Niekedy ju iba dvíhajú zo stoličky, inokedy neodolá a volá do redakcie

Hlas Viery Petrusovej si pamätajú mnohí poslucháči Slovenského rozhlasu a jej tvár zas diváci Československej televízie. Rozhlasová a televízna moderátorka, konferanciérka a hlavne človek, ktorému sú mnohí dnešní moderátori a redaktori vďační za perfektnú znalosť slovenčiny. Porozprávali sme sa s ňou o spisovnom jazyku i o chybách, ktoré robia mnohí známi spíkri.

Každý zamestnaný človek je svojou profesiou istým spôsobom poznačený. Lekár vidí v každom pacienta, policajt potenciálneho zločinca. Asi sa nedá žiť bez toho, aby si "odborník" na spisovnú slovenčinu nevšímal, ako iní používajú svoj rodný jazyk, prípadne ako proti nemu "hrešia". "To je fakt. Aj môj manžel bol na tom podobne. Bol hudobník s absolútnym sluchom a na každom koncerte ním mykalo, keď počul falošný tón. Rovnako je to aj so mnou. Stále mám tendenciu všímať si čo a ako ľudia rozprávajú a opravovať chyby."

Tých možností odhaliť chyby v spisovnej slovenčine je viac než dosť. Pred rokmi si úroveň držala aspoň televízia a štátny rozhlas. Odvetdy kvalita len upadá. "Úroveň komunikácie a používania spisovnej slovenčiny sa všeobecne zhoršila. Môžeme sledovať isté výkyvy na jednej strane je mizerná úroveň v súkromných rádiách, ktoré vznikli za posledné roky, na druhej strane, nie preto, že som dlhé roky pracovala a stále spolupracujem so Slovenským rozhlasom, je v ňom úroveň veľmi slušná. Samozrejme, všade sa sem tam niečo stane. Vysoko možno hodnotiť úroveň najmä hlavných spravodajský relácií vo všetkých televíziách." Horšie je to už pri tých rôznych vstupoch z regiónov a terénu, kde sa prejavuje veľké množstvo nedostatkov.

"Čo ma teda prekvapuje a šokuje, sú chyby, ktoré sa objavujú v dennej tlači. Samozrejme, česť výnimkám. Často sú to chyby, ktoré sa objavujú permanentne. Aj v renomovaných časopisoch som objavila hrúbku či zle vyskloňované slová. Napr. bolo napísané ´mimo vozovku´, ´zlomenina panve´ a podobne. Občas sú to až také nehorázne veci, že neodolám a volám do redakcie, ale tam mi vždy povedia, že majú veľa práce a nestíhajú všetko opravovať."

Erotika s ypsilonom

V známych novinách sa vraj pol roka objavuje erotický inzerát s tým istým textom, v ktorom je čierne na bielom napísané "noví chalani" s ypsilonom. "Aj tam mi povedali, že za texty inzerentov nezodpovedajú. Je však ťažké pochopiť, že to nikto neopravil a že to nikomu neprekáža. Mám pocit, že je beznádejné sa o niečo v tomto smere snažiť. Samozrejme, stále ma niečo popudí, čo doslova bije do očí," vraví V. Petrusová.

Hnevá ju, ak niekto preberá výrazy z češtiny. A stáva sa to vraj veľmi často. "Napríklad ´kto šetrí, má za tri´. V slovenčine sa to nedá používať, lebo by to malo byť ´kto šetrí ma za troch´. Alebo niektorí používajú výraz ´ta tam´. Niekto alebo niečo bol ´ta tam´, akože bol preč. Česi to dávajú do rodov a tak by sme to mali robiť aj my. Česi povedia ´roky jsou ty tam´ a v slovenčine by to malo byť ´roky sú tie tam´. Niektorí spíkeri používajú rovnaký výraz pre všetky rody. ´Ta tam´ a hotovo.´"

Sú to proste zlozvyky, niečo, čo sa niekomu zapáči, používa to, od neho to preberie ďalší a stane sa to módou. Nalepí sa to na nás, ani nevieme ako a kde. "Dnes už pomaly nepočujeme, v akých cenách je tovar, ale dozvieme sa, že tovar je v ´cenových reláciách´, máme ´časový horizont´ a nie časové rozpätie..." Ďalšou módou je používanie kadejakých pomocných slov takže, akože. "Čo sa týka moderátorov, akoby im chýbala slovná zásoba. Niekedy použije moderátor aj niekoľko krát za sebou to isté slovo. V posledných rokoch je všetko ´super´. Slová zo študentského slangu sa preberajú aj tam, kde to vôbec nie je vhodné a keď sa začudujú tak to je ´vau´." Samozrejme, tieto výrazy sa môžu použiť v mládežníckom vysielaní. Tam sa to znesie. Ale používať ich v serióznej relácii, to už je na uváženie. "Tieto popreberané veci ma vedia často vydráždiť. Moderátori by mali veľa čítať a občas si aj preštudovať pravidlá slovenského jazyka."

Pred časom v jednom súkromnom rádiu moderátor čítal recepty, ktoré mu zasielali poslucháči a používal pri tom toľko nesprávnych výrazov, že V. Petrusová to už nemohla vydržať. "Zavolala som mu, že aj ja mám pre neho jeden recept. On sa veľmi potešil, že aký, tak som mu povedala, že mám recept, aby si preštudoval pravidlá slovenského pravopisu." Mimoriadne sa vraj "hreší", pokiaľ ide o rytmus. "Samozrejme, že dnešná doba je akási zrýchlená a zrejme si žiada aj zrýchlené tempo v komunikácii aj v spravodajstve, kde tie správy musia mať švih. Ale moderátor by si mal uvedomiť, na čo stačí a čo dokáže vyartikulovať. Ak nemá normálnu slušnú artikuláciu, tak prehltáva hlásky, až je celý prejav nezrozumiteľný a často sa to nedá ani počúvať. Napríklad pred nedávnom som namiesto ´jazdkyňa´ počula ´jaskyňa na koni´. Istý nešťastný hovorca informuje v motoristickej relácii o tom, aké nehody sa kde stali. Jeho správy znejú asi takto: ´Dvasaťseém ročný utpel zanené´... Nedá sa počúvať, ako hltá hlásky. To tempo by malo byť svižné, ale nie na úkor kvality prejavu a zrozumiteľnosti. Takže každý musí zvážiť svoje schopnosti a aj to či vôbec dokáže rýchlo hovoriť."

Keď V. Petrusová v 50-tych rokoch nastúpila do Slovenského rozhlasu, prešla ona i jej kolegovia skutočne tvrdým školením. V tom čase už mala ročnú prax vo vysielaní pre krajanov, žijúcich v zahraničí, ale napriek tomu trvalo celý mesiac, kým ju vôbec pustili k mikrofónu hlásiť. "Väčšinu textov sme mali napísaných a perfektne pripravených, lebo vtedy sa strážilo každé slovo. Popri tom sme mali pravidelné školenia s Viliamom Záborským, ktorý sa nám venoval každý týždeň. Neskôr pribudol aj profesor Mistrík. Boli sme pravidelne sledovaní a vyhodnocovaní. Myslím si, že aj teraz by bolo potrebné, aby sa všade našiel niekto, kto by sledoval súčasných moderátorov. Stane sa aj to, že celkom slušný moderátor časom upadne do akéhosi stereotypu a mechanického spôsobu prejavu."

Sú aj prípady, že ide o chybičku, ktorú odstráni logopéd. Niekedy sa len treba pohrať so zlozvykom. No a potom je tu asimilácia. "Neviem, či sa to teraz preberá v škole, lebo nepoznám osnovy. Stalo sa, že keď som zaučovala jedného vysokoškoláka, ktorý študoval odbor v Prešove, musela som ho učiť aj spodobovať. Neskôr sa vyjadril, že ho asimiláciu naučili až v rozhlase, nie tam, kde mali, teda na škole. Dnes je profesorom."

Cez ruky pani V. Petrusovej prešlo obrovské množstvo redaktorov, hlásateľov a moderátorov. Väčšina z nich neovládala práve spodobovanie a na tom sa natrápili najviac, aby odstránili chyby. "Napríklad poniektorí hovoria ´sme´ namiesto ´zme´, častou chybou je vyslovovanie predložiek ku a so. Vždy sa vyslovuje ´gu´ a ´zo´ okrem spojenia s osobnými zámenami. ´Zo stanice´ ale už ´so mnou´. ´Gu autu´ ale už ´ku mne´. Nie je to až také ťažké si to zapamätať a moderátori to majú vedieť povinne."

Slovenčina je svojská aj dĺžňami. Správne "dĺžiť" je tiež v časoch, keď je všetko rýchle, pomaly umenie. Niektorí Slováci akoby sa báli dávať dĺžeň. "Mali sme v rozhlase kolegu, ktorý nebol schopný dávať dĺžne tak, ako treba. Nedalo sa s tým nič robiť, museli sme sa s ním rozlúčiť. Nepomohlo ani vyše desať školení. Pritom stačí mať trochu cit. Stáva sa, že niektorí spíkeri v snahe správne dĺžiť, to tak trochu preháňajú."

Sklon rýchlo a krátko rozprávať zas majú východniari. "Zvláštne je, že keď som bola ešte v Bratislave a som aj rodená Bratislavčanka, vedelo sa, že najlepšie rozprávajú práve ľudia z východu. Skôr Bratislavčania mali sklony zaťahovať, ale všeobecne sa hovorilo, že ak prišli do kolektívu východniari, tí boli ozaj perfektní. Jediné, na čom sa ich pôvod prejavil, bol trošku problém s vyslovovaní slov, v ktorých bola skupina spoluhlások. Ale aj to len sporadicky."

Z cudzích jazykov sa, okrem samotných výrazov, často preberá aj melódia reči. Stretávame sa s tým v rozhlase, ale aj v televízii. "Je istá moderátorka, ktorá číta komentáre pod obraz. Roky robila tú istú chybu, že išla na konci vety hlasom dolu a pri bodke s ním vyšla hore. Zavolala som do tej televízie a upozornila som ich na to. Po čase bola chyba odstránená. V prvom rade si musí každý uvedomiť, že ten jeho prejav pri mikrofóne by mal byť čo najbližší hovorovej reči. To hovorím stále aj svojim žiakom. Treba hovoriť prirodzene a osvedčilo sa trénovať si doma, v súkromí, čítanie ľubovoľného textu. Stále hovorím, aby si predstavili pred sebou niekoho, komu to hovoria. Celkom ľudsky a prirodzene. A tých chvostíkov na konci slov alebo vety sa treba zbaviť."

Človek by mal dbať na spisovnú slovenčinu aj vo svojom súkromí. Ak podlieha zlozvykom mimo mikrofón, stane sa, že vypláva na povrch v najnevhodnejšej chvíli, pri nejakej napätej situácii. "Bratislavčania sú experti na preťahovanie slabík. Veľmi dobre to parodovala Petra Polnišová. A u niektorých moderátorov to občas cítiť. Nie je to až také markantné, ale občas to tam je. Východniari zasa naťahujú predposlednú slabiku. Keď už sme pri východniaroch, tak tí si pletú ´von´ a ´vonku´. Zásadne to používajú opačne."

Jeden moderátor od Popradu má vraj takú špecialitu, že hovorí "Prišiel tu" namiesto "Prišiel sem". "Ináč je to veľmi šikovný redaktor, ale tohto zlozvyku sa nevie zbaviť. Možné je aj to, že ho na to nikto neupozornil. Preto si myslím, že je dôležité, aby každého, kto vystupuje na verejnosti odsledovali odborníci." Ibaže v niektorých televíziách je trendom nasadzovať v teréne k mikrofónu ľudí z regiónov, pretože sa im vidí, že s týmito "obyčajnými" ľuďmi sa diváci skôr stotožnia. "Moderátor a redaktor by však mal byť vzorom pre ostatných. Mám jedného obľúbeného, ktorý sa však občas veľmi dáva strhnúť prostredím, v ktorom práve je. Potom sa zbytočne jaší a z obrazovky to vyznieva prinajmenšom čudne."

Skúsenú odborníčku tiež hnevá, keď niekto pričasto používa slangové slová. Aj tu treba vedieť, kedy je čo vhodné a kedy je toho príliš. "V jednej relácii použil redaktor slovo ´kuleha´. No, nie raz, ale mnohokrát. Nie každý však vie, čo to presne znamená, navyše to slovo ani hlasom neodsadil, takže to vyznievalo, akoby používal správny spisovný výraz. Veľmi to preháňal. Keby to použil raz, tak je to v poriadku." Podľa V. Petrusovej sa chyby robia často aj pri vyčíslení percent, kilogramov i decilitrov. V Košiciach sme vraj špecialisti na slovo ´dva´. "Tu je všetko dva. Či ženy, či muži, prosto dva. Ale postrehla som to aj v jednej súťažnej relácii v televízii, kde súťažiaci vzdychal, že mu chýbajú už len ´dva písmenka´."

Život je len náhoda...

Byť hlásateľkou v rozhlase, bolo kedysi možno snom mnohých dievčat, ale robiť túto prácu v minulom režime mohli naozaj len najlepší z najlepších. "To, že som sa stala hlásateľkou a napokon som pri tejto práci ostala celý život, bola jedna veľká náhoda. Bol to sen mojej priateľky, ktorá robila všetko pre to, aby sa dostala za mikrofón. Chodila po konkurzoch, vedela o všetkom, čo sa kde mihlo. Proste, bol to jej sen. A keďže sa jej nechcelo raz ísť samotnej, zavolala ma so sebou. Keď som na ňu čakala, všimol si ma režisér a povedal, nech idem aj ja niečo prečítať. Nechcela som, ale napokon ma prehovoril. Skončilo to tak, že prijali mňa, ale moju priateľku nie." Kamarátka sa zachovala férovo, nikdy nedala poznať, že ju to mrzí.

Jarmila REPOVSKÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári