Stratu historickej pamäti považuje za rozšírenú chorobu súčastnosti

Emila Horvátha, herca, režiséra a divadelného pedagóga, netreba azda osobitne predstavovať. Syn herca Emila Horvátka st. a manžel herečky Viery Richterovej bol v roku 2005 ocenený Radom Ľudovíta Štúra II. Triedy za významné zásluhy v oblasti rozvoja kultúry prezidentom Slovenskej republiky. Porozprávali sme sa s ním o herectve i jeho práci s mladými talentami pri príležitosti jeho účinkovania v Košiciach v rámci tohtoročných Visehrádskych dní. Išlo o hru Dr. Gustáv Husák, v ktorej sa predstavil s kolegom Jánom Galovičom a Mariánom Prevendarčikom.

Po skončení herectva na Vysokej škole múzických umení v Bratislave sa E. Horváth ml. stal členom Divadla SNP v Martine (1968 - 1976), neskôr Novej scény v Bratislave (1976 - 1983). Od roku 1983 je členom Činohry Slovenského národného divadla, kde stvárnil množstvo nezabudnuteľných postáv. V súčastnosti okrem divadla účinkuje aj v televíznom seriáli Ordinácia v ružovej záhrade, kde ho môžeme vidieť v úlohe Juraja Čaneckého.

Okrem aktívneho herectva začal pomerne v mladom veku režírovať. Byť hercom a v prípade E. Horvátha dobrým hercom, je veľké umenie. No hrajúci režisér sa musí vedieť odosobniť od toho, že teraz režíruje niekto iný. Musí svojou prácou na javisku napĺňať predstavu iného režiséra. "Beriem to ako dve rozdielne veci. Keď fungujem ako herec, v podstate spolupracujem s režisérom a jeho víziou, s jeho koncepciou. Zameriavam sa na rolu, ktorú stvárňujem, na jej charakterové a výrazové prvky a podobne. Pokiaľ fungujem ako režisér, musím prísť pred hercov, ktorí majú možno prvý krát pred sebou text alebo ho možno raz čítali. V tej chvíli ja mám už za sebou dosť dlhé obdobie prípravy od literatúry, cez rozmýšľanie nad scénickým postavením, spoluprácu s hudobným skladateľom, s výtvarníkom kostýmov... Mám za sebou stretnutia s výtvarníkmi scény a hercom už predkladám nejakú formu a tvar toho, čo ideme nacvičiť. Je to iná a špecifická práca a môžem povedať, že sú to dve rozdielne profesie."

V niektorých inscenáciách skĺbil tieto dve profesie dohromady. V iných, ktoré režíroval, aj sám hrá. "Napríklad ´Posledná cigara´ v Národnom divadle, ´Dovolenka snov´ v Divadle West alebo komédia ´Silvia´. Tu musím tie profesie skumulovať tak, že najprv dielo ´postavím´ a potom môžem pracovať na sebe ako herec." Vybrať z týchto dvoch profesií jednu, by bolo ťažké. "Spočiatku som režíroval len sporadicky, preto by som bol kedysi povedal, že som herec. Dnes som aj jedno aj druhé."

Napriek tomu, že v Martine začal režírovať Gogoľovu Ženbu ako pomerne mladý, práve týmto režijným debutom odštartovala i jeho dráha pedagóga na VŠMU. Pôsobí tam a učí mladých hercov vyše 25 rokov. "Preto by som mohol povedať aj to, že som herecký režisér pedagóg v jednom." Dodáva tiež, že ak by prešiel všetky divadlá od Košíc po Bratislavu, v mnohých by stretol svojich bývalých žiakov, ktorí sa ujali ako herci. "Nedá sa povedať, že týchto mladých som učil alebo učím. Skôr ich vediem. Každého vediem ho ako človeka, u ktorého objavujem jeho talent. Jeho kariéra však už dosť podstatne záleží len na ňom."

Stáva sa aj, že výrazný talent nemá potrebné povahové vlastnosti. Disciplínu, snahu, morálku... "To všetko dokopy je k herectvu potrebné. Ale človeku, pedagógovi, nemôže byť osobne ľúto absencia týchto vecí. Je to osobná vec toho mladého človeka. Mám za sebou mnoho hereckých rokov, tým aj istú empíriu. Preto viem, že u herca to chce aj isté odriekanie a pokiaľ toho človek nie je schopný, tak jednoducho sa neujme. Herectvo je beh na dlhé trate. Je málo povolaní, v ktorých, aj keď človek starne a dozrieva, musí každý večer dokazovať, že jeho účinkovanie na javisku je opodstatnené. Musí vždy dokazovať všetko nanovo. Nedostáva žiadne definítívum." Dá sa povedať, že len človek, ktorý skĺbi talen s pracovitosťou, určitými povahovými vlastnosťami a s troškou šťastia, ktoré je vždy potrebné, môže v hereckej profesii uspieť.

E. Horváth prezrádza, že keď bol mladší, dostával mesačne stovky listov, v ktorých mu písali, že ho videli a poznajú z mnohých televíznych incenácií. Tie sú však už minulosťou. Po dlhej odmlke ich nahradili "sitkomy" a zdĺhavé seriály. "Televízia kedysi vyrábala množstvo dobrých a umeleckých vecí. Vtedy nestačilo len bytostne existovať. Bolo potrebné vedieť šermovať, vedieť povedať verš, vedieť zahrať ťažkú psychológiu. Vždy to boli nové príbehy, v ktorých herec hral ako nová postava. Každá inscenácia bola iná, takže aj to, čo sme v nej museli predviesť, bolo iné. Dnešné seriály a ´sitkomy´ na jednej strane, chvalabohu, že sa robia, ale na druhej strane je to kopírovanie súčasnosti a bežného života. Ale asi sa to odvíja od vkusu súčasného diváka."

Herci vravia, že diváci sa neprejavujú tým, že by im vývoj vo filme a v televízii nejako prekážal. "Zdá sa, že divákom neprekážalo ani to, keď sa nenakrúcalo vôbec. Vyvstáva otázka, aká je občianska uvedomelosť nášho súčasníka a aj to, do akej miery prezentuje svoj záujem. Kto má záujem, ten príde do opery, na koncert filharmónie, do divadla. Ak je pluralita v politike, mala by byť aj v kultúre, preto nechcem vynášať akékoľvek súdy."

Dúfa, že mnohých televíznych divákov zhliadnutie niektorého herca v seriáli naštartuje k návšteve divadla. "To je ten lepší prípad. Lenže mám dojem, že dnešným problémom je predovšetkým prerušená výchova mladého diváka."

Človek sa mení a vyvíja, dozrieva. Mení sa sám i jeho priority. Niekedy si to uvedomuje viac, inokedy zmenu na sebe spozoruje až vo chvíli, keď sa zastaví a obzrie. "Človek musí byť flexibilný. To je predpoklad k životu. Na druhej strane nemám pocit, že by som niekedy musel zásadne meniť svoje postoje k životu alebo svoj život ako taký. Niekedy v tom živote síce chýba viac kladnej emócie, ale je na každom jednom, či ju dokáže vytvoriť a možno ňou aj ovplyvniť iných."

Život v hereckej rodine

E. Horváth nielenže vyrastal v "hereckej" rodine, ale tým, že jeho manželka je herečka, v takejto rodine aj naďalej žije. "S manželkou sa poznáme od študentských čias. Spoznali sme sa dosť dlho pred tým, než sme začali spolu chodiť, než sme sa stali manželmi, čo považujem za veľmi dôležité. V každom súžití sú búrky aj svetlé dni a naše nie je iné. To, že sme obaja herci, sa neprejavuje napríklad tým, že by sme skúšali veci a dialógy u nás v kuchyni. Na druhej strane, keď mám príležitosť, veľmi rád spolupracujem s manželkou aj ako s herečkou, ale štandardne, ako s každým iným."

Podobne spolupracoval aj so svojím otcom, ktorý bol, rovnako ako mladší z Horváthovcov, známym slovenským hercom. "Otec hral pod mojím režijným vedením v už spomínanej Gogoľovej ´Ženbe´ v Martine aj so svojim kolegami. Bolo to úžasné. Už tam som pochopil, že roky nemusia byť prekážkou v kamarátstve, priateľstve a dobrých kolegiálnych vzťahov. Rovnako nemusí byť prekážkou ani príbuzenský vzťah."

V televízii sme mohli E. Horvátha dosť dlhý čas vídavať v zábavnej relácii Inkognito, ktorá sa už prestala nakrúcať. "Niekedy sme naraz nakrúcali aj tri časti. Svojím spôsobom to bolo dosť náročné. Povedal by som, že táto relácia bola celkom dobrý nápad. Národ to sledoval, ale nemôžem povedať, že by to bola ´moja káva´, alebo to ´pravé orechové´. Nepovažujem to za umeleckú prácu, ale bol to formát, ktorý splnil svoj účel."

Študovanie novej postavy považuje za zaujímavý exkurz do psychológie človeka, ktorého herec stvárňuje. E. Horváth hral naozaj široké spektrum postáv. Kladných aj záporných, dokonca aj vrahov. "Je zaujímavé si zahrať niečo, čo v živote odmietam a tým je násilie a intrigy, úklady... Považujem to za otázku fantázie a herec má danosť, ktorá mu umožňuje zapamätať si nie však situáciu, ale zapamätať si intenzitu emócie, ktorú vie potom preniesť na javisko. Divák má pritom pocit, že sa to naozaj odohráva a práve tu a teraz. Je to schopnosť, ktorú nemá každný. Nie je to otázka napodobenia, ale otázka empatického vcítenia sa do postavy. Musíme vedieť, ako tá postava myslí a ako cíti."

V koži toho druhého

Do Košíc E. Horváth zavítal s hrou dramatika Viliama Klimáčka "Dr. Gustáv Husák Väzeň prezidentov, prezident väzňov". Ide o dielo, ktoré rieši predovšetkým problém roku 1968 a vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. "Je to hypotetický príbeh v tom, že nikto presne nevie, ako to bolo, takže autor sa vlastne domýšľa, čo sa za týmito udalosťami ukrývalo."

Hra má dve časti. V prvej hrajú Dr. Husáka dvaja herci. Jeden samotnú postavu, druhý jeho svedomie. V druhej časti stvárňuje staršieho Husáka práve E. Horváth. "Jeho život bol dosť pohnutý. Bol väznený už v období za Tisza a Gottwalda, Zápotockého i Novotného. Bol prenasledovaný, zorganizoval povstanie, stal sa prezidentom. To všetko dáva predpoklad k tomu, že dielo, ktoré uvidia aj Košičania, je veľmi zaujímavé."

E. Horváth v roku 1968, v ktorom sa príbeh prezidenta Husáka odohráva, končil vysokú školu. Boli to chvíle, keď v spoločnosti nastalo pomerne veľké uvoľnenie. "Chodili sme v tom čase dosť veľa po svete. V tom roku sme sa práve chystali na jeden festival do Ameriky. Lenže k tomu už nedošlo kvôli vpádu Rusov." V tom čase vraj premýšľal o emigrácii. Preto je preňho zaujímavé hrať niečo, čo sám zažil a hrať postavu niekoho, s kým sme všetci, ktorí sme v tých časoch žili, "prišli" do styku. "Poznali sme ho, no pritom nikto z nás naozaj nevedel, aký vlastne bol. Stvárniť a vidieť také dielo je, podľa mňa, veľmi dobré asi kvôli tomu, aby sme nemali stratu historickej pamäti, čo je dosť rozšírená dnešná choroba."

Každý herec sa udržiava, alebo aspoň by mal, vo forme psychickej i fyzickej. Emil Horváth si "dobíja baterky" bicyklovaním a rýchlou chôdzou. "Nepatrím k tým, ktorý chodia do fitnees, to prostredie ma ubíja. Raz som to skúsil a viac som tam nešiel. Mám radšej prírodu a pohyb na čerstvom vzduchu. Teraz mám však pol roka pauzu, pretože mám pruh, takže sa musím najprv uzdraviť."

Narodený: 12.11.1945

Znamenie: škorpión

Miesto narodenia: Nitra

Stav: ženatý, jeden syn

Vzdelanie: VŠMU Bratislava

Záľuby: bicyklovanie

Jarmila REPOVSKÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári