Starí páni nefalšovaného rocku bavia svet muzikou už vyše štyri desaročia

V prvý decembrový deň zavítala do Steel Areny legenda rockovej scény britská skupina Electric light orchestra (ELO), doplnená o nových členov. Koncert sa odohral v spolupráci so Slovenským národným orchestrom, ktorý po celý čas ELO sprevádzal. Vidina nevšedného hudobného zážitku prilákala v pondelok večer na zimný štadión množstvo ľudí. Po emotívnej show sme sa zhovárali s členom pôvodnej skupiny Kellym Groucuttom ale aj niektorými ostatnými.

Vystúpenie sa začalo krátko po 20. hodine, Košičania búrlivo privítali na pódiu najskôr slovenský orchester a vzápätí členov ELO, ktorí zo zákulisia vybiehali po jednom v štýle hokejových hviezd. Skupina sa predstavila v novom zložení, nazývanom aj ELO 2, nechýbali však ani niekoľkí pôvodní členovia - huslista Mik Kaminsky, basový gitarista Kelly Groucutt a dirigent Louis Clarke, ktorý si spoluprácu s orchestrom nevedel vynachváliť: "Hrali sme už s množstvom orchestrov a môžem povedať, že so slovenským to bolo skutočne vynikajúce."

Počas necelé dve hodiny trvajúceho koncertu zazneli v Steel Arene známe hity, ktoré najmä pre návštevníkov v strednom veku znamenali návrat do mladosti. Dôkazom toho bola bujará atmosféra, fanúšikovia stojaci pod pódiom či sediaci v hľadisku odušu spievali, tancovali, skákali a tešili sa z dobrej muziky. Každý z hudobníkov dostal postupne priestor na sólo. Veľmi pôsobivá bola pasáž M. Kaminského, ktorý je považovaný za jedného z najlepších huslistov na rockovej scéne. Skupinky divákov, ktoré sa po neodmysliteľnom prídavku začali rozchádzať, si ešte cestou z arény spievali piesne ako "So serious" či "Heaven only knows".

Začiatky

Koncom 60. rokov prišiel Roy Wood, gitarista, spevák a skladateľ skupiny The Move, s novým nápadom. Vytvoriť hudobnú skupiny, ktorá by používala nástroje ako čelo, husle či roh a získala tak v rámci štýlu Rock and roll klasický zvuk a nastolila preň nový smer. Cieľom bolo nadviazať na to, kde skončili Beatles s piesňami ako "Strawberry fields forever". Táto myšlienka nadchla Jeffa Lynnea, vtedajšieho frontmana skupiny The Idle Race, ktorý sa v januári 1970 pripojil k vznikajúcemu avantgardnému projektu, na ktorý sa rozhodol sústrediť všetku svoju energiu.

"Predtým som hral v skupine Sight and Sound," spomína na svojom pripojení ďalší z členov pôvodnej skupiny, basgitarista Kelly Groucutt. "S Jeffom som sa spoznal cez nášho bubeníka, ktorý predtým hrával v The Idle Race, Rogera Spencera. On mi Jeffa, ktorý sa pár krát prišiel pozrieť na náš koncert, predstavil. V roku 1974 som opustil Sight and Sound a tak trochu som sa pochoval v jednom nočnom klube v Birminghame, čo bolo dosť hrozné! A vtedy jedného večera vpochodoval dovnútra Jeff Lynne spolu s Bev Bevanom a Richardom Tandym, postavili sa dozadu a pozerali sa. Počas prestávky za mnou Jeff prišiel a opýtal sa ma, či sa chcem pripojiť k ELO a ja som povedal ´áno´."

A ako došlo k sformovaniu skupiny "ELO 2". "Pôvodná skupina zastavila svoju činnosť v roku... Kedy to vlastne bolo? Tuším v roku 1986," spomína K. Groucutt. "O dva roky neskôr vznikla myšlienka dať skupinu opäť dohromady a ja som bol, našťastie, súčasťou tohto znovuzrodenia. Trochu sme sa vyvinuli. Bolo to hektické obdobie, veľa ľudí do kapely prichádzalo a veľa zas odchádzalo. No a toto je výsledok toho, kam sme sa dostali po všetkých tých rokoch." Napriek hviezdnej kariére plnej úspechov si K. Groucutt myslí, že existuje veľa momentov v jeho minulosti, v ktorých by sa zachoval inak, ak by mal tú možnosť. "Či niečo neľutujem? Ó áno, iste. Koľko máte na mňa času? (smiech) Najmä fakt, že som necvičil o niečo viac, nepracoval tvrdšie. Cítim to tak, že som v mladosti premrhal mnoho času a mohol som sa venovať podstatnejším veciam."

Prvý album, na ktorom sa K Groucutt podieľal, bol "Face the music". "V skutočnosti to bolo prvé reálne nahrávanie, ktorého som sa kedy zúčastnil. Bol som hodený do vody, jedna z prvých vecí, ktorú som spolu s ELO urobil, bolo turné po Amerike. Nikdy predtým som nebol za hranicami Veľkej Británie, nikdy som neletel, dokonca som ani nemal pas! Bolo to veľmi vzrušujúce." Odpovedať na otázku, na ktoré obdobie spomína najradšej, nie je podľa K. Groucutta jednoduché. "Ťažko povedať. Myslím, že každý by odo mňa očakával, že poviem rok 1978 keď sme vydali ´Out of the Blue´. V tej dobe sme ale mali vystupovali s pódiom, ktoré bolo tak veľké, že sme v podstate ani nevideli na divákov, boli naozaj ďaleko. Celkom sme si užívali fakt, že máme pravdepodobne najavšie prešpekulované pódium, aké v tých dobách vôbec existovalo. Každý ním bol ohromený, vyzeralo ako veľká vesmírna loď, zároveň to však bolo trochu strašidelné. Boli to každopádne vzrušujúce časy, ale to najlepšie obdobie som zažíval pravdepodobne krátko potom, ako som sa pripojil k skupine ELO. Hrali sme vtedy pre menej ľudí. Dvetisíc, tritisíc, niekedy možno len pre 350. Bolo to skvelé, boli sme naozaj blízko publiku, človek to cítil."

Skupine sa, paradoxne, začalo dariť skôr v USA než vo Veľkej Británii. K Grouctt sa domnieva, že to bolo spôsobené najmä možnosťami propagácie, ktoré boli "za Atlantikom" na omnoho vyššej úrovni. Veľmi rád spomína na živé vystúpenia v Amerike. "Dostalo sa nám viac reklamy, inak si to neviem vysvetliť. V ´štátoch´ sme robili skutočne veľké produkcie. Jedna výnimočná mi napadá z Anaheimu v Californii. Charlie Curtis tam začínal show predstavením, ktoré bralo dych. Na pozadí búrky svetiel akoby zostreľoval s laserovou pištoľou kaskadérov a tie laserové lúče vyzerali veľmi realisticky. Bola to obrovská produkcia, okrem našej vesírnej lode tam bola aj helikoptéra, ktorá v jeden moment vyzerala, akoby pristávala na lodi za pódiom."

Hranie v kapele zo sebou samozrejme neprináša len pozitívne zážitky. K. Groucutt sa so smiechom odmietol podeliť o zážitky s bláznivými fanúšikmi tvrdiac, že nie sú väčšinou publikovateľné. Zaujímavých, aj negatívnych skúseností, však podľa jeho slov majú neúrekom. Neodmysliteľne to vraj patrí k hraniu i k cestovaniu. "Veľmi sme sa tešili na prvé turné do Austrálie," spomína. "Leteli sme z Anglicka a mne sa podarilo v deň odletu stratiť lístok. Nechceli mi dať ešte jeden, tak som si ho musel kúpiť sám. To bola chyba, ktorá ma stála dosť veľa peňazí. Ostatní sa mi celú cestu smiali..." Napriek tejto úvodnej nepríjemnosti stála koncertná šnúra v Austrálii za to. Okrem nádhernej prírody sa stretli s milými ľuďmi a vypredanými sálami.

Netypickí svetobežníci

Nepochyne, ELO sa na niekoľko desaťročí konca minulého storočia stala fenoménom (nielen) v oblasti rockovej hudby. Netradičný prístup k spôsobu hrania i fakt, že si dokázali napriek popkultúrnym zmenám, ktoré sa v priebehu dekád udiali, vlastnú tvár, im priniesol mnoho fanúšikov a nasledovníkov. "Existuje niekoľko skupín, ktoré pokračujú v našich šľapajach a hrajú podobnú muziku. Viete, ja v skutočnosti nie som až taký dobrý hráč na basu. Mnohokrát sa mi stalo, že ma mladší hudobníci zastavili a vraveli mi, že sa naučili hrať na basovú gitaru kvôli mne. A dnes sú omnoho, omnoho lepší!", hovorí basový gitarista z Electric light orchestra.

Pri počte krajín, ktoré skupina ELO precestovala, je pre nich ťažké rozhodnúť, kde sa im hralo najlepšie. Skupina sa v zásade zhodla na tom, že nemá žiadny negatívny zážitok z vystúpenia, nech už sa odohrávalo kdekoľvek na svete. Ak však ide o "naj" destináciu, viacerí sa zhodli na Austrálii, ktorá ich "dostala" svojim prostredím a počasím. Akurát pre Louisa Clarkea je najobľúbenejšou koncertnou časťou sveta Južná Amerika. "Je to tam bláznivé, skutočná zábava a radosť hrať. Hlavne vďaka ľudom. Neustále kričia, skáču sú to veľkí optimisti. Dávajú človeku energiu a také publikum sa skutočne nevidí všade." Na Slovensku bolo ELO po prvý raz. Jeho členovia by sa sem radi vrátili, aby spoznali krajinu, na čo počas ich terajšieho krátkeho pobytu nemali čas. "Počuli sme, že Slovensko je veľmi pekný kus sveta... Síce ešte vôbec nevieme kedy, ale rozhodne sa sem ešte prídeme pozrieť."

Skupina ELO je stále populárna. Podľa oficiálnych webových stránok rovnako, ako počas celých neuveriteľných 35 rokov svojej existencie. Kombinácia klasickej hudby a rock and rollu je evidentne atraktívna pre viac než len jednu generáciu fanúšikov. Všade na svete si ľudia môžu vypočuť hity skupiny ELO napríklad z albumov "Discovery" či "Time" nielen v rádiu a televízii, ale aj v soundtrakoch k filmom či na internete. Oslavou kontinuálneho úspechu kapely je album "All over the world", skompilovaný pod dohľadom Jeffa Lynnea. Nanovo zdokonalené CD obsajuje najväčšie hity ELO z rokov 1973 2001 a bolo vydané ako ultimátna kolekcia skladieb skupiny Electric light orchestra.

K. Groucutt tvrdí, že kľúč k úspechu je veľmi prostý: "Máme skvelé pesničky. Pesničky, ktoré bez problémov vydržali skúšku časom - pretože sú nadčasové".

Adam BERDÁR

Autor: Spodnú hranicu výšky zrušili

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári