tvorby by nemohol žiť, že je pre neho rovnako dôležitá ako dýchanie. Nerád spomína len na inscenácie, pri ktorých režiséri v plnej miere nevyužili jeho tvorivý vklad. Scénografiu i maľbu považuje Ján Hanák za veľkú drinu, no zároveň za ten najlepší spôsob relaxu a sebarealizácie.

Prezraďte, s čím okrem sveta umenia ste v detstve ešte koketovali?

- Nič iné, čomu by som sa s takou láskou venoval, si neviem ani predstaviť. Dá sa povedať, že od detstva som cítil vôňu terpentínu a vyrastal som medzi obrazmi môjho otca, takže iná cesta pre mňa neexistovala.

Poznáte teda vôbec krajšiu vôňu ako je vôňa terpentínu?

- V ateliéri je ešte večne prítomná vôňa damarového laku, ktorá je pre mňa ako výtvarníka veľmi príjemná.

Na prijímacie skúšky ste ale ako 15-ročný išli potajomky. Prečo potajomky, keď ste mali v rodine po tejto stránke silné zázemie?

- Pretože som robil na gymnáziu opravnú skúšku z chémie, ktorú som ale nespravil. Náhodou som sa dozvedel, že sú prijímacie skúšky, tak som išiel tajne do ateliérov na Vysokú školu technickú, kde prebiehali.

Čiže vás chémia veľmi nebavila?

- Nepovedal by som celkom, že nebavila. Ja som sa ale díval, keď profesor vysvetľoval na tabuli, a už ako decko som to bral ako umenie kaligrafie a nie ako vzorce.

Takže vám bolo jasné, že vedec z vás nebude.

- Áno. Vôbec som takým veciam nerozumel, no ani ma to nemrzelo.

Bolo pre vás predpokladám veľmi príjemné, keď ste išli svoj autoportrét ešte ako chlapec ukázať pánovi Gustávovi Mallému a on vám neveril, že ste to maľovali vy. Väčšie ocenenie sa v takom veku, myslím si, ani nedá dostať...

- Nielen že neveril Gustáv Mallý, ale ani Ján Mudroch, ktorý bol profesorom figurálnej maľby. Normálne ma zavreli do profesorského ateliéru a tam som to musel znova namaľovať. Potom uverili. Dodnes mám ten autoportrét v ateliéri.

Trošku vás ale k rozhodnutiu venovať sa výtvarnému umeniu podnietila aj knižka Albrechta Dürera,na ktorú ste si šetrili...

- Je to tak. Dürerova Apokalypsa stála vtedy 11 korún, čo boli pre mňa nepredstaviteľné peniaze. Chodil som okolo obchodu celú večnosť, až som vošiel dnu a predavači boli šoknutí z toho, že taký malý chlapec a zaujímajú ho také vážne veci. Vtedy som si na Dürerovi v prvom rade všimol to, že vie ohromne kresliť ruky. Tú knižku mám dodnes.

Máte svoje knižky o umení doma spočítané?

- No ja vám ani neviem, koľko ich je. Skrátka plná knižnica.

Mnoho výtvarníkov je neštudovaných, mnohí majú absolvovanú jednu vysokú školu.

Vy ich ale máte za sebou požehnane. Študovali ste na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, na VŠVU v Bratislave i na Divadelnej fakulte VŠMU. Máte teda toho za sebou, čo sa týka štúdií, strašne veľa. Na čo najradšej spomínate?

- Na čo? Na školu u profesora Kolomana Sokola, ktorý bol ohromne príjemný a dobrý človek. Na študentské roky mám ale vo všeobecnosti veľmi dobré spomienky.

Boli ste veľký šibal? Predsa len umelci trošku viac vystrkujú rožky a inak vnímajú svet ako bežní ľudia... Vyparatili ste v tom čase nejaké huncútstva?

- Samozrejme, že áno. Boli chvíle, kedy som sa doma neukázal aj týždeň. Potom som sa len prišiel domov vždy ráno najesť a zase som vypadol.

Ako scénograf ste nastúpili do Štátneho Divadla v roku 1954. Celý čas, aj keď ste hosťovali kade - tade, ste ostali tomuto nášmu divadlu verný. Nikdy ste neuvažovali, že by pre vás bolo výhodnejšie ísť niekam ďalej do sveta?

- Vtedy bol taký systém, že prideľovali absolventov do divadiel. My sme aj s manželkou boli pridelení do Košíc a bol som prekvapený, aké je to nádherné divadlo, pretože som v Košiciach nikdy predtým nebol. Mal som aj otvorené angažmán v Slovenskom národnom divadle v Bratislave, no ostal som tu. Postupne tu totiž prichádzali kvalitní profesionálni režiséri a našiel som si dobrých kamarátov. Za všetkých spomeniem režisérov Krišku a Hájka a hneď diplomovú prácu som robil s profesorom Buckým. Samozrejme ale, že som hosťoval aj v Bratislave. Človek bol mladý, na roztrhanie, takže som zo začiatku robil aj štrnásť premiér ročne, čo je z dnešného hľadiska absurdné.

Ste ako scénograf taký, že si požiadavky režiséra síce vypočujete, ale pustíte ich jedným uchom dnu a druhým von a aj tak si urobíte po svojom? Presadzovali ste si vždy asertívne svoj názor?

- Každý režisér od scénografa čaká v prvom rade prínos. Stretne sa režisér, scénograf, kostýmový výtvarník, teda ak scénograf nerobí oboje, dramaturg, dirigent, zbormajster a spolu by teoreticky mali vykryštalizovať koncepciu inscenácie. Stáva sa však, že výtvarník to všetko prerazí.

A Vám sa to stáva často? Ste taký tvrdohlavý, že si presadíte svoj názor?

- No áno, priznávam.

Ako sa vám celý život pracovalo v prostredí s hercami?

- Výborne. Pre mňa divadelné prostredie nebolo nové, lebo všetci moji súrodenci všetci pôsobili v Slovenskom národnom divadle, aj ich manželky a manželia... Väčšinou boli dirigenti a speváci, prevažne v opere.

Máte vôbec v rodine niekoho, kto sa vymyká z tohto umeleckého sveta?

- Ani nie.

Ste rovnako scénograf ako aj maliar. Nedá sa povedať, že ste niečím viac a niečím menej. Funguje to ale u vás tak, že k maľbe utekáte, ak je scénografie priveľa a naopak? Vyvažuje sa to?

- Ono je to hlavne všetko poctivá drina. Aj scénografia, aj kabinetná maľba.

Čiže relax to nie je?

- Nie. Všetko je to vážna drina.

Ako vy potom teda oddychujete a relaxujete?

- No ono tvorba je pre mňa relaxom, ale spojeným s veľkou námahou.

Čiže vy neviete len tak oddychovať bez toho, aby ste tvorili?

- Neviem. Vždy som si veľmi vážil, že som mohol pracovať v takom nádhernom prostredí, lebo naše divadlo jej jedno z najkrajších a som rád, že som mohol v takomto báječnom interiéri toľko rokov robiť s výbornými ľuďmi. Neviem si predstaviť život bez divadla, to vôbec nie. A maľovanie je pre mňa rovnako dôležité, ako keď dýcham. Bez toho sa nedá žiť.

Predpokladám, že máte doma celé steny posiate vašimi obrázkami...

- Veruže mám. Veľa vecí mám aj v ateliéri, dokonca mi veľký ateliér z piety nechali aj v divadle, hoci tam už nerobím. Máme ale veľký byt, deti už vyleteli z hniezda a celé steny sú naozaj plné obrazov. Okrem toho však mám aj depozitáre.

Len pre Štátne divadlo ste ako scénograf spolupracovali pri vyše tristo inscenáciách. Môžete vypichnúť niektorú, ktorá vám mimoriadne utkvela v pamäti?

- Rád spomínam na úplne prvú svoju inscenáciu, keď som spolu s profesorom Buckým pracoval na Shakespearovom Othellovi. Profesor ma bral ako svojho syna a bola to úžasná spolupráca.

Ktorý titul vás možno naopak najviac potrápil?

- Neviem presne. Ale boli predstavenia, na ktoré si nerád spomínam preto, že sme sa nieže nezhodli s režisérom, ale režisér, ako by som to povedal, nevyužil to, čo som mu naservíroval. Môj tvorivý vklad nepadol na úrodnú pôdu.

Predpokladám, že aj ako divák si posedíte v divadle vždy veľmi rád.

- Samozrejme, že človek vidí všetky premiéry. Na niektoré predstavenia si ale pamätám ešte zo študentských čias. Keď som povedzme mladučký videl premiéru Krútňavy, tak ma ovalila, že som potom videl úplne všetky predstavenia, ktoré sa uvádzali.

Profil:

n narodil sa v roku 1931 v Bánovciach nad Bebravou

n ako 15-ročný v roku 1946 išiel na talentové prijímacie skúšky na Oddelenie kreslenia a maľovania pri Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave a na zvláštne povolenie Laca Novomeského sa stal riadnym poslucháčom

n v rokoch 1946 - 1948 študoval na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave u Gustáva Mallého a Kolomana Sokola, v rokoch 1951 - 1955 na bratislavskej VŠVU , najprv figurálnu maľbu u profesora J. Mudrocha, neskôr scénické výtvarníctvo u L. Vychodila na Divadelnej fakulte VŠMU

n od roku 1954 pôsobil ako scénograf v Štátnom divadle v Košiciach a spolupracoval na vyše 300 inscenáciách

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári