Ak urobil samec na samicu dojem, nafúkne sa a ťahá chvost ako závoj

Kým český spevák Jiří Schelinger svoj "dům holubí" iba hľadal a nikdy nenašiel, mnohým iným sa to podarilo. Nie v takom význame, ako sa spieva v známom hite, ale v doslovnom, plnom rôzne sfabených operencov. V Košiciach medzi týchto ľudí patrí zanietený holubár Boris Bocko. V jeho voliérach si hrkútajú desiatky vzácnych holubov, vďaka ktorým si z rôznych súťaží podonášal viecro ocenení. O nich, ale aj o všetkom, čo holubárstvo obnáša, sme sa s nim porozprávali počas našej návštevy jeho vtáčieho kráľovstva...

Chovu holubov sa B. Bocko venuje od detstva napriek tomu, že v rodine nemal nikoho, kto by ho k tejto záľube priviedol alebo bol jeho vzorom. Mal to šťastie, že s rodičmi bývali väčšinou na dedine. Väčšinou preto, lebo jeho otec bol farárom a často sa kvôli jeho práci musela rodina sťahovať. "Prvým holubom, ktorého sa mi podarilo získať, bol hrvoliak. Už ani neviem, aký bol presne, ale k nemu pribudli ďalšie hrvoliaky anglické." Rodičia neboli zásadne proti chovu holubov, podmienkou však bolo, že ich nesmie byť veľa, aby nebolo veľa špiny na dvore. Keď sa rodina sťahovala, holuby šli s ňou. Roky prešli, pribudli plemená, z malého Borka sa stal Boris, ktorý má vlastný dom a veľkú voliéru. "V súčasnosti mám tri plemená anglického hrvoliaka veľkého, malého hrvoliaka a jedno francúzske plemeno."

Holuby sú pomerne plaché vtáky, ale šikovný holubár ich dokáže skrotiť tak, aby si na neho zvykli. "Sú to veľmi vnímavé tvory. Dokonca ma spoznajú, aj keď sa prezlečiem do iných šiat. A to nemám na mysli, že voňajú za pracím práškom," vysvetľuje B. Bocko. "Rozoznajú aj farbu môjho oblečenia. Ak si napríklad vezmem niečo oranžové, sú celé pobláznené. Vôbec sa im to nepáči. Najviac im imponuje biela a svetlo šedá farba." Holuby sú citlivé aj na pohyby toho, kto okolo nich chodí. Reagujú na rýchle a trhané pohyby. "Musí sa k nim pristupovať pokojne a plynulo, lebo inak znervóznejú a plašia sa." Pán Bocko sa so svojimi miláčikmi neustále rozpráva. Vraj preto, aby si zvykli na hlasy a zvuky kvôli výstavám, na ktorých je množstvo ľudí. Inak by ich mohol ruch, ktorý tam je, vyviesť z miery.

Trpezlivosť holúbätká prináša

O holuboch je známe, že sú verné. Ak si vyberú partnera, ostanú s ním, kým sú nažive. Ak jeden uhynie, až vtedy sa ten druhý prepári. Samozrejme, trochu inak to funguje, ak sa vychovávajú šampióni. "Párim ich podľa toho, aké chcem vychovať potomstvo. Musím však dávať pozor, aby sa nezdegenerovali a aby sa u nich umocňovali ich najlepšie vlastnosti." V praxi to vyzerá tak, že holubí samce a samice nie sú v spoločnej voliére, aby sa náhodou nespárili skôr, ako sa im vyberie vhodný partner. Až vtedy dostanú spoločný priestor na nahováranie. "Na konci júna, keď odchovajú mláďatá, akoby na seba zabudli. A v novej sezóne vytvorím nové dvojice." Chov stále obnovuje tak, že si z výstav vždy prinesie nejakú "dobrú" samičku i samca.

"Väčšinou sa vlastnosti dedia po holubici, napríklad typ postavy. Farba sa na mláďatá prenáša holubom. Po párení samička znesie dve vajíčka a sedí na nich 18 dní." Okrem toho, že sú samce väčšie, líšia sa hlavne tým, ako sa prejavujú. Ak vidíme, holuba, že sa dvorí inému holubovi, môžeme hneď vedieť, že ten aktívnejší je samec. "Je to celkom veselé, pozorovať ich. Obchádza vôkol svojej vyvolenej, hrkúta a ak má smolu, lebo samica nemá záujem, tak si ho vôbec nevšíma. Ale ak samec urobil dojem, samica sa začne predvádzať tiež. Nafúkne sa a ťahá svoj chvost po zemi ako závoj. A že je ´ruka v rukáve´, poznám podľa toho, že holubica skáče a holub hrkajúc poskakuje za ňou."

Chovateľovi sa pritrafia aj ťažšie chvíle, keď sa ním vybraná dvojica za nič na svete nechce spáriť. "Také niečo sa mi stáva často. Samozrejme, nasilu sa to nedá, nútiť ani prehovárať ich nemôžem. Vtedy musím rezignovať." Stáva sa aj, že oddelené holuby za bývalým partnerom nijako špeciálne nesmútia, ale pritrafí sa aj, že si pamätajú svojho partnera z minulej sezóny. Vtipné je, ak jeden si partnera po odlúčení pamätá, ale druhý už naňho medzitým zabudol a našiel si iného. "Keby som ich neodlučoval a nechal všetkých pokope, ostanú monogamní."

Stalo sa vraj, že biela holubica sa nechcela za nič na svete "spriateliť" s rovnako bielym holubom. Toto jej odmietanie trvalo celý rok. "Ale vo chvíli, keď som ju pustil len tak voľne, hneď išla za červeným krásavcom. Z tohto kamarátstva boli fŕkané bielo-červené mláďatká. Celkom iné, než som plánoval." Príroda je príroda, ale hodnotiaca odborná komisia pochopenie pre takéto "melíry" nemá. Trvalo by tri generácie, kým by sa farba znova "vyčistila".

Súťaž holubov, tak ako každá iná súťaž, má svoje presné i prísne kritériá. U každého plemena sú však iné. "U týchto, ktoré chovám ja, sa berie do úvahy hrvoľatosť, to znamená aký veľký má hrvoľ, tiež jeho tvar, celková postava i postoj holuba." Správna postava je vtedy, keď je holub skôr väčší, než útly a musí stáť takmer kolmo, nesmie sa nakláňať. "Je to asi šesťdesiat stupňový uhol, v akom by mali správne stáť. Každé z plemien má svoj štandard a posudzovateľ hodnotí, ako blízko je ten ktorý holub svojmu štandardu."

Obchádzanie pravidiel sa nevyplatí

Ľudia sú ľudia a medzi súťažiacimi sa často nájdu takí, ktorí radi obchádzajú štandardy a hrajú alebo by aspoň chceli, podľa vlastných pravidiel. Je potom na porote, aby rôzne obchádzky a podvody odhalila. Pán Bocko, okrem toho, že je úspešný chovateľ a získal mnoho ocenení, robí na súťažiach posudzovateľa, vďaka čomu sa už stretol so všeličím.

"Stáva sa, že poniektorí súťažiaci nastriekajú holuba olejovým sprejom, aby sa mu pekne lesklo perie. Aj pôvodná farba sa tým krásne zvýrazní. Vyzerá to perfektne, ale pozornému oku porotcu to neujde. Zažil som aj to, že jeden chovateľ namaľoval svojmu holubovi pazúriky." Podľa kritérií má mať holub pazúriky svetlé a tento ich také nemal. Preto si "pomohol" ružovkastým lakom na nechty. "Tiež som videl pokus o trik s obočnicami. Mali by byť červené, ale neboli, boli svetlé. Tak ich ten chytrák dokreslil. Je to nielen podvod, ale aj nebezpečné, lebo keď sa farba prenesie holubovi do oka, môže sa zapáliť." Ku všeličomu dochádza aj pri hodnotení operencov. "Krajania si zvyknú prihadzovať body zo spolupatričnosti tak, že to hraničí so stratou objektivity."

Holuby, ktoré sú vychovávané ako súťažné, sú považované za šľachticov. K výchove mláďat slúžia iné holuby a B. Bocko ich volá "chúvy". "Tieto hrvoliaky majú na nohách takzvané papuče, ktoré im bránia v sedení na vajciach. Nedokážu vyvinúť takú teplotu, ktorá je na vysedenia potomstva potrebná. Niekedy sa stane, že vajíčko zapučia alebo vyhodia." Ak holuby "šľachtici" znesú vajcia v rovnakom čase, ako holuby opatrovateľky, B. Bocko tieto vajcia šľachte odoberie a nahradí nimi vajcia "obyčajných" holubov. "Nesmie byť medzi nimi dlhší rozdiel než štyri dni, lebo ak sa holub nevyliahne v stanovenom termíne, holubica, ktorá na vajíčkach sedí, stratí o ne záujem a zanechá ich."

Vo voliére dvakrát za deň, doma nikdy

Je nepopierateľné, že holuby okolo seba dosť našpinia a ak sa upratovanie vo voliére zanedbá, je z toho riadny bordel. Pán Bocko priznáva, že po holuboch upratuje zväčša sám. "Ak som doma, je to na mne, ale často som odcestovaný kvôli rôznym výstavám a vtedy som ja aj holuby odkázaný na starostlivosť mojej manželky. Našťastie, vždy ma zastúpi," pochvaľuje si. "Vo voliére a na dvore zametám po holuboch aj dvakrát za deň, ale v dome ma upratovať ešte nikto nevidel a asi ani neuvidí. To je manželkine teritórium."

Cena holuba šampióna sa pohybuje od 300 do 500 eur. Špičkový holub sa na západe predáva aj po 1000 eur. Ale ani ich chov nie je lacná záležitosť. "Žerú väčšinou takzvanú zmesku teda rôzne druhy zŕn pšenicu, jačmeň, kukuricu, proso, slnečnicu a hrach." Chovatelia holubov sa preto dobre zabávajú na scéne zo známej rozprávky, v ktorej holúbky pomáhajú prebrať Popoluške jednotlivé zrná od popola. Aj B. Bocko sa na tom rád smeje. "Chcel by som mať také holuby, to je pravda. Holuby najprv zožerú to, čo im chutí najviac a nakoniec si nechávajú to, čo im až tak ´nevonia´. Preto im nedávam ďalšiu várku jedla, kým nepoďobú to, čo majú." Čo chovateľ, to iný prístup k zvieratám. "Niektorí im nasypú všetkého plno a potom to musia vynášať. Ak je žrádla veľa, holuby do toho našpinia a vyjde všetko nazmar."

Aj holuby môžu mať svoje choré dni, keď im nechutí jesť a nie sú v poriadku. Kým niektorí volajú veterinára, pán Bocko si aj túto časť chovateľskej práce zastane sám. "Špičkový chovateľ je už tak zručný, že vie, čo je potrebné s holubom v takú chvíľu robiť." V čase vtáčej chrípky sa však nákazy neobával. "Vedeli sme, že holub je proti tomuto vírusu imúnny. V Nemecku sa robili potrebné výskumy a prišlo sa na tento fakt. Očkovali tam holubom vírus chrípky a zistili, že sa nenakazili."

Holubov je vyše tristo druhov. Najväčší záujem o chov je vraj v Nemecku a v Rakúsku. Tomu zodpovedá aj úroveň výstav a súťaží. "Napríklad na výstave v Norimbergu býva aj 54 tisíc holubov. Je to obrovské množstvo zvierat, ktoré potrebuje obrovský priestor a skvelú organizáciu súťažiacich aj divákov." chváli pán Bocko.

Chodenie po súťažiach je vyčerpávajúce nie len pre majiteľa, ale aj pre operencov. Po každej ceste sú unavené a skleslé. "Preto musím každého holuba špeciálne pripraviť na každú cestu. Do stravy dostávajú vitamíny, jogurty, probiotickú kultúru a okrem toho ich aj trénujem. Ak mám na výstavu vybraných štyroch holubov, vyberiem ich osem a dám ich na jeden deň na takzvanú drezúru. O týždeň znova, ale už na dva dni a sledujem, ako znášajú pobyt v klietke." Sú aj také, ktoré sú natoľko plaché, že pobyt v klietke neznesú. Naopak, sú aj mimoriadne krotkí jedinci. "S tým väčšinou nič nenarobím, pretože tieto ich vlastnosti sú dané geneticky. Presne ako u ľudí."

Celý tréning teda nespočíva v nejakom nacvičovaní povinných úkonov, ale v tom, že sa holub neobáva byť zatvorený v malej klietke a že z toho pobytu nemá stres, ktorý by mu bránil prenosu i účasti na súťaži. "Správny holub je ten, ktorý útočí. Či už v dobrom alebo v zlom. Musí ukázať, že si vie obhájiť svoje teritórium. Samica sa zasa musí vedieť pekne predvádzať. Ani jeden z nich však nesmie byť zakríknutý."

Holub sa dožije 15 rokov veku, ale pre súťažne účely je zaujímavý približne do šiestich rokov. "Potom ich niekomu podarujem, najčastejšie nejakým chlapcom, ktorí začínajú koketovať s chovom holubov, aby sa o ne starali a dochovali. Niekedy nejaké aj predám. Chovať holuby nie je záľuba na jednu dve sezóny, je to beh na dlhé trate," dodáva Boris Bocko.

Zaslúžené vavríny

Každý holubár chce po tom, ako začne chovať holuby, dosiahnuť "vrchol". Tým je titul majstra Európy, teda európskeho šampióna. Borisovi Bockovi sa túto métu podarilo dosiahnuť trikrát. Okrem toho získal ocenenie Európsky šampión za rok 1998 v Brne a cenu Šampiónka roka 2008 za holubicu. Ako bolo spomenuté, súťaží sa nezúčastňuje len ako súťažiaci, ale aj ako porotca. Okrem toho je podpredsedom základnej organizácie Slovenského zväzu chovateľov v Košiciach, tajomníkom Slovenského klubu a viceprezidentom Európskeho klubu Anglických hrvoliakov.

Jarmila REPOVSKÁ

Autor: Višegrádske dni pokračujú

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári