Pacient najprv s manželkou tancoval, potom sa opýtal, kto je tá stará žena

Svet sužuje množstvo civilizačných chorôb. Vírus HIV, nádorové ochorenia, obezita... Často sa pritom zabúda na ďalšie nemenej rozšírené diagnózy. Jednou z nich je Alzheimerova choroba. To, že si mnohí starší ľudia mýlia mená svojich vnúčeniec alebo zabúdajú platiť účty, možno väčšine ich mladších príbuzných pripadá normálne. To, že môže ísť o prvé štádium choroby, ktorá sa dá označiť za smrteľnú, už napadne málokomu. Štatistické rozšírenie tejto choroby je pritom neuveriteľných 10 percent populácie staršej ako 65 rokov. Ako sa táto choroba prejavuje, aký rýchly je jej postup a čo je najlepšou prevenciou? O tom sme sa pozhovárali so skúseným psychiatrom Doc. MUDr. Andrejom Stančákom, ktorý praktizuje rôzne terapie pre ľudí, postihnutých ´Alzheimerom´.

Doc. Stančák (na malej snímke), ktorý má 84 rokov, sa môže pochváliť bohatou psychiatrickou praxou. "Od roku 1950 som pracoval na psychiatrickej klinike FNLP. Mojou špecializáciou bolo študovanie suicadálnych prípadov, teda samovrážd. Neskôr ma zaujal jav, kedy sa dospelí ľudia v 65 rokoch akoby začali vracať do detských čias. Zameral som sa teda na Alzheimerovu chorobu." Zaujalo ho najmä náhle spustenie tejto choroby. "Alzheimer vznikne bez akýchkoľvek predošlých varovných príznakov. Človeku v 65 rokoch sa z ničoho nič zmení osobnosť, nastanú poruchy správania, či orientácie."

Ochorenie je pomenované podľa nemeckého psychiatra Aloisa Alzheimera. Počas praxe na psychiatrickej klinike univerzity v Mníchove skúmal zaujímavý jav, že istá časť dôchodcov, prevažne žien, sa samovoľne dostala do stavu demencie. "Po smrti týchto pacientov vykonal pitvy, ktorými zistil, že všetci mali zvláštne zmäknutú pamäťovú časť mozgu. Tento jav potom Emil Kräpelin (viedol univerzitu) pomenoval ako Alzheimerov syndróm."

Alzheimerova choroba má niekoľko štádií. Prvým a spočiatku nenápadným je zabúdanie poznatkov, ktorými v minulosti človek bežne narábal. "Napríklad pri bežnej diskusii nedokáže takýto človek nadviazať na tému, ktorá sa v danej situácii rozoberá, pritom v minulosti k nej mal čo povedať. Neskôr mu začnu vypadávať mená aj dôležitejšie poznatky, ktoré používal dajme tomu v zamestnaní. V tomto období si už dotyčný začne uvedomovať, že má problém." Prvá fáza trvá zhruba štyri roky.

V ďalšej fáze už stráca aj schopnosť učiť sa. Je to nepríjemné najmä pre vzdelaných ľudí, lebo na otázky psychiatra často reagujú podráždene. V druhom štádiu sa prejavujú aj príznaky dezorientácie. "Klient zabudne, kde je v jeho byte záchod, blúdi po ňom a nevie, kde je ktorá miestnosť. Neskôr sa to prehĺbi do tej miery, že stratí pojem o tom, kde sa vôbec nachádza." Zabúdanie zasiahne aj bežné veci ako obsluhovanie elektorspotrebičov. "Nevie zapnúť televízor, mikrovlnku alebo otvoriť chladničku. Pri tomto štádiu je najnepríjemnejšia agresivita človeka. Keď je dezorientovaný, stáva sa bezradným a na akékoľvek upozorňovanie rodinných príslušníkov alebo známych reaguje spravidla agresívne. Ide o akýsi zúfalý obranný mehanizmus."

Okrem toho človek stratí staré spomienky. V prvom štádiu si na veci z dávnej minulosti, napríklad z detsva, spomína ešte relatívne dobre. V druhej fáze však zabudne aj na rodinných príslušníkov. "Počas jednej z terapií, ktoré sme tu v centre robili sa nám stalo, že pri tanci (ktorý je jednou z metód terapie) sa po pár minútach pacient spýtal na to, kto je tá stará žena s ktorou tancuje. Bola to pritom jeho manželka, s ktorou mal deti." Veľkým problémom sa stáva neposednosť pacientov. Ak si niekto myslí, že sa dezorientovaný človek vzdá, sadne si a bude ticho ignorovať svoju situáciu, mýli sa. "Nemožno ho nechať samého ani na chvíľu. Prvé čo spraví, je to, že odíde z bytu a stratí sa. Počas teplých období sa nejako nájde, no v zime často dochádza aj k ohrozeniam života." Druhá fáza trvá dva až 10 rokov.

Najťažšie tretie štádium je pre rodinných príslušníkov takto postihnutých ľudí hotovým peklom. "Nedá sa s nimi chodiť na verejnosť a nesmú ostať bez dozoru. Najhorším modelom je, keď človek s Alzheimerom žije len s jedným príbuzným. Ten si potom nemôže odskočiť ani na bežný nákup. Cestovanie hromadnou dopravou je hotová katastrofa. Napríklad pacientova manželka sa mi sťažovala, že jej muž odmieta vystúpiť tam, kde ona povie. Musí vtedy poprosiť vodiča, aby chvíľu počkal, no niekedy nepomôže ani to."

Pacient v poslednom štádiu Alzheimerovej choroby sa akoby psychicky vrátil do detských čias. Neovláda základné spoločenské návyky, či pravidlá správania. "Mal som pacienta, ktorý bol dlhé roky hlboko veriacim. Manželka ho teda chcela vziať do kostola aspoň raz za čas. Postupne sa to však stalo nereálnym. V kostole totiž z ničoho nič začal hlučne a vulgárne vykrikovať a nadávať na ostatných ľudí." Pre rodinných príslušníkov ide o veľmi nepríjemné zážitky.

"Vedel by som povedať kopu smutných prípadov ako sa taký človek postaral svojmu príbuznému o faux pas, v súkromí aj na verejnosti. V obchode sa napríklad správa ako dieťa. Do košíka hádže všetko, čo vidí. Keď mu to z neho napríklad manželka vyberie, správa sa agresívne a vulgárne jej nadáva. Niekedy to hraničí s fyzickým atakom." Pre takýchto ľudí je potom nesmierne ťažké vymýšľať nejaké aktivity, ktoré sú mimochodom pre spomalenie vývoja choroby veľmi dôležité. "Pacientova manželka vedela, že s ním nemôže výjsť von na ulicu. Preto sa rozhodla, že sa ho pokúsi zapojiť do drobných prác v záhrade. Oľutovala to však veľmi skoro. Keď dostal motyku do ruky okopal doslova všetko, aj to čo nemal."

Alzheimerova choroba sa dá označiť smrteľnou. V posledných fázach sa často spojí s inými poruchami, najmä srdcovo cievneho systému a vedie až k smrti. "V posledných rokoch ochorenia dochádza k vážnym poruchám vnútorných orgánov, ale aj motoriky pacienta. Nie je schopný vykonať ani základné hygienické náviky. Nedokáže sa sám najesť, či sadnúť si na záchod. Dochádza k mimovoľnému úniku moči, či stolice. Najhoršie je na tom to, že takýto človek stráca schopnosť takéto situácie signalizovať a tak nedokáže ani požiadať o pomoc blízkych." V tomto stave je potrebné venovať pacientovi nepretržitú pozornosť a nenechať sa zmiasť jeho pasívnymi prejavmi. "Často ľudí upozorňujem na to, aby svojich blízkych kŕmili, aj keď si to oni sami nežiadajú. Je veľmi časté, že takýto ľudia začnú odmietať stravu a výrazne schudnú. Pri Alzheimerovej chorobe je podvýživa veľkým rizikom."

Keď vezmeme do úvahy vážnosť a vysoké rozšírenie tohto ochorenia, je zarážajúce, ako sa starostlivosť o pacientov trpiacich Alzheimerovou chorobou zanedbáva. Neplatí to len pre Košice, či Slovensko. Prižmúrené oči pred týmto problémom majú dokonca aj za hranicami strednej Európy. "Všetky metódy terapie pre týchto pacientov pochádzajú z USA. Keď človek upadne do štádia, v ktorom si ľahne na lôžko a odmieta akékoľvek vonkajšie prejavy, mala by nasledovať okamžitá odborná liečba v sanatóriu. Tie sú však bežné len v USA. Kvôli finančnej náročnosti takej starostlivosti si ju však aj v USA môžu dovoliť len bohatí ľudia." Najbližšie sanatória pre pacientov s Alzheimerovou chorobou sú až vo Francúzku a Nemecku.

Držať otca zavretého v byte, nebolo najšťastješie riešenie, tvrdí Petra, ktorej otec trpí ´Alzheimerom´

Kvôli otcovi museli odmontovať plynový sporák a vypínať uzáver vody

Petrin otec Jozef má 74 rokov. To, že sa s ním niečo deje, si príbuzní začali všímať zhruba pred siedmimi rokmi. "Začalo to úplne bežnými vecami," spomína dcéra. "Chodievala som za neho platiť nájomné za byt v ktorom býva. Stále som k nemu prišla, dal mi peniaze a vyplatila som to. Pred siedmimi rokmi sa však začal čudovať, prečo mu tie peniaze beriem. Bolo to nepríjemné, leba ma obviňoval, že kradnem. Aj keď si občas spomenul, kvôli čomu to robím, vzápätí na to opäť zabudol." Okrem toho na ňom začali badať aj osobnostné zmeny. Stávalo sa, že si k sebe na návštevu zavolal kamaráta a keď prišiel, pán Jozef sa čudoval, prečo. Rovnako zabúdal na to, čo komu povedal a čo komu dal. Často sa teda opakoval a nevedel veci nájsť.

Petra má vedomosti z oblasti sociálnej práce a tak hneď vedela, že ide o vážny problém. "V tom mám svojim spôsobom šťastie. Mnohí príbuzní takých pacientov totiž v rovnakej situácii nevedia, čo sa deje. Výsledkom je potom len kopec plaču a problémy celej rodiny." Aj ona sama, napriek tomu, že má z daného oboru určité vedomosti, by si s otcom nedokázala poradiť. "Vyhľadala som psychiatričku a mala som šťastie, že som natrafila na šikovnú odborníčku. Bez jej pomoci by som to určite nezvládla."

Otec nemohol byť bez dozoru, preto si ho dcéra vzala k sebe do bytu. "Neskôr sme prišli na to, že to nebolo najšťastnejšie riešenie. Keďže som zamestnaná, nemohla som pri ňom byť stále. Striedali sme sa so sestrou, neskôr so známymi. Ani to nestačilo. Stále boli chvíle, kedy musel byť sám. To je pri takomto prípade veľmi zlé. Otec sa cítil v byte absolútne stratený a nevedel, kde sa čo nachádza. Okrem toho zapínal všetky spotrebiče, ktoré videl. Museli sme odmontovať plynový sporák a keď sme odchádzali, vypínali sme uzáver vody. Trikrát sa nám totiž stalo, že vytopil celý blok."

Nutnosťou je neustále zamykanie vchodových dverí. Petrin otec sa im stratil aj počas štedrovečernej večere. "Šiel si zafajčiť. Pustila som ho, lebo šiel len na chodbu. On však odišiel a stratil sa. Po istom čase nám ho, našťastie, priniesla susedka." Problematické je aj stravovanie. Petra otcovi stále varila a keď to už nestíhala, vybavila mu donášku stravy pre dôchodcov zo sociálneho zariadenia. Ani to však nestačilo. S takým človekom je potrebné najesť sa. Aj keď mu nechajú jedlo v chladničke, on na to zabudne.

Petra všetko ako tak zvládala len v spolupráci so psychiatričkou, sociálnymi pracovníkmi príslušného miestneho úradu, či domácej opatrovateľskej služby. Tí jej ramená odbremenili aspoň o niekoľko starostí, ktoré sa so zdravotným stavom jej otca spájali. "Vedeli sme, že to takto dlho nevydržíme. Vďaka ľuďom, ktorí nám pomáhali, sme sa však aspoň úplne nezosypali. Dôležitá bola i odborná liečba. Po liekoch, ktoré otec bral, nás aspoň čas od času spoznával. Inokedy sme pre neho boli úplne neznámi ľudia."

Petra si s otcom prežila hotové peklo, no myšlienke, že by ho mala umiestniť do niektorého zo špecializovaných zariadení, sa dlho bránila. "Je to môj otec. Úvaha, že by som sa mala takto vzdať svojich povinnosti starať sa o neho, mi prišla veľmi bolestivá. Moja sestra je však racionálnejší typ a prehovárala ma, že to takto ďalej nejde. Po niekoľkých vytopeniach bloku, strateniach sa, či nočných telefonátoch susedov som teda pripustila, že to nezvládam."

Otcovi zaistili síce nákladnú, no kvalitnú a hlavne nepretržitú starostlivosť v špecializovanom zariadení pre seniorov. "Z odstupom času musím povedať, že to je najlepšie, čo sa dá pre takého človeka urobiť. U mňa nebol šťastný on, ani ja. Viedlo by to len k úplnému rozvráteniu rodiny. V zariadení ho navštevujeme dvakrát týždenne a sme veľmi spokojní. Vyzerá šťastne, môže sa tam prechádzať v bezpečnom priestore, nikto na neho nekričí, dávajú mu najesť, robia im tam program, stále je čistý. Jednoducho má aspoň akú - takú kvalitu života. U nás by len pozeral do štyroch holých stien a mohol by si ublížiť."

Za najlepšiu radu ľuďom s podobným problémom pokladá Petra to, aby nestrácali hlavu. "Je, samozrejme, ťažké pozerať sa na to, ako sa z človeka, ktorý vás veľa vecí naučil a viedol celým životom, stane niečo ako dieťa, ktoré nedokáže samo ísť ani na záchod. Dôležité ale je zmieriť sa s tým, nezatvárať pred tým oči, naštudovať si množstvo materiálov, na rodiča nekričať a vyhľadať odbornú pomoc." Ako jednu z vecí, ktoré Peter pomohli najviac, označila aj to, že o svojom probléme rozprávala a neuzatvárala sa s ním doma.

Tomáš LEMEŠANI

Autor: Višegrádske dni pokračujú

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári