne je blízke drevo, no železo ma tiež láka. Takže som ho vo vyhni obdivoval a pozoroval, ako s ním narába a v tejto oblasti mi rozširoval poznatky. Bol tiež chodiaca vitalita, večne bol plný energie a bol aj zvláštny nadšený otužilec. Vonku mrazy a on prišiel rozopnutý. Síce potom vždy ochorel, ale tváril sa otužilo."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári