Aby telo fungovalo normálne, treba žiť prirodzene, tvrdí "obyčajný učiteľ jazykov na strednej škole" Jan Jícha

Spoznal vesmírny poriadok, našiel šťastie

a vďaka strave sa stal vyrovnaným človekom

Na Dni zdravia, ktorý už tradične organizuje Regeneračné centrum Energy, mimoriadne zaujal Jan Jícha nielen tým, že prezentoval vlastné, akoby životom naplnené texty piesní s gitarovým doprovodom, ale hlavne konkrétnou interpretáciou svojho života. Je živým dokumentom toho, čo všetko sa dá zmeniť vlastným úsilím, ak človek pochopí širšie súvislosti a spolieha sa na to, čo mu povie vnútro. Žije v Zadní Třebani pri Prahe.

"Nie som znalec medicíny," začína svoje rozprávanie Jan Jícha. "Som len obyčajný učiteľ jazykov na strednej škole. Občas by som sa mal aj rozčúliť, ale akosi sa mi to nedarí. Pritom som býval dosť nervózny človek," vyznáva sa Jan. Čo také sa stalo, že jeho život je dnes vyrovnaný a pokojný?

Keď si pred niekoľkými rokmi pri autohavárii zlomil ruku a ona bezvládne visela vedľa tela, dosť ho to zronilo. A keď mu na traumatológii predostreli prognózu, že takú dvojnásobnú trieštivú zlomeninu síce dokážu zošrôbovať a ruku sfunkčniť, ale iba asi tak na 70 percent, Jan sa zaprel: "Ja chcem celkom funkčnú ruku!" A odkráčal iba so sadrou, ktorú mu provizórne dali na pohotovosti. Po šiestich týždňoch domácich cvičení sa ukázal u alternatívneho lekára, ktorý na neho kričal ťažko povedať či od prekvapenia alebo od nadšenia. Vraj to treba popísať, že u zvierat sa to stáva, to si naštudoval, ale ešte nikdy nepočul o podobnom prípade u človeka. Jan totiž dokázal ruku zohnúť do pravého uhla a kosti sa mu pekne zrastali. Dnes je to už iba svetlá spomienka na niečo, čo klasická medicína zatiaľ nezaznamenala.

Od alergie k pivu

Dnešný život Jana Jíchu sa dosť radikálne líši od toho, ktorý prežíval od detstva a rokov mladosti. "Starosti som prehadzoval cez plecia, noc som si často pomýlil s dňom a čím ďalej tým viac som privoniaval k alkoholu v spoločnosti kamarátov. Považoval som to za normálne, veď všetci okolo mňa takto žili," vyznáva sa. Sem-tam sa objavili nejaké zdravotné problémy, ale to bolo tiež normálne. Bežný človek je chvíľu tak trošku zdravý a potom nejakú chvíľu chorý. Všetky neduhy majú svoje pomenovanie a na väčšinu z nich existujú lieky. Čím viac sa užívajú, tým viac bohatnú liekové firmy. Tento kolobeh je ťažké zastaviť.

U Jana sa už v detskom veku objavili alergie, ale liečiť ho začali až okolo dvanásteho roku. To mu už v istých obdobiach takmer nepretržite tieklo z nosa. K tomu sa pridružili tri ďalšie neduhy, ktorých popis by vyžadoval ďalší priestor. "Akosi mi to nič nepovedalo. Keď to odoznelo, vyrazil som na pivo," vracia sa do spomienok Jan.

V tom čase rodinu navštívilo nešťastie tak by to hodnotila väčšina ľudí. Zo spätného pohľadu to bola spása, za ktorú dnes ďakujú všetci. Janova 19 ročná sestra ochrnula na pol tela so zápalom mozgu a s diagnózou roztrúsenej sklerózy. "Hľadali sme nejaký oporný bod, nejaký stĺp, o ktorý sa dá oprieť, potrebovali sme riešenie."

Uvoľnené ruky

Keď sa človek ocitne v situácii, keď mu už nikto neklame, že ho čaká vyzdravenie, akoby sa mu uvoľnili ruky. Pri medicíne ho zrazu nikto nedrží, môže skúšať metódy, do ktorých by sa oficiálnou cestou nikto nepustil. Nemá pocit rizika, veď nič nemôže pokaziť! "Dospel som k presvedčeniu, že do prirodzeného zdravého stavu, aby telo fungovalo optimálne, sa môže človek dostať iba tak, že zvolí prirodzený štýl života." Jan mal na mysli také prostriedky, ktoré nezaváňajú komerciou, ba ani džoging alebo slepá oddanosť meditáciam alebo charite. Nebol to ani ten spôsob, keď si človek kupuje kvantá vitamínov na niečo, často konzumuje pohánku, lebo vie, že obsahuje rutín a ten je dobrý na cievy a volí aj iné podobné čiastkové prístupy.

"Jedna zo základných vecí, na ktorej je založená naša existencia, je jedlo a pitie," celkom vecne konštatuje Jan Jícha. "Najlepšie nám poslúži taká strava, ktorá telo nevystavuje extrémnej záťaži, po ktorej nie sme hladní ani prepchatí." Toto sa podarilo dosiahnuť pomocou dvoch protichodných síl, ktoré sa vzájomne dopĺňajú a nemôžu bez seba existovať. Jin a jang alebo inak - sila odstredivá a dostredivá, ženský a mužský princíp, plus a mínus... Pomenovania sú rôzne, obsah je jeden. Vždy ide o vyváženosť bez extrémnych hodnôt. "Jin nie je lepší od jangu a naopak," zdôrazňuje Jan. "Keby sme boli iba jangoví, nikdy by sme nevyrástli, ani by sme sa neusmiali, ba nikto by sa nemohol stať ani ženou. Keby sme boli iba jinoví, naše telo by nedržalo pohromade a nič by sme nedokázali vymyslieť."

Nový model stravovania

Rodina Jana Jíchu si osvojila makrobiotický model stravovania. Princípy tejto metódy sa dajú získať na kurzoch a v knihách, tu postačí základná myšlienka: Makrobiotika sa vyhýba extrémnym potravinám čo do ich energetických hodnôt (soľ iba s mierou, vylučuje cukor, chemické produkty, mäso okrem rýb, mlieko, zemiaky a ďalšie), pričom využíva jej očistnú aj komunikačnú funkciu. Makrobiotický tanier pozostáva z energeticky vyvážených tepelne upravených potravín s primeranou dávkou jinu a jangu v hodnotách, ktoré sa blížia k stredu. Ideálnou potravinou je naturálna ryža. Na medzinárodnej makrobiotickej konferencii v Holandsku, na ktorej sa Jan Jícha zúčastnil, sa pripustili isté odchýlky od štandardnej makrobiotiky, aby ju mohli prijať aj ľudia, ktorí sa ťažko vzdávajú normálnej stravy. Tak sa okrem rýb môže jesť aj trocha kuraciny.

Tento nový životný prístup pomohol nielen Janovi, ktorý sa zbavil všetkých zdravotných ťažkostí, ale aj jeho sestre, ktorá si cez medicinálne nevyliečiteľnú chorobu prešliapala cestu k normálnemu, plnohodnotnému životu bez choroby. Všetky prognózy nasvedčovali, že mladé žieňa skončí na invalidnom vozíku, a predsa sa tak nestalo. Strava a nový pohľad na svet jej pomohli v tom, že sa dostala z roztrúsenej sklerózy.

"Osud bol ku mne milosrdný, našiel som stĺp, nazvime ho Boh alebo vesmírny poriadok, u mňa to splýva," usmieva sa Jan Jícha. "Okrem modelu stravovania, ktorý nám zmenil život, mi osud priviedol do cesty ženu, ktorá v čase nášho zoznámenia mala štyri degeneratívne ochorenia vrátane rakoviny lymfatického systému. S touto ženou dnes čakám druhé dieťa a som šťastný."

Kamene, ak sú darované s láskou, splnia svoje poslanie

Ruženín utešuje a lieči, azurit symbolizuje múdrosť

Pri úvahách aký darček zvoliť pre človeka, ku ktorému máme vzťah a chceme ho potešiť, zájdime do obchodu s kamienkami. Náhrdelník alebo náramok z ruženínu utešuje a lieči všetky rany, ktoré sa nahromadili v srdci. Je to kameň duchovnej lásky, určený je hlavne tým, ktorí sa nevedia radovať zo života, lebo sami nedostali lásku. Ruženín uvoľní city a vyplaví potlačené a zabudnuté spomienky. Vyskytuje sa v rôznych formách, najdostupnejší je vo forme malých kamienkov. Tie je najlelpšie dať do pláteného vrecúška a nosiť ich vo vrecku. Náhrdelník z ruženínu je však ideálny, pretože stimuluje body na čakre srdca.

Ak chceme obdarovať niekoho, kto sa narodil v znamení Blížencov, treba zvoliť citrín. Je symbolom tepla, vitality a sviežosti. Citrín uvoľňuje nepokoj, neistotu a strach. Jeho energia pomáha vysporiadať sa s udalosťami života, správne ich usporiadať a zbaviť sa zbytočností. Citrín podporuje aj zmysel pre intuíciu, tvorivosť a nové originálne myšlienky. Mali by ho pri sebe nosiť aj diabetici, ľudia s tráviacimi poruchami, fóbiami a depresiami. Treba po ňom siahnuť vždy, keď človek potrebuje doplniť svoje sily. Energia citrínu sa podobá slnečnej energii - zohrieva, upokojuje a energetizuje.

Azurit patrí k najsilnejším kameňom vôbec. Svojou tmavomodrou farbou symbolizuje poznanie a múdrosť a má schopnosť premiestniť podvedomé myšlienky do vedomej mysle. V Atlantíde ho používali ako všemocný liečebný prostriedok, veľkňazi ním zvyšovali svoje podvedomie na stav vedomia Boha. Táto hlboká modrá má schopnosť rozhýbať liečivú silu všetkými úrovňami bytia. Veľmi dobre pomáha pri zlomeninách a vykĺbeninách. Azuritové hrudky alebo liečivé kamene môžeme umiestniť na každú časť tela, kde je niečo fyzicky zablokované či preťažené.

Zhmotnená podoba sv. Mikuláša prináša radosť hlavne deťom

Aj komerciu môžeme úspešne spojiť s duchovnom

Či už Mikuláš príde na saniach alebo nejako inak, za chvíľu je tu. Čakajú ho hlavne tam, kde sú deti a kde sa vedia potešiť zo situácie, ktorá sa vyskytuje iba raz za rok. Je lepšie, ak nepodľahneme komerčnému prístupu s čokoládami v balených pozlátkach, aj keď táto cesta zvádza najviac a je najjednoduchšia.

V našej rodine sa do mikulášskej podoby zhmotnil manžel. Obliekol si kožuch vyvrátený naopak, previazal ho opaskom, po ktorom cinkali zvončeky a na hlavu narazil si baranicu hlboko do čela. Dlhá biela brada sa vinula zo skladanej vaty upevnená tesne pod nosom. Detičky plné napätia chodili k oknu, počúvali pri dverách a uvažovali aj nad tým, či Mikuláš naozaj príde, či si to zaslúžia. Čakanie a napätie bolo súčasťou rituálu, ktoré vrcholilo v okamihu, keď sa zvonce rozozvučali a vo dverách sa objavila statná postava. "Prišiel som z ďalekej krajiny," zahučal hrubý hlas. "Sú tu nejaké dobré detičky, ktoré môžem obdarovať?" Pohľad na nemé vyvalené oči do chvíle, kým sa spamätali, stál zato. V čižmičkách bolo ovocie, čokoláda iba výnimočne, deti vedeli, že sladkosti škodia zúbkom.

Príchod Mikuláša akoby v zhmotnenej podobe môžeme využiť aj na rozšírené duchovné poznanie detí. "A či ty Nikolka vieš, kde mám svoj ozajstný domov?" pýta sa Mikuláš. Dieťa prštekom ukazuje smerom hore, do nebíčka. Už niečo o tom vie, už sme si o Mikuláškovi čo-to povedali. Stačí pár viet, akoby vo forme rozprávky. Takýto vklad je oveľa dôležitejší ako balíček plný sladkostí.

Boh búrky zhmotnil dúhu do kamennej sekery a zhodil ju človeku na zem

Jadeit v dávnych dobách povýšili na kameň bohov

Jadeitový kameň je u nás málo známy, aj keď sa hojne využíva pri symboloch feng šuej. Nájdeme ho v rôznych odtieňoch zelenej v tvare korytnačky, tekvičky wou-lou či v iných symboloch, ktoré nám majú priniesť osoh. Jadeit už v dávnych dobách ľuďom tak učaroval, že ho povýšili na kameň bohov. Tak to bolo od pradávna v strednej Amerike, ale predovšetkým v starej Číne. Tento kameň sa podobá nefritu nielen farbou, ale aj vlastnosťami. Podľa starej čínskej povesti ho človeku daroval boh búrky v čase, keď nechal bezbranného človeka blúdiť po zemi medzi divokými zvieratami. Zhmotnil dúhu do kamennej sekery a zhodil ju človeku na zem.

V Číne si jadeit cenia asi tak, ako my zlato. Pripisujú sa mu liečivé účinky, ba sú v ňom zakódované aj najvznešenejšie mravné významy. Starý čínsky filozof Hsu Shen mu pripisoval päť dobrých vlastností a takto ho ospevoval: "V jeho žiari je vrelosť, tón je pokojný a vysoký a rozlieha sa doďaleka. V tom je kvalita jeho láskavosti. Môže byť rozbitý, ale nie skrútený, to hovorí o jeho statočnosti, má všetky znaky čistoty a či sa pozeráme na jeho vonkajšiu alebo vnútornú formu, vždy v ňom nájdeme kvalitu čestnosti."

Závratnou krásou oplývali jadeitové umelecké výrobky v Číne v roku 255 pred naším letopočtom. Aj obdobie vlády veľkej dynastie Čching v 18. storočí prekvitalo kvalitnými rezbárskymi prácami, za ktoré sa platili vysoké ceny.

Aj Aztékovia si jadeit vysoko cenili. Vyrezávali z neho šperky aj masky, rôzne amulety, prívesky a figúrky. Všetky národy strednej Ameriky považovali jadeit za vzácny nerast, ktorý symbolizoval čistotu a život. Tento kameň sa neťaží, ale doslova hľadá. Väčšinou sa nachádza vo veľkých balvanoch. Jeho prítomnosť prezradí zvuk kameňa, keď po ňom poklepú.

Ak si zvolíme čokoľvek, čo je z jadeitu, ktorý bohato využíva učenie feng šuej, nikdy neurobíme chybu. Lebo jeho sila a čistota sa prenesie tam, kde sa preniesť má.

Stranu pripravila: Lea Gallová

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári