Až keď utíšil hlad vo svojom žalúdku,
hútal, či sa mu nezbiehali sliny na psa
Slavomír Lindvai je ultramaratónec, teda bežec, ktorému je klasická porcia 42 kilometrov a 195 metrov na nasýtenie trochu málo. Vyžíva sa tam, kde iní so silami končia, nechýba na žiadnom svetovom podujatí, kde je vypísaná 24-hodinovka, alebo 100 kilometrová vzdialenosť. Dal si za cieľ, že v tričku slovenskej reprezentácie obehne všetky kontinenty. Len Antarktída ho neláka. Vraj preto, že v ľadovej pustatine nie je čo obdivovať.
Štartoval už v Dubaji, Kanade, Japonsku, Tchajwane či Južnej Kórei, a tešil sa, že Svetová asociácia ultramartóncov odklepne pre tento rok mexické Monterrey alebo austrálske Melbourne. Pretože rád chodí po stopách letnej olympiády. Protinožci si však budú musieť na jeho návštevu trochu počkať, lebo prednosť dostal opäť juhokórejský Soul. Rodák z Malej Idy sa tam po dvoch rokoch vrátil. A neľutoval, pretože pobyt v dejisku olympijských hier v roku 1988 patrí k jeho najkrajším cestovateľským zážitkom.
"Pred dvoma rokmi som si najviac užil na návšteve olympijského parku, teda športovísk, ktoré som ešte ako chlapec poznal iba prostredníctvom televíznej obrazovky, počas nočných prenosov z olympijských súťaží pred dvadsiatimi rokmi. Vtedy som tomu venoval všetok svoj voľný čas, a teraz, ako správny športovec, nechal som sa unášať trochu nostaligickými spomienkami na tú olympiádu. Bol som šťastný, že sa mi podarilo dostať aj na centrálny kurt v tenisovom areáli, kde Miloš Mečíř po víťazstve nad Američanom Mayottom získal pre Československo zlatú olympijskú medailu. Ten zápas mám ešte v živej pamäti, pretože Mečíř bol môj obľúbený hráč. Nielen preto, že máme rovnaký dátum narodenia - 19. máj," tvrdí slovenský vytrvalec.
Počas prvého pobytu v Soule býval spolu s ostatnými účastníkmi majstrovstiev sveta v luxusnom hoteli "Olympic Parktel", kde v roku 1988 sídlilo vtedajšie vedenie Medzinárodného olympijského výboru na čele s drobným Španielom Samaranchom, takže väčšinu športovísk mal z okna hotela na dohľad. Tentoraz organizátori svetového šampionátu vybrali pre účastníkov ubytovanie v centre mesta. "Metrom to bolo asi hodinu od hotela, kde som býval pred dvoma rokmi. Názov hotela je síce trochu ťažší, ale zapamätal som si ho - Ohmok-Gyo Gonop Residence." Čo sa luxusu týka, terajší hotel s "Olympic Parktelom" na body síce prehral, ale skromný našinec, ktorému stačia aj dve hviezdičky, aby sa pod nimi dobre vyspal, sa tam cítil doslova ako v hviezdnej galaxii. "Stačí, keď spomeniem hotelové toalety. Oproti mojej minulej návšteve ich technicky založení Kórejčania ešte o čosi vylepšili. Už im nestačilo len to, že si mohli nastaviť teplotu dosky, ale bola na nej už aj fólia, a keď ste išli na WC, stačilo stisnúť gombík, a na dosku sa natočila nová. Dokonalejšiu hygienu si už neviem predstaviť..."
S. Lindvai vystúpil na soulskom medzinárodnom "airporte" s tenkou peňaženkou, v ktorej sa ukrývalo zopár dolárových bankoviek, ale keď opúšťal letištnú zmenáreň, zišla by sa mu namiesto chatrného "bugiľára" skôr objemnejšia taška. "Aspoň chvíľu som sa cítil ako veľmi bohatý človek. Keď som totiž zamenil päťsto dolárov za tie ich ´wony´, nevedel som, kam tie zväzky bankoviek napchať. Bola ich taká kopa, že by určite zaplnili aj polovicu igelitovej tašky. Na hotel som prišiel so 600-tisíc wonmi. Taký pracháč som ešte v živote nebol."
Zatiaľ čo ďalší účastníci svetového šampionátu mali plno starostí s vybavovaním ubytovacích formalít, Slavo nestrácal čas, a poobzeral sa po blízkom okolí. "Hneď som natrafil na jeden obchodík so športovým oblečením. Adidas, Puma, Reebok, Nike, originálne tričká, akej značky len chcete. Keď som sa pozrel na cenu, myslel som, že nevidím dobre - jedno by ma vyšlo v prepočte na 250 našich korún. Samozrejme, neváhal som ani chvíľku, hneď som bral štyri kusy, s tým, že na druhý deň sa tam vrátim..." Ako mienil, tak aj spravil. Zízal však prekvapením, lebo usmiaty Kórejčan na druhý deň nemal čo predávať. Obchod bol doslova vyrabovaný. "Mal som šťastie, že som tam bol prvý, lebo ten obchod vyňuchali aj ďalší pretekári, a po tričkách nezostala o pár hodín ani stopa. Pre nás boli naozaj za smiešny peniaz. Kórejčania vôbec zahraničné značky nenosia, pre nich sú nejaké Nike či Adidas úplne bezcenné. Oni dávajú prednosť vlastným výrobkom, čím podporujú domácu ekonomiku."
Medzi bežcami z celého sveta bol však veľký dopyt aj o miestne suveníry. "Nemuseli sme chodiť ďaleko, medzi turistami bola vychýrená ulica Insadong. Ja som ju volal suvenírová ulica, lebo tam bolo vari dvesto obchodov či obchodíkov so suvenírmi pre cudzincov od výmyslu sveta. Aj tam sa dalo lacno nakúpiť, pretože obchodníci sa v ponuke svojho tovaru doslova predháňali. Keď jeden videl, za koľko ponúka druhý, hneď znížil cenu, aby vás nalákal. A ešte vám dal, k tomu čo ste kúpili, nejaké predmety aj zadarmo."
Blízko hotela bola aj krčmička, kde si Slavo so svojím slovenským kolegom občas zašli utíšiť smäd. "On na pivko, ja na kolu alebo kávičku. Udivilo nás, že tam, ani v iných reštauráciách či podnikoch, nezobrali od nás prepitné. Za nič na svete, vždy vám vydajú do haliera. U nás je to nemysliteľné. Prekvapilo ma, že Kórejčania dosť holdujú pivu. Tiež najmä svojmu, ktoré sa volá ´Hi´. Ja som ho síce neochutnal, ale údajne je veľmi dobré. Dal by som si aspoň bezalkoholové, ale také nikde nebolo. Alkohol si môžete dať hocikde, ale nikde som nevidel žiadneho opilca. Ani večer."
Možno preto, že Kórejčania, tak ako Japonci, sú svetoznámi svojou pracovitosťou. "Oni tam asi furt robia, vo dne, v noci. Keď som sa, asi hodinu a pol pred polnocou, vracal z jedného baru, videl som ich makať pri sústruhu. V miestnych dielničkách, ktorých tam bolo spústa, panoval aj v noci čulý pracovný ruch. Nečudo, že patria medzi najvyspelejšie krajiny sveta."
Slavo nie je síce nejaký veľký autičkár, ale jeho pozornosti neušlo, že po soulských uliciach behajú výhradne autá domácich značiek. "Hyundai, KIA, Daewoo... Ale väčšinou sú to také typy, ktoré v Európe nevidieť. Sú to pozmenené modely určené len pre ich trh. Iba sem-tam som zazrel nejaké luxusné Audi alebo BMW." Aj keď vari 16-miliónový Soul je autami prepchatý, neobmedzeným pánom v uliciach je človiečik - chodec. "Šoféri sú v tomto smere veľmi ohľaduplní. Chodec je tam doslova ´pánboh´. No treba aj povedať, že na prechodoch je veľmi disciplinovaný. Situáciu mu však uľahčuje perfektná signalizácia. Keď sa na druhej strane cesty rozsvieti zelený panáčik, vedľa sa objaví aj časový údaj, koľko sekúnd má chodec na to, aby cez ulicu prešiel."
Aby chodci nevyšli z cviku, môžu si tempo nacvičiť na "chodiacich prístrojoch", ktoré sú inštalované priamo na chodníkoch. "Môžete si na nich ´zachodiť´ len tak, z pasie. Neviem si predstaviť, ako dlho by také posilňovacie stroje odolali u nás vandalom..." Šliapať na mieste sa však Slavovi nezdalo veľmi zábavné. "Lebo som si chcel urobiť aj nejaké zaujímavé zábery. Ponúkala mi ich scenéria v parkovej časti pozdĺž rieky Hagang. Ako si tak vykračujem po cyklistickom chodníku, z trávy na asfalt vyliezlo predo mnou nejaké dlhé čudo. Bol to vari dvojmetrový hnedo-biely had. Asi si dokážete predstaviť, ako som sa vyplašil. Utekal som kade ľahšie, lebo keby ma tá príšera uštipla, určite by som sa na štart pretekov nepostavil."
Ktovie, či to dvojmetrové hadisko napokon neskončilo na tanieri nejakého zákazníka v miestnej reštaurácii, lebo v mnohých častiach Ázie sú hady kulinárskou lahôdkou. "Na konzumáciu hada som si netrúfol, ale keď sme už pri miestnych špecialitách, mám iný zážitok. Ako som sa tak potuloval po tamojších uličkách, môj nos zavetril, že odniekiaľ vychádza vôňa, aká býva u nás na domácej zabíjačke. Tá vôňa ma priviedla pred malé bistro (neviem, ako to inak nazvať), kde na plynových sporákoch stáli tri veľké hrnce, v ktorých sa varili vnútornosti. Hneď sa mi na tú pochúťku zbehli sliny. Neodolal som, a keď som si objednal, pani, ktorá tam predávala, mi z hrnca navyberala možno kilogramovú porciu, narezala, okorenila, a dala ku konzumácii." Keďže mu už cigáni vyhrávali v žalúdku, pustil sa do jedla s veľkou vervou, a po piatich minútach bol tanier prázdny. "Keď tá pani videla, aký som hladný, ešte mi trošku vnútorností pridala. Všetko za tú istú cenu, asi dvadsať slovenských korún." Až keď dojedol, začal rozmýšľať, čo sa ocitlo v jeho žalúdku. "Ako vyučenému mäsiarovi, nezdalo sa mi, že by to boli bravčové alebo hovädzie vnútornosti. V tom momente ma trošku zamrazilo, lebo som si uvedomil, že to celkom pokojne mohli byť vnútornosti zo psa..."
Nech to bolo čo to bolo, bolo príjemné cítiť sa aspoň chvíľku v ďalekej Kórei ako na slovenskej zabíjačke. Ba Slavovi sa miestami zdalo, že kórejčina je tej našej "východniarčine" aj celkom podobná. "Raz sme sa s mojím spolupútnikom Ferom Gállikom nejako nedohodli na tom, kedy sa po potulkách mestom stretneme na hotelovej recepcii. Prišiel som prvý, ale keďže elektronickú kartu mal on, bez neho som sa nemohol na izbu dostať. Po chvíli čakania som už bol trošku nervózny a začal som sa prechádzať po vstupnej hale hore-dole. Všimol si to recepčný, a po anglicky sa ma opýtal, či mi môže pomôcť. Nejako som si neuvedomil, kde som, že som v Kórei, a len som tak zlostne kývol rukou, a naším nárečím som mu odvetil, že ´čekam´, teda čakám. Na moje počudovanie som od neho počul: ´Yes, čekam, Taxi?´ A hneď začal telefonovať po taxík. Po anglicky som mu vysvetlil, že ďakujem, ale netreba. Doteraz však neviem, či východniarske čekam, je aj po kórejsky čakám, alebo to bol len názov miestnej taxislužby," smeje sa slovenský vytrvalec.
Slavomír Lindvai považuje juhokórejský Soul za jedno z najkrajších miest sveta. "Už keď som tam bol pred dvoma rokmi, povedal som, že sa mi tam páčilo asi najviac. A teraz som sa v tom len utvrdil. Na Južnú Kóreu a jej hlavné mesto budem mať stále najkrajšie spomienky. Aj keď verím, že najbližší svetový šampionát bude niekde inde. Rád by som sa pozrel aj na iný svetadiel ako Ázia, lebo tým smerom som cestoval už niekoľkokrát."
Bohuš MATIA
Autor: Baran
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
