Košice ničili požiare, preto sa stali prvými hasičmi kominári a začali stavať murované komíny
Keď boli hasiči košickí právnici...
V ostatnom čase niet azda týždňa, aby sa v ňom nevyskytlo viacero požiarov. Až na niekoľko výnimiek sa ich hasičom podarí zlikvidovať. Stredovek takú inštitúciu nemal, takže požiare vtedy znamenali obrovské škody, najmä v mestách, ktoré sa z nich nedokázali spamätať dlhé roky. Košice neboli výnimkou.
Oheň ničil mesto aj hospodárstvo
Mesto zachvátil požiar pred koncom 14. storočia, kedy zhorel pri ňom aj farský kostol zasvätený sv. Alžbete. Museli ho znovu postaviť a vie sa, že v roku 402 ešte nebol dokončený. Ďalší požiar bol v auguste roku 1406 a podľahla mu veľká časť budov. Znamenalo to ich obnovenie, čo by asi nebolo také rýchle, ak by panovník neodpustil Košiciam všetky dane. Takže namiesto kráľovi odvádzali mešťania svoje finančné čiastky do mestskej pokladnice, z ktorej sa financovala znovuvýstavba. Kráľ navyše zbavil mesto na 6 rokov povinnosti odoberať kráľovskú soľ. Také isté úľavy poskytol panovník mesta aj v roku 1484 na obnovu múrov z čoho sa dá usúdiť, že príčinou k takej zhovievavosti pol ďalší požiar. najväčší požiar mesta bol v deň takéhoto dátumu, ktorý sa označuje za nešťastný: 13. apríla r. 1556. V priebehu dvoch hodín vyhorelo takmer celé mesto a ohňu podľahol Dóm sv. Alžbety aj s vežou, vedľajší kostol sv. Michala, radnica, mestské brány, kláštory aj s kostolmi, veže hradieb, krytina múrov vo vnútri mesta, vonkajšie palisádové opevnenia, vojenské obranné mechanizmy. Zvony sa úplne zničili a popolom ľahli ulice v západnej aj južnej časti mesta. Z budov zostalo iba niečo vyše sto domov, ktoré nemali historicko-umeleckú hodnotu. Ľudia si zachránili holý život. Opäť panovník poskytol Košiciam na žiadosť rady oslobodenie od daní na osem rokov. Mesto tým veľa stratilo nielen stavbami, ale aj hospodársky a hrozilo vysťahovalectvo.
Boj proti požiarom mal u nás v tom čase a počas celého stredoveku živelný charakter. Prvé vtedy bolo množstvo požiarov, lebo väčšina budov v mestách aj na vidieku bola z dreva. Ich likvidácia bola u nás všeobecnou občianskou povinnosťou. prvé známe preventívne opatrenie proti vzniku požiarov na Slovensku sa zaviedlo v druhej polovici 15. storočia za Mateja Korvína.
Bolo to oneskorené opatrenie aj ak ho porovnávame s poritpovodňovým opatrením. Vodný živel spôsoboval obrovské škody na životoch aj hospodárstvu krajiny a preto nútil obyvateľstvo aj vrchnosť proti nemu bojovať. Najstarší u nás zachránený doklad je rozkaz kráľa Žigmunda Luxemburského z roku 1426. Ním prikazuje poskytovať pracovné sily - a to bezplatne - na obnovu, stavbu a údržbu proti povodňových krádeží. Kráľ Maximilián vydal v roku 1569 ďalší významný dokument, podľa ktorého je povinnosťou každého obyvateľa zúčastňovať sa na budovaní protipovodňových hrádzí, ako aj na ich opravách šesť dní v roku. (Sústavná protipovodňová činnosť na Slovensku v bývalom Uhorsku sa začala v 18. storočí). A ak uvážime, aká bola u nás predvídavá vrchnosť už v období osídľovania v oji proti prírodným živlom, nepochopíme toľkú nezodpovednosť, či benevolenciu po niekoľko storočí voči nebezpečenstvu požiarov.
O čo dôslednejší boli v staroveku. Práve od starovekých národov pochádzajú najstaršie zmienky o požiaroch - z Egypta, Asýrie a Babylónie. Vynález prvej hasičskej striekačky sa pripisuje gréckemu matematikovi Ktésibiovi a práve protipožiarnobezpečnostné opatrenia sú zo starého Ríma. Z rímskeho cisára Trajána v 2. storočí pred n. l. sa na ochranu proti požiarom vytvárali tzv. collegia - požiarne útvary.
Prví hasiči boli kominári
Collegiam v Ríme nariadil Trajánus vytvoriť hliadky a kontrolovať, či je dostatok vody aj vtedajších technických prostriedkov v blízkosti skladov obilia, oleja a iných plodín, ktoré mal Rím v zásobe. Tým sa malo zabrániť požiarom a aby sa pri ich výskyte dali rýchlo uhasiť.
U nás boli preventívnou protipožiarnou činnosťou poverení od 17. storočia kominári. Ich povinnosťou bolo predovšetkým stavať murované komíny namiesto drevených. V mestách aj dedinách bola zriadená hlásna služba. Jej hlásnik mal povinnosť skontrolovať, či niekde nehorí, upozorňovať na požiar a vyhlásiť poplach. Zriedkavosťou neboli ani prípady podpaľačstva. Za ne bol krutý trest, taký ako za najťažší zločin. Jediným hasiacim zariadením boli vedrá na vodu a háky na strhávanie striech. Ručné striekačky boli veľmi jednoduché a mali malú výkonnosť v porovnaní so spomínanými starovekými. Zdokonalili ich až v 18. storočí.
Organizáciou hasenia v prípade požiaru v mestách, teda aj v Košiciach boli poverené od štrnásteho do devätnásteho storočia cechy. Riadil ich richtár (mešťanosta) alebo člen mestskej rady, ktorá ho poverila vykonávať takúto činnosť. Mestská rada vydávala aj požiarno-policajné štatúty, v ktorých boli uvedené konkrétne povinnosti cechov v prípadoch vypuknutia požiarov.
V polovici 18. storočia sa začali vytvárať hasičské zbory z radov dobrovoľníkov a spolu s cechmi zasahovali proti požiarom. V Košiciach sa vytvoril Hasičský zbor košických právnikov. Okrem toho, že ochraňovali školské budovy, hasili požiare v celom meste. V Prešove sa prevenciou aj likvidáciou požiarov zaoberal Spolok študentov evanjelického kolégia: Na vidieku sa koncom 18. storočia snažil Jozef II. o vytvorenie organizovaného a riadeného hasičského zboru, pre ktorý bol vypracovaný aj štatút. Nenašiel uplatnenie.
Zánik cechov, vznik zborov
So zánikom cechov pravdepodobne Jozef II. rátal, preto chcel vytvoriť špecializovaný hasičský zbor. Cechy zanikli a s tým sú spojené začiatky požiarnej ochrany (v roku 1872) miest i obcí, ktorá pripadla richtárom a mestským radám. Vznikali dobrovoľné hasičské zbory - najstarší na Slovensku bol založený v roku 1847 v Prešove, ďalší v roku 1863 v Spišských Vlachoch, po nich v Bratislave a Trnave.
Do roku 1914 vzniklo na Slovensku vyše 260 dobrovoľných hasičských zborov, ktoré boli financované z obecných prostriedkov. O platených hasičoch u nás sú najstaršie správy z roku 1874, kedy košická hasičská stráž z povolania mala štyroch členov a bola zriadená podľa nariadenia uhorského ministerstva vnútra z roku 1868.
Bratislava mala v roku 1894 deväť platených hasičov, menšie mestá a väčšie obce mali veľmi malé zbory s maximálnym počtom troch platených ľudí, ktoré sa nemohli rovnať mnohočlenným dobrovoľným hasičským zborom.
Medzi hasičmi boli veľa nadšencov. Jedným z nich bol Jozef Kohút, ktorý okrem toho, že založil dobrovoľný hasičský zbor v Turč. sv. Martine, zostavil a vydal prvú príručku pre hasičov pod názvom "Cvičebník" a to v slovenskom jazyku ako "príručnú knihu pre každého".
Hasičský zbor, ktorý založil Kohút sa okrem svojej funkcie podujal aj na inú, ktorá nemala s požiarnou ochranou nič spoločné: bojovať za jazykové práva Slovákov, za slovenské školy, aj osvetové inštitúcie. Po zastavení Matice slovenskej sa stali členmi tohto zboru aj poprední predstavitelia slovenského národa, medzi nimi Vajanský, Daxner, Halasa, Mudroň a mnohí národovci. Neboli formálnymi členmi, napr. Daxner bol veliteľom dobrovoľného hasičského zboru v Tisovci. Veliacim jazykom martinského zboru bola slovenčina, aj v ďalších šiestich mestách, kde Kohút založil zbory. V ostatných velili hasičom po maďarsky.
Do vzniku Československej republiky v roku 1918 boli dobrovoľné hasičské zbory organizované v rámci Uhorského krajinského hasičského zväzu. Zemská hasičská jednota na Slovensku vznikla r. 1922 na celoštátnom zjazde československého hasičstva a jej sídlom sa stal Martin, kam mali rovnako ďaleko Bratislavčania aj Košičania.
Soňa MAKAROVÁ
Autor: Do ústavu sa mu nechce
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
