V Košiciach pôsobilo niekoľko ochráncov pamiatok. Dnes si bližšie predstavíme Imre Henszlmanna a Viktora Myskovszkyho

Hoci bol medzi nimi generačný rozdiel, spájala ich láska k ochrane pamiatok

Ochrana pamiatok je odbor ľudskej činnosti, ktorý má veľmi krátku, asi poldruhastoročnú históriu. Môžeme byť na to pyšní, že Košice vďaka svojim osobnostiam - na tomto poli zohrali dôležitú rolu. 25. novembra Košický občiansky klub Kassai Polgári Klub usporiadal v Múzeu Vojtecha Löfflera (Alžbetina ul. 20) vernisáž výstavy o živote a činnosti viacerých ochrancov kultúrnych pamiatok Košíc. Ide predovšetkým o Imre Henszlmanna (1813 - 1888), Viktora Myskovszkyho (1838 - 1909) a Bélu Wicka (1873 - 1955). Výstavu si môžete pozrieť do konca tohto roku.

Na prvý pohľad tieto tri osobnosti mali pramálo spoločného, veď bol medzi nimi aj generačný rozdiel. Čo ich spájalo? Bol to láska k minulosti, ktorá logicky viedla k ochrane pamiatok. Veď práve tieto nás najviac prepájajú s minulosťou. Stretávame sa s nimi denne. Takže majú aj výchovnú funkciu a sú rukolapnými dôkazmi kontinuity histórie.

V. Myskovszky bol profesorom deskriptívnej geometrie, kreslenia a krasopisu. Jeho dedo bol šľachticom a prišiel do Uhorska z Poľska. Jeho syn bol váženým občanom, senátorom a súdnym radcom v Bardejove. V jeho rodine sa narodil Viktor pred 170 rokmi. Staviteľstvo sa učil v Budíne a vo Viedni a okrem toho v poslednom spomínanom meste navštevoval aj prednášky z umenohistórie. Jeho maželkou bola neter Henszlmanna, Amália. Vyučoval na košickej reálke od roku 1867 až 30 rokov. Vydal viac publikácií o košických arcihtektonických pamiatkach a zaslúžil sa aj o založenie Hornouhorského muzejného spolku (Felső-magyarországi Múzeum Egyesület) v Košiciach a samotného Hornouhorského múzea (Felső-magyarországi Múzeum).

Myskovszky, ktorého pamätná tabuľa je na priečelí gymnázia na Poštovej ulici 9, zanedbával síce svoju pedagogickú činnost, ale vzhľadom k tomu, že svojimi grafikami uverejňovanými v rôznych časopisoch zväčnil a popularizoval, upútával pozornosť na stavebné skvosty minulosti a tak vykonal nezastupiteľnú prácu, čo si uvedomoval aj riaditeľ školy. Žasneme, že za svoj život vytvoril toľko rytín, že v Maďarsku už 15 rokov zbierajú jeho práce a ešte stále s touto úlohou neskončili! Spolu s Henszlmannom bol členom Uhorskej akademie vied (UAV). Získal aj mnoho zahraničných uznaní.

I. Henszlmann sa narodil v Košiciach pred 185 rokmi a stal sa lekárom. Diplom získal v Padove v roku 1837. V Taliansku sa denne stretával so stavebnými skvostami minulosti. A nakoľko v Košiciach býval vedľa Dómu, na rohu Hlavnej a Alžbetinej (na budove je jeho pamätná tabuľa), táto fyzická blízkosť gotického skvostu celej Karpatskej kotliny ho nútila, aby sa ňou zaoberal. Preto napísal prvú odbornú prácu pod názvom: Kassa városának ó-német stylű templomairól (Kostoly mesta Košíc staronemeckého štýlu, Pešť, 1846). Je to prvá maďarská umenovedná štúdia. Bol teda priekopníkom vedy, ktorú v Uhorsku založil. Priekopníci väčšinou majú tú nevýhodu, že ich práce sú neúprosne prekonané. Aj táto štúdia mala taký istý osud, ale jej autor sa zaslúžil o vytvorenie novej vednej disciplíny. Politika však zasiahla aj do jeho života. V meruôsmych rokoch sa zúčastnil revolúcie, ktorá chcela vytvoriť občiansku spoločnosť v Uhorsku. Pomocou Rusov však bola porazená. Keby sa jej nebol býval zúčastnil na strane povstalcov, ochrana pamiatok v Uhorsku by sa možno zrodila skôr, ale Henszlmann bol garantom, že táto činnosť stála hneď od začiatku na európskej úrovni. Povedzme si o tom niekoľko slov.

V Uhorsku po prvýkrát sa o potrebe ochrany pamiatok hovorilo na putovnej schôdzi Spolku uhorských lekárov a skúmateľov prírody (Magyar Orvosok és Természetvizsgálók Társasága), ktorá sa konala v roku 1846 v Košiciach. Tento spolok bol založený v roku 1841 a pôsobil až do roku 1933. V roku 1847 v Šoprone Archeologický odbor tohto spolku vyzval župy a mestá, aby ich vyslaní poslanci navrhli taký zákon, ktorý by pamiatky, ktoré uzrú svetlo sveta počas vykopávok, boli získané pre Národné Múzeum. Aj UAV vydala v tomto zmysle výzvu. Imre Henszlmann v roku 1848 v rámci UAV navrhoval vytvorenie archeologického výboru. Tento zárodok ochrany prírody však odviali víchrice histórie. Po Világoši, teda porazení maďarskej revolúcie, v roku 1850 bola založená Cisárska a kráľovská ústredná komisia pre výskum a zachovanie stavebných pamiatok (Kaiserliche und Königliche Centralkommission zur Erforschung und Erhaltung der Baudenkmale), ktorá mala pôsobnosť v celej Habsburskej monarchii. V Uhorsku boli vymenovaní konzervátori, ktorí sa mali zaoberať ochranou pamiatok.

Po dolhodobej príprave bol v Uhorsku 4. apríla 1872 založený Dočasný výbor uhorských pamiatok (Magyarországi Műemlékek Ideiglenes Bizottsága). Jej zpravodajcom sa stal Košičan Henszlmann. Prvou úlohou výboru bol zostaviť súpis pamiatok, aby sa parlament mohol zoznámiť aspoň v hrubých rysoch s veľkosťou úlohy. Tento prvý súpis bol skromný, obsahoval len 853 položiek. Pretože sa muselo začínať od nuly, práce pokračovali pomaly a boli ukočené až v roku 1880, keď bol zoznam predložený parlamentu. O rok neskôr uhorský parlament odhlasoval prvý zákon o ochrane pamiatok (zákon č. XXXIX. z roku 1881). Na základe IV. kapitoly bol založený Krajinský výbor umeleckých pamiatok (Műemlékek Országos Bizottsága), ktorý sa potom dlhé desaťročia staral o ochranu pamiatok a aj na medzinárodnej úrovni si vydobyl uznanie práve vďaka Henszlmannovi. V rámci tejto odbornej organizácie došlo v rokoch 1877 - 1896 k záchrane a oprave, dnes by sme museli povedať, k prestavbe Dómu sv. Alžbety.

Úryvky z Memoranda o ochrane pamiatok

Tento dokument o ochrane stavebných pamiatok sformuloval rytier Viktor Myskovszky pred 110 rokmi. Dodnes je však aktuálny.

"Je neoddiskutovateľnou pravdou, že ukazovateľmi veľkosti, nadania a vzdelanosti národov sú nielen zapísané hárky histórie, ale vynikajú spomedzi nich aj monumentálne pamiatky, tie umelecké diela pamätihodnostiam nápodobné, zaslúžiace si úctu a pietu, ktoré ako hoc nemé, ale živé pamiatky kým slúžia vlastnej domácej histórii ako pramene, dovtedy na druhej strane sú dôkazmi, svedkami niekdajšej vzdelanosti, povznesenej náboženskej vrúcnosti, duchovnej a umeleckej vyspelosti uhorského národa."

"Hoc mnoho a slávnych našich pamätihodností bolo zničených skrze pustošiacich bitiek, ľahostajnosti, vandalizmu a škodlivých vplyvov nivočiacehu času, napriek všetkému máme ešte pamätihodnosti...."

"Zachrániť všetky tieto zachované pamätihodnosti od spustošenia a zachovať ich pre budúcnosť je našou vlasteneckou povinnosťou! Pretože záhubou každej takéjto národnej pamiatky sa staneme nielen chudobnejšími, ale takýmto spôsobom sa aj beztak už z neuplnej knihy histórie vždy vytrhne jeden list!"

"Nevhodnou obnovou mnoho našich pamätihodností stráca celkom pôvodný ráz, kdežto pri obnove našich historických pamiatok je predovšetkým potrebné mať na zreteli hlavne tú zásadu, aby pamiatky pre ďaľšie pokolenia boli zachované v pôvodnom stave... Táto hlavná zásada je vo všetkých krajinách pri obnove starých pamiatok smerodajná."

"Predovšetkým v našej mládeži treba prebudiť lásku a záujem o domáce pamätihodnosti už v našich školách a výchovných ústavoch..."

Košice, január 1898

Prelát, kanoník a historik Dr. Béla Wick až do svojej smrti žil a pracoval v byte na Rooseveltovej ulici

Ako zástancu Maďarov ho chceli vysťahovať a zastaviť mu penziu

Primátor František Knapík odhalil 28. novembra pamätnú tabuľu preláta, kanoníka a historika Dr. Bélu Wicka (1873 - 1955). Je umiestnená na fasáde domu na Vrátnej ulici 16, kde kedysi bývali jeho rodičia. On však do svojej smrti žil a pracoval v kanonickom byte na Rooseveltovej 16. Béla Wick sa zaslúžil o sprístupnenie údajov o košických pamätihodnostiach v dvoch jazykoch štýlom, ktorý je stráviteľný aj pre laikov. Je jedným z tých osobností nášho mesta, ktorí mali leví podiel na tom, že naše mesto v rôznych oblastiach má solídne spracované dejiny umeleckých pamiatok.

B. Wick sa narodil v Sabinove pred 125 rokmi. Jeho rodina pochádzala z Malej Idy. Jeho otec, Ede (1840 - 1927) bol železničmýn traťmajstrom, matka sa volala Cecília Apáthy (1849 - 1929), ktorej otec bol grécko-katolíckym farárom. V roku 1896 ho vysvätili za kňaza v našom meste. Potom pôsobil na vidieku, neskôr sa stal v Prešove gymnaziálnym profesorom náboženstva. Doktorský titul z kanonického práva získal na Koložvárskej Uhorskej Kráľovskej Univerzite Františka Jozefa v roku 1916.

Väčšinu života strávil v Košiciach, kde ho v roku 1921 vymenovali za profesora cirkevných dejín a práva na kňažskom seminári. Popri pedagogickej činnosti strávil veľa času v archíve Biskupského úradu, i v Mestskom, či Štátnom archíve. Najskôr sa venoval predovšetkým cirkevným dejinam a pamiatkam mesta, neskôr sa jeho záujem rozšíril na celý komplex histórie Košíc. Niektoré jeho práce vyšli v útlych zošitoch tak v maďarčine, ako v slovenčine. Takisto publikoval dovjjazyčne svoje práce v mesačníku Košické katolícke správy Kassai Katolikus Egyházi Tudósító.

Na knihe Kassa története és műemlékei (Dejiny a umelecké pamiatky Košíc, 1941) začal pracovať ešte na popud mešťanostu Milana Maxoňa. Dokončil ju po prvej viedenskej arbitráži. Táto jeho práca sa po roku 1945 stala kameňom úrazu. Dostala sa "na index". Wicka postavili pred ľudový súd a nechýbalo veľa, boli by ho vyhostili. Okrem iného sa odvolávali na to, že Wick ani v tejto práci nespomína Slovákov, čo bola lož. Vo svojej obrane uviedol nasledovné: "Za moju literárnu i vedeckú činnosť bola mi písomne vyslovená vďaka i uznanie pánom prezidentom Dr. E. Benešom, p. kardinálom - arcibiskupom Dr. Kašparom, p. pápežským nunciom, referátom MŠ a NO (Ministerstvo školstva a národnej osvety) p. Dr. Mičurom a inými verejnými činiteľmi."

Žalobcovia, "samozrejme", venovali pozornosť len takým údajom, ktoré považovali za vhodné, aby kanoníka bolo možné vyhnať z jeho milovaného mesta. Oblastné veliteľstvo Národnej bezpečnosti v Košiciach o ňom 17. júna 1946 napísalo: "Nakoľko Dr. Wick je veľkým zástancom Maďarov, bol ako nespoľahlivý pojatý tiež medzi prvých na vysťahovanie do Maďarska, preto tunajšie veliteľstvo nedoporočuje udelenie výnimky... Ba napokon dovolím si upozorniť, že ako nepriateľ k ČSR bolo by záhodno, penziu vôbec zastaviť."

Teda aj finančne chceli Wicka znemožniť. Zastal sa ho však biskupský administrátor Jozef Čársky i biskup István Madarász. Napriek tomu ho rozsudok uznal vinným a odsúdil ho na jeden rok straty slobody. Mal tiež stratiť občianske práva na dobu troch rokov a konfiškovali mu jednu štvrtinu majetku. Pritom súd uviedol, že je nemajetný a preto nie je možné vymôcť na ňom súdne trovy! Jeho vyššie spomenutá kniha z roku 1941 bola zhabaná. Trest však nakoniec z neznámych dôvodov nenadobudol právoplatnosť. A tak Wick nebol uväznený ani deportovaný. Cirkevné hodnosti mu zostali. Dožil sa pekného veku 82 rokov.

Je pochovaný v rodinnom hrobe na košickom verejnom cintoríne. Musíme s pobúrením spomenúť, že jeho hrob nájdete na zozname, podľa ktorého aj jeho pozostatky majú byť likvidované!

Zoltán Balassa

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári